Dcéra Brucea Willisa: Môj otec ma už neochráni, a to bolí!

Arnold, Jean-Claude, Sly, Tom, Bruce... Zachraňovali svet na počkanie. V duši spravodliví, na tele dobití, no nezlomní. Mali niečo do seba! Muži chceli byť ako oni a ženy sa túžili aspoň na malý okamih schúliť v ich náručí. Dnes sú to páni v rokoch, ktorí už dávno spĺňajú podmienky na poberanie starobného dôchodku. Každý žije po svojom a azda aj tak, ako si vysnívali a ako si na to zarobili. Venujú sa charite, svojim koníčkom, deťom a ich deťom, nabádajú fanúšikov k tomu, aby nasledovali svoje sny tak, ako to robili v mladosti oni. Nakrúcajú životopisné dokumenty o svojich neuveriteľných osudoch, náhodách a drine, ktoré ich vyšvihli na piedestál priazne divákov, ale aj ziskuchtivých producentov (Arnold, Netflix). Taká je jeseň života akčných filmových hrdinov. Žiaľ, až na toho jedného, na Brucea.

Keď sa povie Smrtonosná pasca, vybaví sa nám fešák v ikonickom bielom tielku so sexi prižmúrenými očami, ako sa prediera šachtou popod ventilátory, len aby na Štedrý deň zachránil nevinných rukojemníkov. Legendárna scéna ešte legendárnejšieho akčného hrdinu. Filmová postava, ktorá podľa filmových kritikov predznamenala nástup takzvaného sofistikovaného akčného filmu. Samozrejme, nebolo to žiadne vyššie umenie, len do očí bijúci žánrový presah, vedomie seba samého ako malej bezvýznamnej súčasti príbehu. Drsniak, ktorý zrazu ukázal, že dobre načasovaný bonmot má aj v žánri, ako je akčný triler, väčšiu cenu než multiciferný počet povraždených záporákov. Bruce sa v nich vyžíval a v žiadnom prípade ich nepodceňoval. „Vždy som bol rád, keď mali moje pos­tavy druhý plán, keď to boli ľudia. Hľadať ich skutočný príbeh, prečo konajú tak, ako konajú, prečo majú krátku zápalnú šnúru a za koho sa vlastne bijú, to ma na tom bavilo vždy najviac,“ povedal pred rokmi na margo svojej akčnej škatuľky Bruce. Mohli by sme si pripomínať film za filmom, kedy sme mu na striebornom plátne verili to, čo na nás hral. Takmer vždy ho jeho úlohy zaviali vojnovým smerom a zrejme ten vojak v ňom aj naozaj bol. Počas vojny v Iraku reálne zvažoval, že sa stane súčasťou armády a pôjde bojovať, jeho vek ho však nepustil – mal už 48 rokov. Zato však navštívil americké jednotky v Iraku a aspoň im doprial koncerty so svojou kapelou The Accelerators, v ktorej spieval.

Ako herec sa nebál ani experimentovania, ani žánrov, ani bezbrehej fantázie, napríklad vo filmoch Pulp Fiction či Šiesty zmysel a ku koncu v rôznych experimentálnych snímkach. V každom prípade, živobytie to bolo slušné, jeho gáža bola zvyčajne 2 milióny dolárov za zhruba 2 natáčacie dni. Akoby ho prevalcovala zvedavosť vidieť samého seba v tých najrôznejších hereckých polohách, v ktorých by divákom ešte mohol ukázať niečo, čo sme v jeho podaní ešte nevideli. Zdá sa to ako neznesiteľná ľahkosť hereckého bytia, ale opak bol často pravdou. Jeho najbližší spolupracovníci na neho spomínajú ako na chlapíka s dobrou náladou, ktorý však na pľaci nič neodpustil. Druhým ani sebe. Herec perfekcionista, ktorý o svojich kvalitách zdravo pochyboval celý život. O to viac, keď si začal uvedomovať, že so zabúdaním textov, bolesťou hlavy, závratmi a výpadkami pamäti to vôbec, ale vôbec nie je v poriadku.

Jeseň, 2002. Bruce je v najlepších rokoch, má niečo pred päťdesiatkou, ide z filmu do filmu, no pri nakrúcaní jednej z akčných scén filmu Slzy slnka ho nešťastne zasiahne do tváre a hlavy strela z nesprávne pripravenej pyrotechniky, ktorá mala simulovať smršť guliek dopadajúcich na zem.

Hoci filmové štúdiá nehode ani Bruceovej žalobe neprikladajú až taký veľký dôraz, lebo sa viditeľne dokopy až tak veľa nestalo, hercove pocity poukazujú na väčšie problémy. Pred médiami jeho právnici skloňujú univerzálnu frázu – značné duševné, fyzické a emocionálne bolesti, ktoré si vyžiadali liečbu. V hercovej každodennosti to však znamenalo prejavy úzkosti, silné bolesti hlavy, ale aj zhoršenie hercovej známej fóbie z tmy. Napriek tomu pracoval v plnom nasadení ďalej. Keď však minulý rok jeho najbližší oznámili, že Bruce dáva pre neustále zhoršujúci sa zdravotný stav herectvu definitívne zbohom, verejne sa začalo špekulovať, či to nebola práve nešťastná nehoda s pyrotechnikou, ktorá v ňom naštartovala chorobu s názvom frontotemporálna demencia. Jej častým sprievodným javom je aj afázia, ktorá napokon Brucea Willisa odstavila a umlčala nielen ako herca, ale aj ako chlapa a svojprávnu ľudskú bytosť.

Afázia v skratke. Predstavte si, že sa pokúšate rozprávať, ale nedarí sa vám vydať ani slovo. A ak sa vám to náhodou aj podarí, nik vám nerozumie, všetci na vás hľadia ako na blázna. Ako blázon si pripadáte aj vy, lebo ani vy nerozumiete tomu, čo vám hovoria ostatní. Život s afáziou je nehasnúce peklo plné otáznikov. Táto porucha často vzniká ako dôsledok poškodenia tých častí mozgu, ktoré ovplyvňujú a riadia reč aj porozumenie jazyku, a deje sa tak nezvratne. Afázia sa často rozvinie po mŕtvici, ale môže byť tiež dôsledkom traumatického poranenia mozgu. Bruce však trpí inou, zriedkavejšou a bohužiaľ výrazne ťažšou formou afázie, ktorá sa nazýva primárna progresívna afázia. Prežívanie pacientov od prvých príznakov je približne päť rokov.

„Je to pre našu rodinu náročné obdobie a veľmi si vážime neustálu lásku, súcit a podporu, ktorú Bruceovi fanúšikovia vyjadrujú. Prechádzame tým ako veľká, silná rodina, no prosím vás o empatiu a najmä o rešpektovanie Bruceovho súkromia,“ zaznelo v jednom z posledných vyhlásení, pod ktoré sa podpísali všetky Bruceove „dievčatá“, teda súčasná manželka Emma Heming, bývalá manželka Demi Moore a dcéry Rumer, Scout, Tallulah, Mabel a Evelyn. Jeho „mafia“, ako ich herec s vtipom sebe vlastným v minulosti nazýval, sa o neho príkladne stará. Na čele s Emmou, bývalou modelkou, ktorú stretol v roku 2007 v posilňovni a o dva roky neskôr sa zobrali. Skvele vychádza aj s Demi, s ktorou sú blízki kamaráti, a život nás naučil, že sú to naozaj dobrí zrelí chlapi, ktorí vychádzajú pekne a korektne so svojimi ženami aj s deťmi z predchádzajúcich vzťahov.

V apríli tohto roku sa ženské pokolenie rozrástlo o novú členku, Bruceovu vnučku Lou. „Vidieť otca, ako drží moju dcéru na rukách, bolo niečo, čo si v srdci uchovám do konca života. Jeho láska a neha k nej boli také čisté, také skutočné a krásne,“ vyznala sa pri prvej zverejnenej fotografii Brucea s vnučkou jeho dcéra Rumer.

O čosi prístupnejšia bola nedávno Bruceova mladšia dcéra Tallulah. Aj ona si v živote prechádza súkromným peklom. Má za sebou niekoľko hospitalizácii na psychiatrii, diagnostikovanú vážnu poruchu osobnosti, bojuje s mentálnou anorexiou aj s depresiami, a to pomocou silných medikamentov. Svoj životný príbeh dcéry okúzľujúcej Demi Moore a akčného hrdinu Brucea Willisa sa rozhodla bez príkras vyrozprávať americkému vydaniu Vogue a popri tom nešetrila ani detailmi o aktuálnom zdravotnom stave svojho otca. „Najťažšie na mojom rozpoložení je, že môj silný otec, akčný hrdina z obrazovky, aj z môjho detstva, ma už ochrániť nemôže. Ochrániť sa musím sama,“ vyznala sa. Podľa nej Bruce a aj celá rodina pomerne dlho tušili, že niečo nie je v poriadku. „Začalo sa to nereagovaním, ktoré sme najskôr pripisovali strácaniu sluchu. Jeho práca mu predsa mohla porušiť sluch, a preto keď kričal – hovorte nahlas, nevnímali sme to ako fatálnu chybu.“ Neskôr si jeho „neaktívny režim“ dekódovala ako nezáujem o jej osobu a prepadla chybnému presvedčeniu, že o ňu viac otec nejaví záujem. „Moja macocha Emma Heming mu porodila dve dcéry a môj pubertálny mozog to vyhodnotil ako situáciu, že už pre neho nie som dostatočne zaujímavá. Ak aj nejaká snaha o kontakt z jeho strany prišla, zanovito som ho odmietla, za čo sa dnes nenávidím,“ priznala. Pravda o otcovej diagnóze jej na psychickej pohode rozhodne nepridala. „Dlho som nechápala, čo to presne pre neho aj našu rodinu znamená. Pochopila som to paradoxne na kamarátkinej svadbe, počas krásneho príhovoru, ktorý na nej mal jej otec. Vtedy som pochopila, že môj otec niečo také už nikdy nedokáže. Hoci do neho stále vkladám nádeje, ktorých sa tak nerada vzdávam, všetci sme sa s jeho stavom museli zmieriť.“ Tallulah opisuje otca ako rýdzo pragmatického človeka, ktorý problémy riešil systémom – na hrubé vrece hrubá záplata, a razom sa dokázal posunúť ďalej ako dobre naprogramovaný stroj zmierený so všetkými za aj proti. Často rozmýšľa, či to tak Bruce má aj teraz. „Vždy, keď idem k otcovi domov, urobím si kopu fotografií. Som ako archeológ, ktorý hľadá poklad vo veciach, ktorým som nikdy nevenovala veľkú pozornosť. Mám od neho uloženú každú hlasovú správu na pevnom disku. Zistila som, že sa snažím dokumentovať, vytvárať záznam na dni, keď tu nebude, aby mi pripomínal jeho a nás,“ povedala pre Vogue.

A ako sa Bruce vlastne má dnes? „V súčasnosti otca spoľahlivo nájdete na prvom poschodí domu, niekde vo veľkom otvorenom priestore kuchyne, jedálne a obývačky alebo v jeho kancelárii. Našťastie, demencia neovplyvnila jeho pohyblivosť. Jeho kancelária bola vždy akýmsi oknom do toho, čo ho v danom okamihu najviac zaujímalo. Nedávno som tam našla útržok papiera, na ktorý napísal: Michael Jordan. Bol to záblesk, ktorý bol v danej chvíli pre neho veľmi dôležitý, zaznamenal si ho. Dnes je jeho kancelária plná drobností, ktoré nazbieral: historické autíčka, mince, kamene, predmety z mosadze... Má rád veci, ktoré sú ťažké a ktoré môže držať v dlani a otáčať ich v prstoch. Vždy mu tam hrá hudba. Môj otec je sám o sebe vynikajúci hudobník – hrá na harmonike a miluje oldies. Tie nám zneli domom zakaždým, keď nám ráno pripravoval raňajky. Bol kráľom kukuričných koláčov, ktorých pripravoval hromady a hromady a polieval ich studeným mliekom, zatiaľ čo my dievčatá sme ich kúpali v javorovom sirupe,“ spomína Tallulah Willis.

Napriek tomu, že demencia má progresívny charakter a aj pomerne rýchly spád, Bruce svojich milovaných ešte dokáže identifikovať a spoznať. „Stále vie, kto som, a rozžiari sa, keď vstúpim do miestnosti. No sú aj dni, ktoré sú horšie. Keď o ňom hovorím, stále prechádzam z prítomnosti do minulosti. Je to preto, že si sama pripomínam, kým bol a v čom som po ňom. Bol istým spôsobom chladný, no šarmantný, uhladený a štýlový. Milý a trochu bláznivý – a ja to všetko s radosťou prijímam. To sú gény, ktoré som zdedila po ňom. Keď­že vyrastal ako chlapec z Jersey s mentalitou nedostatku, rád si užíval život, ktorý si sám vydrel. Bol pôžitkár. Niekedy sme išli do reštaurácie a on si objednal zo všetkého, čo bolo na jedálnom lístku, len aby si mohol dopriať. Odkedy sa narodila malá Lou a vidím, ako sa zo dňa na deň mení, vidím znateľnejšie zmeny aj na ňom. Napriek tomu som rada, že môžem byť stále pri ňom.“

Jeho aktuálne fotografie, ktoré rodina z času na čas zverejňuje na sociálnych sieťach, dojímajú. Charakteristický úsmev mu zostal a pri pohľade naň má človek chvíľami pocit, že je to úsmev plný šťastia a pokoja. Aj keď mu choroba vykradla jeho kognitívne schopnosti, vzala jeho vnímanie reality, azda mu aspoň myseľ zamkla do tých najpríjemnejších a najhrejivejších spomienok na jeho život. Tí, ktorých miloval a ktorí ho milujú, sú s ním stále. Bojujú s veternými mlynmi bez jeho vedomia a plnej účasti. Sprevádza ich pri tom bolestné poznanie a sledovanie toho, ako čas uteká a ako z Brucea, akého poznali a o ktorého sa mohli oprieť, zostáva čoraz slabšia prchavá esencia. A to je nepopierateľné hrdinstvo Bruceových dievčat.