Zimomriavková spoveď mladej vdovy: Až to, čo prišlo po mužovej smrti bolo peklo!

Poznajú vaše skutočné pocity, čo prežívate, vidia a netolerujú vaše chyby, bagatelizujú vaše silné stránky a majú poruke vždy za priehrštie nevyžiadaných rád. Po tom, čo sa mladá vdova Daniela rozhodla neľutovať a znova žiť, už bez manžela Maja, musela sa najskôr naučiť čeliť ubíjajúcej ľútosti okolia a spochybňovaniu každého kroku, ktorý mal ju a jej dve deti posunúť vpred k novej budúcnosti.

„Keď som pochovala svojho manžela, mala som pocit, že táto sorta ľudí sa na mňa vyrojila z každého kúta. Kým som však svojho nevládneho umierajúceho a chorobou vyčerpaného muža kŕmila, prebaľovala a prehadzovala na posteli, okrem toho skákala okolo dvoch detí a musela stíhať každodennú prevádzku domácnosti, čušali ako vši zalezené v teplých kožuchoch. Vyrojili sa až na pohrebe a po ňom, keď mali pocit, že práve v ich náručí sa mi bude plakať najšťavnatejšie. Nuž a keď sa tak nestalo, lebo ako na potvoru som mala v danej chvíli minuté slzy, hovorili mi o tom, ako v sebe nemám emócie dusiť, ako im mám dať voľný priebeh alebo dokonca že smútim primálo, lebo som si dovolila pousmiať sa pri kreslenej rozprávke. Chceli ma utešovať alkoholom a spoločným pitím, pri ktorom sa vyplačem a uľaví sa mi, čo od začiatku vnímam ako extrémne nebezpečné a nevhodné. Boli aj takí, čo sa urážali, keď som alkohol odmietla. Mysleli si, že ma spasia nanútenými dovolenkami, spoločnými výletmi a víkendmi na nimi vybratých miestach a prišlo znova ofučanie, keď som odmietla. To všetko pod altruistickým rúškom pomoci, kvantami nevyžiadaných rád, ktorými mi solili život bez toho, aby sa spýtali, čo skutočne potrebujem a čo si prajem. Keď som začala triediť a rozdávať manželove veci, šokovane krútili hlavou – kam sa ponáhľaš, veď je to predsa čerstvé. Bezvýhradne chceli vstupovať do témy smrti a jej objasňovania mojim deťom. Sondovali, či úplnou náhodou s niekým nerandím alebo nemám „aspoň“ milenca, s plačlivým hlasom deťom neustále prízvukovali, ako musia byť smutné, lebo im zomrel otec, statočné zároveň, lebo mama je na tom zle a už naveky z nich budú chúďatá. Keď som sa ohradila voči tomu, aby ich nazývali ‚sirôtky moje‘, urazene odfrkli niečo o tom, že si nemám zakrývať oči pred realitou, lebo zle dopadnem,“ spomína Daniela.

Vrchol znechucovania dobrého pocitu z nového začiatku však podľa Daniely nastal vo chvíli, keď sa rozhodla predať byt v meste a odsťahovať sa do domu v blízkej dedine. „Bola som prekvapená, koľko ľudí v mojom okolí, hoci sa ich to vôbec netýkalo, považovalo tento krok za neprijateľný a malo pocit, že zabraňujú katastrofe tým, že sa mi pokúsia odstrániť aj zvyšky sily a sebavedomia vo vlastných rozhodnutiach. Počúvala som, ako to nedokážem, ako je to pre mňa priveľké sústo, ako sa nemám preceňovať a vymýšľať. Niečo na spôsob ‚betónokoňského – nemáš chlopa, nemáš pravdy‘. No ja sama som na dedine vyrástla a chcela som, aby tam aj moje deti našli nový druh pokoja a zázemie, ktoré so sebou život v rodinnom dome obklopený zeleňou a záhradou, ponúka. Rozhodla som sa, že si nedám ani v tejto chvíli ukradnúť budúcnosť, a to ani ľuďmi, čo to naozaj so mnou nemyslia zle, len si ako pomoc zvolili nešťastnú formu. Lebo niekedy naozaj nemusíte odobrovať kroky tých ostatných, stačí ich v tichosti akceptovať. Vedela som, že ak niečo naozaj potrebujem, tak je to nový priestor pre život, z ktorého by na mňa zo stien a stropov nepadali bolestivé spomienky na to, ako sme žili a akým strašným spôsobom sme o to prišli. Negativistický postoj a pochybnosti o mne samej neboli to, čo som chcela získať. Chcela som len a len nový začiatok na novom mieste s novými vyhliadkami do nových dní a ani na chvíľu nepochybujem, že som konala správne. Ak ma posledné roky niečo naozaj naučili a všetko zlé bolo na niečo dobré, bolo to na posilnenie viery v samu seba a pochopenie, koľko sily sa v človeku dokáže ukrývať,“ dodáva Daniela.

Podľa psychologičky Dany Polákovej pred tým, než začnete robiť akékoľvek zmeny, musíte pochopiť, z čoho vychádzate. Každý z nás vie, že môže byť ťažké sedieť so svojimi myšlienkami a ľahšie nechať svoju myseľ blúdiť. Navyše, náš mozog je naozaj dobrý v tom, že sa dokáže brániť. Na zahriatie si skúste vypočuť inšpiratívny podcast alebo si urobte hlboké dýchacie cvičenie, aby ste spomalili a sústredili sa. Určite si vyhraďte čas a priestor na premýšľanie. Sadnite si a preskúmajte seba a svoj život. Čo ste si všimli? Môžete zvážiť písanie denníka, ktorý vám pomôže zachytiť vaše myšlienky.

„Kľúčové je preveriť alebo nanovo vystavať svoj hodnotový systém. Je pravdepodobné a normálne, že vaše hodnoty sa časom posunuli a stále sa posúvajú. Ak sa meníte a vyvíjate ako človek a zmenili sa vaše povinnosti alebo okolnosti, často sa zmenia aj vaše hodnoty. Aj toto je jedna z oblastí, do ktorej by vám externé okolie malo zasahovať len minimálne, ideálne vôbec. Ak ste sa teda dostali na životnú križovatku, je dôležité urobiť krok späť a preskúmať, čo je pre vás dôležité. Je prirodzené, že ciele sa posúvajú a menia. Je však dôležité rozdeliť ich na tie ľahšie dosiahnuteľné a tie veľkolepejšie. Pritom ľahšie dosiahnuteľné ciele či tie bližšie sú niečo ako stavebné kamene pre ciele väčšie, ktoré znamenajú zásadnejší pokrok vpred alebo ak chcete, nový začiatok, rovnako napomáhajú k samotnému pozvoľnejšiemu vykonaniu dôležitých zmien."

"Je známe, že odhodlať sa k zmene nie je jednoduché. Vyžaduje si to odvahu, statočnosť a sebavedomie a rovnako aj určitú mieru cieľavedomosti a pochopenie toho, že svoj život a rozhodnutia máte v prvom rade vo svojich rukách. Ak nenachádzate patričnú oporu a podporu u priateľov, členov rodiny, pomôže vám aj usmernenie od objektívneho človeka zvonka, vďaka ktorému sa nad sebou zamyslíte. Niekoho, komu sa môžete zveriť, niekoho, kto vám pomôže poskytnúť nestrannú radu, niekoho, kto vám pomôže posunúť váš rast a postaviť vás pred výzvy,“ vysvetľuje psychologička. Obklopiť sa komunitou podporujúcich osôb znamená vyhľadávať priateľov, rodinu alebo mentorov, ktorí vás povznesú a povzbudia vo vašom úsilí, a tých ostatných nechávať jednoducho mimo vašich rozhodnutí. Pestovaním podporných vzťahov a podporovaním pozitivity vytvárate priaznivé prostredie pre osobný rast a pohodu, aj keď meníte svoj život. Pri nových začiatkoch totiž nie je priestor pre toxicitu, a to aj napriek tomu, ak je nešikovným vedľajším produktom dobrých úmyslov.