Majsterka sveta Martina Ptáčková: Zažila si šikanu, teraz pomáha ostatným deťom

Ste osemnásobná majsterka sveta v kickboxe, v bojovom umení hand to hand combat máte čierny opasok aj titul majsterky sveta. Ako ste sa vlastne dostali k bojovým športom?
Na základnej škole ma šikanovali a dosť som trpela. Rodičia sa teda v istom momente rozhodli, že by bolo dobré, aby som sa naučila brániť a možno si našla aj nejakých nových kamarátov. Prihlásili ma na tréningy s prvkami bojových športov, to boli také základy. Vtedy som nečakala, že budem jedného dňa aj súťažiť, ale keďže mi tie športy začali ísť a postupne som sa zlepšovala, rodičia ma podporovali. Ale začiatky boli ťažké, pretože som sa dosť napočúvala, že to nie je šport pre dievča. Možno všetci čakali, že si napokon vyberiem niečo dievčenskejšie, ale mňa bojové umenia bavili a tréner ma takisto chválil, nuž som si to presadila.

Bojové športy sú u vás doma už takou rodinnou tradíciou, váš brat je majster sveta v grapplingu, otec vás oboch podporuje a ako s humorom hovoríte, má za sebou tvrdú „žižkovskú“ školu ulice. Kto koho priviedol k bojovým športom?
Myslím, že sme sa k nim privádzali všetci traja navzájom. Začala som ako prvá a keď môj mladší brat videl, ako ma to baví, začal tiež. Zrejme aj preto, že vždy keď som prišla z tréningu, tak som si na ňom všetko naučené skúšala a náš otec vravel, že neexistuje, aby sa nechal zmlátiť „babou“. (Smiech.) A tak ho prihlásil na džiu-džicu. Náš ocko často spomínal, ako zamlada prešiel tvrdou školou ulice na Žižkove, ale nakoniec sme to boli my, jeho deti, kto ho priviedol k tým našim bojovým aktivitám. A napokon sme sa pekne dopĺňali.

Pre mamu to asi muselo byť náročné, však? Povie vám niekedy: „Už stačí, nebite sa mi tu v obývačke?“
Síce sme sa v tej obývačke nemlátili, ale pre mamu to veru bolo ťažké aj tak a asi to stále ťažké je. Občas hovorí, že sa večne bavíme o športe a či by sme sa nemohli rozprávať aj o niečom inom. Alebo keď si skúšame nejaké ťahy a mama toho má už dosť, spýta sa, či náhodou nechceme robiť niečo iné.

Mimo žinenky pôsobíte ako nežnosť sama – dlhé svetlé vlasy, modré oči, ružové šaty. Máte rada svoju ženskú stránku?
Veľmi si ju užívam. Pekne ňou kompenzujem bojové športy, keď je človek spotený a nevyzerá dvakrát žensky, takže si, samozrejme, potom rada oblečiem nejaké pekné šaty a upravím sa, učešem, nalíčim. A úplne najradšej mám ružovú farbu. Žiadne tmavé farby, ale veselé, myslím si, že ma aj krásne charakterizujú. Aj ja sama sa snažím byť veselá a pozitívne naladená. Mám dve stránky, tú nežnú a druhú bojovú, a nazdávam sa, že je dobre mať v živote obe. Na jednej strane si dokážete presadiť svoje veci, na druhej strane ste empatická, dokážete sa vcítiť do pocitov druhých.

Nedávno ste súťažili v českej šou StarDance. V čom je náročnejší tanec oproti kickboxu?
Hm, asi tým, že to bola pre mňa zasa úplne iná škola a obe disciplíny sa asi ani nedajú porovnávať. V podstate som z kick­boxu alebo všeobecne z bojových športov nepriniesla na parket nič a paradoxne, ak by som nikdy žiadne bojové umenie predtým nerobila, zrejme by bol tanec pre mňa istým spôsobom jednoduchší. Poviem to na príklade, pri boxe je človek zhrbený, plecia schováva pri tvári, má pokrčené nohy. No a potom nabehnete na parket a máte tancovať jive, ale ja som vyzerala, že si idem do niekoho kopnúť. (Smiech.) Takže najťažšie bolo vo veľmi krátkom čase odbúrať návyky, ktoré jednoducho odmala v sebe mám, a k môjmu športu neodmysliteľne patria.

Čo vám tanec dal?
Mám pocit, že po súťaži som taká jemnejšia, trošku dievčenskejšia, empatickejšia. Určite to bola veľmi dobrá skúsenosť a budem z nej aj naďalej čerpať. Musela som však absolútne vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, čo som síce robievala aj predtým, ale tu to bolo úplne iné. Tanec som nikdy nemala veľmi rada a ani som ho robiť nechcela. A ťažké bolo aj vystupovať pred toľkými ľuďmi, vlastne pred celým národom v disciplíne, ktorú som robiť nevedela a v ktorej som si vôbec neverila.

Plus ste sa museli konfrontovať s mnohými nepríjemnými komentármi.
Nad tými už automaticky mávnem rukou, pretože všetky boli anonymné a dokonca často od rovnakých ľudí, ktorí sa schovávali povedzme za päť profilov. Samozrejme, ak vám niekto povie, že sa mu nepáči, ako tancujete a má iného favorita, je to jeho názor a to je úplne v poriadku. Ale ak to už prekračuje všetky hranice slušnosti a ľudia vám odkazujú, že máte „chcípnuť“, to už za vyjadrenie názoru nepovažujem. Bolo mi takých ľudí ľúto, že sú sami nešťastní a majú natoľko pokazený život, že si to kompenzujú nenávistnými komentármi v diskusiách. Tým, že spolu s bratom bojujeme proti šikanovaniu a vedieme deti k tomu, ako sa s tým vyrovnať, snažím sa ísť príkladom a ukázať, že sa človek nemá vzdávať a kritiku si nemá brať k srdcu.

Tu rovno nadviažem. Spomínali ste, že ste boli obeťou šikany. Tá je aj u nás na vzostupe. Ako ste ju vnímali vy?
Je to vec, na ktorú sa nedá zabudnúť. Ale dnes už necítim žiadnu horkú pachuť, nehnevám sa na ľudí, ktorí si ma ako obeť vyhliadli, ani minulosť ma v negatívnom zmysle slova neovplyvňuje. Istým zvláštnym spôsobom som rada, že som šikanou prešla, pretože práve „vďaka“ nej robím všetko to, čo robím. Ak by som ju nezažila na vlastnej koži, určite by sme spolu tento rozhovor nerobili, pretože by som sa asi v živote venovala niečomu inému. Šport mi však šikanu pomohol zvládnuť, pretože šport deti formuje, učí ich prekonávať samých seba, zdolávať prekážky, bojovať a ak nevládzete bojovať, tak aspoň „uhryznúť“. A to je veľmi, veľmi dôležité. Podľa mňa je to všetko o mentálnom nastavení a my ľudia sme nastavení buď premýšľať ako víťazi, alebo ako porazení. Tým, že som šikanovanie zažila, môžem pomáhať deťom a ukazovať im správnu cestu.