Slovenka Lena fotí na parížskom týždni módy: Ako to vyzerá v backstage?

EVE exkluzívne porozprávala o svojej dráhe fotografky, o tom, ako to vyzerá v zákulisí veľkých módnych šou, ale aj o tom, že netreba veriť všetkému, čo vidíme na Instagrame. Spojili sme sa s ňou práve v čase, keď bola na dovolenke v Glasgowe a oddychovala pred nastávajúcim parížskym týždňom módy. Popritom ešte stihla so svojimi kamarátmi pripraviť vydanie magazínu Circ, ktorý je sondou do zákulisia umenia, dizajnu a kultúry. Toto dievča sa skrátka nikdy nenudí. A keď si niečo zaumieni, neodradí ju nič. Veď posúďte samy.

Zdá sa, že ty si ten typ dievčaťa, čo sa dostane všade. Hoci aj po požiarnom schodisku, aspoň teda tak vraj vyzerala tvoja prvá cesta na prehliadku Chanel…
Tak to bola celkom funny story. Ja som vtedy pracovala ako asistentka fotografa Steva Wooda a vedela som, že dostať sa na prehliadku Chanel je poriadna výzva. Do parížskeho Grand Palais bývajú pozvaní len určití fotografi, navzájom sa všetci poznajú, vchody strážia ochrankári so psami, bez oskenovanej špeciálnej pásky s QR kódom sa dnu nemáte šancu dostať. Hovorím to preto, lebo som Chanel neskôr fotila veľmi veľakrát, ale tento bol špecifický. Pravidlá boli striktnejšie ako dnes a organizácia prehliadky ešte dôkladnejšia. Bola to totiž posledná fashion šou Karla Lagerfelda pre Chanel, takže to bola o to väčšia challenge. Tým, že sa mi podarilo dostať na iné prehliadky, o ktorých som si myslela, že sú nedosiahnuteľné, tak som si povedala, že aj túto vyskúšam. Cestu opisovať radšej nebudem a mnoho si z nej pre ten neskutočný adrenalín ani nepamätám, ale prezradím, že obsahovala mnoho dverí, chodbičiek, schodov a únikových východov, kým som sa prepracovala s kompaktným foťákom pod bundou k hlúčiku modeliek, ktoré fajčili pri vchode určenom pre produkciu. Bol to extrémny adrenalín.
Tomu sa hovorí byť v správny čas na správnom mieste.
A treba vedieť aj splynúť s davom, pôsobiť ako ľudia naokolo. Napríklad môjho šéfa Steva Wooda tam nepustili, ale mne ako mladému dievčaťu sa nejak podarilo spolu s modelkami prejsť ochrankou. Ale keď som bola dnu, fotila som všetko len pre seba, fotky, ktoré som získala, som nikomu nechcela dať ani na nich zarobiť. To by som už nikdy v budúcnosti nedostala akreditáciu. Také veci sa neodpúšťajú.
Ako to vyzerá v backstagei veľkých módnych prehliadok?
To závisí od mnohých faktorov. Každá značka na týždni módy má inú lokáciu, iné priestory, inú veľkosť backstageu. Dostať sa na Yves Saint Laurent alebo na Chanel je skvelé. Dries Van Noten má zasa namakaný mejkap. Ale všetky majú spoločnú vlastnosť – je to jeden veľký chaos. Pohybuje sa tam veľa fotografov, asistentov, mejkap artistov, modeliek a podobne, často tam vládne napätie. Ja som si veľmi užívala fotenie napríklad v backstagei Yojhiho Yamamota, pretože u neho sú všetci pokojní, prevláda tam taký zvláštny zen.

Vedela si vždy, že chceš byť fotografka?
Práveže vôbec, nikdy mi nenapadlo, že budem fotiť alebo pracovať s módou. Ale je pravda, že móda a veci okolo nej ma fascinovali. Fascinovala ma elegancia, emócie, ktoré sú s ňou spojené, ľudia, ktorí si dajú na svojom zovňajšku záležať, ak to trochu nadnesiem. Fotografiu som však neštudovala. Len neskôr ma to k nej začalo ťahať. V tomto musím dať kredit práve Stevovi, on bol z technického hľadiska môj mentor a veľa ma naučil. A aj keď sme sa pracovne nerozišli najlepšie, dodnes sa vieme porozprávať. A aj moja bývalá partnerka ma v tomto smere postrčila. Viete, život je niekedy naozaj absurdný. Ale keď na sebe pracujete, posúvate sa, prihodia sa vám neuveriteľné veci, na ktoré by ste predtým ani nepomysleli a tie vás zasa posúvajú ďalej. Som hrozne šťastná, že sa mi podarilo dostať sa tam, kde som. Uvedomujem si, že mám obrovské šťastie, ale aj to, že pre to robím najviac, ako viem. Snažím sa svet dobýjať individuálne, ale myslím si, že môžem toho dokázať ešte oveľa viac.

Keď si začínala fotiť na fashion weeku, vraj si mala tri práce a musela si makať, aby si pokryla výdavky na nájomné, na jedlo, na všetko. Ako si na to spomínaš?
Keď sa obzriem dozadu na začiatok svojej cesty vo Francúzsku, robila som maximum pre prežitie, aspoň teda s tými možnosťami, aké som mala. Aj teraz robím maximum. Je to to isté, len mám inú prácu. Ale vzorec zostal rovnaký, snažím sa robiť čo najviac, ako sa dá. Robím však viac pre seba, budujem si meno, mám väčšiu zodpovednosť, ale princíp je rovnaký.
Aké teda boli tvoje začiatky v Paríži?
Verte či nie, moje začiatky vo Francúzsku boli veľmi ťažké a tŕnisté. A nikdy nič nie je úplne ružové, napriek tomu, že možno robím dojem, aký mám úžasný život a ako šlo všetko ľahko, ale to je mylná predstava ľudí. Než vôbec prišiel Paríž, bývala som v Bordeaux, kam som odišla na workaway po bakalárskom štúdiu na Akadémii médií. Moja rodina najskôr nechápala, prečo sa trepem niekam do Francúzska robiť zadarmo, keď ma doma čaká ešte magister, ale napokon ma podporili. Hneď po príchode na letisko v Bordeaux som zistila, že mi stratili kufor a ja som nevedela po francúzsky ani zaťať. Bolo mi do plaču, navyše som bola dosť hanblivé dievča a na hosteli som sedela vystresovaná spolu s ďalšími iks ľuďmi. A naraz títo moji spolubývajúci ma prijali medzi seba, požičali mi oblečenie a musím povedať, že aj vďaka nim to boli krásne mesiace. Spoznala som tam úžasných ľudí. Medzi nimi aj jednu asistentku profesora na Beaux Arts v Paríži, ktorú som poprosila, či sa nepozrie na moje skice. V tom čase som už chodila na francúzštinu a pokračovala v zdokonaľovaní sa v maľbe. A ona tie moje skice pochválila, dokonca sľúbila, že mi v Paríži pomôže dostať sa na prípravné kurzy na maľbu. Na konci novembra som odišla z Bordeaux a prišla domov, kde som oznámila hotovú vec, že odchádzam do Paríža študovať maľbu. Takto pekne idylicky. A potom prišlo peklo, pretože hľadať ubytovanie v Paríži z Trenčína nie je bohviečo. Bolo to veľmi smiešne, lebo som, samozrejme, dva a pol mesiaca nič nevedela nájsť, až napokon, keď som už bola skeptická, sa mi ozval môj bývalý konzultant bakalárskej práce a cez neho som to bývanie ako zázrakom zohnala. Prvú zo šiestich adries, na ktorých som počas môjho života v Paríži bývala.
A potom hurá do školy?
To je na tom to najvtipnejšie. Keďže som bola presvedčená, že idem študovať maľbu, ozvala som sa tej profesorovej asistentke. Bez odpovede. Neodpisovala, potom mi len sporadicky odpovedala, a tak mi neostalo nič iné, ako si hľadať prácu. Starala som sa o deti, učila angličtinu, umývala som riady, potom som robila všetko naraz. Nechcela som, aby ma financovali rodičia. Veci sa začali diať až neskôr, keď som dostala príležitosť byť asistentkou fotografa Steva Wooda na parížskom fashion weeku.

Ako sa ti žije v meste svetiel?
Paríž je úžasný pre svoju kultúru, hudbu, ľudí, atmosféru, stále je čo objavovať a zažívať. Celá estetika mesta mi je veľmi blízka, a nemyslím len vizuálnu estetiku. Ale hrozný je v tom, čo sa týka byrokracie. A nemám rada zimy v Paríži, pretože vtedy sú ľudia depresívnejší a v lete tu zas nikto nie je, pretože všetci odchádzajú na prázdniny. Občas je to love-hate relationship, ale vždy to love nakoniec vyhrá.
Kto bola tvoja prvá známa osobnosť, ktorú sa ti podarilo odfotiť?
Prvou naozaj známou osobnosťou, z ktorej som bola nadšená, bola Vivienne Westwood. V tom období som však fotila aj herečky Tildu Swinton, Léu Seydoux, či Pharella Williamsa. A týždeň pred mojím prvým fashion weekom som mala možnosť fotiť kultovú režisérku Ágnes Varda, ktorú som si veľmi vážila.

Pred tvojím objektívom však stáli aj Kate Moss, Karlie Kloss, Milla Jovovich, Cate Blanchett, Rihanna, Lenny Kravitz, Carla Bruni, dokonca s Bellou a Gigi Hadid máte za sebou pár afteriek. Ako ich vnímaš?
Na kávu síce nechodíme, ale poznáme sa po mene a naozaj sme pár after party spolu zažili, hoci ja už na afterky veľmi nechodím. Zo začiatku som bola voči nim dosť skeptická. Vieme, aké majú tieto nepo babies slávnych rodičov pozadie. Nie sú to modelky, ktoré by len tak niekto objavil, ale boli objavené, lebo jednoducho mali byť „objavené“. V tomto biznise to nie je nič ojedinelé. Lenže čím častejšie sme sa vídali, tým viac som si všímala, aké sú milé. Normálne, prirodzené, vážia si ľudí okolo seba a sláva im nestúpla do hlavy. My to máme zafixované totiž tak, že človek, ktorý je v centre reflektorov, má kariéru snov a milióny followerov na Instagrame, nemôže byť príjemný. Časom som pochopila, že som mala predsudky a mám veľkú radosť, že mi tie moje predsudky vyvrátili. Len veľmi málo nepríjemných ľudí som v rámci známych osobností zažila a skôr mám pocit, že to nepríjemné správanie je ich obranný mechanizmus. Menej sympatická mi bola akurát Kendall Jenner, ktorá pôsobila trocha arogantne.

Keďže si fotila stovky módnych prehliadok a osobností, asi bude ťažšie vybrať pár, ale spomenieš si na tie, ktoré mali na teba vau efekt?
Vždy keď sa dostanem na šou a môžem ju fotiť, je úžasný pocit, či už je reč o prehliadkach Chanel, Louis Vuitton, YSL, Haider Ackermann. Je veľa momentov, ktoré ma posunuli ďalej. Napríklad moju spoluprácu s Givenchy považujem za naozajstný míľnik. Oslovili ma pred rokom s tým, že vytvárajú novú vizuálnu identitu značky a chceli by, aby som bola jej súčasťou. A nesmiem zabudnúť na Johna Galliana, pretože som čakala šesť rokov, kým som mohla fotiť jeho prehliadku Maison Margiela. To bol pre mňa jeden z najšťastnejších momentov minulého roka. Rovnako tak si vážim, že som fotila Cher, Céline Dion, či monackú princeznú.  

Tvoja práca je určite snom pre mnohé z nás, ale povedz, naozaj je všetko také ružové a glamour, ako sa nám zdá alebo je to tak trochu pozlátka?
Som veľmi rada, že si mi položila túto otázku, pretože by sa o tom malo hovoriť. Moji najbližší vedia, že práca v tomto biznise nie je úplne ružová. Má aj svoju druhú stránku. Snažím sa to vysvetľovať aj mladým ľuďom, ktorí mi píšu na sociálnych sieťach a hľadajú návod, ako sa dostať tam, kde som ja. Myslím si, že možno dnes by sa mi to tiež nepodarilo, doba sa ustavične mení. Keď som začínala pred šiestimi rokmi, vnímala som to ako umeleckú činnosť, ale nikdy mi nenapadlo, že mi fotenie bude platiť účty. Priority ľudí sú však dnes niekde úplne inde. Píše mi veľa mladých chalanov a báb, ktorí majú nejaké ciele a predstavy, ale aj pomýlené hodnoty. A toto je téma, o ktorej sa chcem viac baviť. Je veľký problém, ak niekto v kritickom veku 16 či 17 rokov nastaví svoj rebríček hodnôt nesprávne a závidí niečo, čo ani nevie, ako v skutočnosti funguje.  

A ako to teda funguje?
Nie všetko vyzerá tak ako na Instagrame. Každý, kto vstúpi do tejto brandže, musí byť pripravený, že ide o pomerne nestabilnú záležitosť. Musíš stále niečo produkovať, aby si stíhala dobu, musíš sa stále vyvíjať, byť stále nad vecou, zniesť obrovský tlak. S tým sa nevie každý stotožniť a aj ja sama som s tým dosť bojovala. Ľudia, ktorí robia vo fashion biznise, majú medzi sebou obrovskú súťaživosť, neštítia sa byť falošní alebo ti vyfúknuť robotu. A to chce pomaly každý druhý. Mám šťastie, že mám v sebe alarm, ktorý zapípa v prípade, ak mám dať od niečoho ruky preč. Preto som rada, že môžem robiť veci aj trochu mimo fashion, pretože je fajn vidieť aj inú realitu.
Čo ťa čaká teraz?
Konečne som začala riešiť aj projekty mimo fashion sféry, čaká ma dlhodobá spolupráca so SĽUK-om a vyzerá to tak, že pôjde o jednu z mojich najkrajších spoluprác. Mám z toho obrovskú radosť. A s pár kamarátmi sme začali vydávať magazín Circ, ktorý sa usiluje pretaviť koncept online fóra do tlačenej formy a prináša verejnosti nový priestor na vyjadrenie. No a čaká ma fashion week. Ten menswear a couture som tentoraz vynechala, a je to prvá sezóna po mnohých rokoch, ktorú som nefotila. Dala som si pauzu. Ale na ten parížsky AW 23/24 sa strašne teším, bude to crazy! VIAC FOTIEK SI POZRITE V NAŠEJ GALÉRII TU!