Majsterka sveta Martina Ptáčková: Zažila si šikanu, teraz pomáha ostatným deťom

V rámci projektu Šikana do klece pomáhate deťom na školách, ktoré sa samy stali obeťami šikany. Ako to funguje?
S bratom chodievame za deťmi do škôl a ukazujeme im, ako by sa mali fyzicky aj psychicky brániť. To znamená, ako si vybudovať odolnosť a mať správne mentálne nastavenie, aby ich nikto neobťažoval a aby si na ne nikto netrúfal. Pretože sebavedomie je veľmi dôležité pre všetkých z nás. Každý agresor si totiž radšej vyberie obeť, ktorá nekladie odpor, bude slabá a bude sa ho báť, než niekoho, kto sa za seba dokáže sebavedomo postaviť. S deťmi sa o tom veľa rozprávame, pýtajú sa na môj príbeh, moje skúsenosti a ony samy sa mi zveria, s čím sa konfrontujú a aké majú problémy. Niekedy so školou o problémoch jej žiakov už vopred komunikujeme, aby sme vedeli, na čo sa máme zamerať a čomu náš program prispôsobiť. Ale ten program napokon nie je nikdy rovnaký, nedá sa úplne nalinajkovať. Teším sa, že náš projekt nefunguje len u nás v Česku, ale už aj v zahraničí. Tento rok s ním plánujeme obísť Belgicko, Švajčiarsko, dokonca Ameriku. Na to som veľmi pyšná.

Od roku 2019 ste boli veľvyslankyňou dobrej vôle. Čomu ste sa venovali?
Bola to pozícia na ministerstve zahraničných vecí, pôsobila som v nej skoro päť rokov. Úlohou veľvyslankyne dobrej vôle je šíriť dobré meno Českej republiky doma aj v zahraničí. Ja som mala na starosti pomoc ženám a deťom, tomu sa v rámci charitatívnych projektov venujem súkromne aj dnes. Teraz však pracujem ako bezpečnostná analytička pre Národný bezpečnostný úrad v Českej republike. A taktiež ako trénerka spolupracujem s NATO.

Vraj ste prvou ženou na svete, ktorá viedla zväz ozbrojených a špeciálnych jednotiek. Ako k tom prišlo?
Trénujem ozbrojené zložky, spolupracujem s NATO, cvičíme vojakov, ozbrojené policajné zložky a ďalšie jednotky. Nechcem povedať, že som sa k tomu dostala úplnou náhodou, pretože nič, čo sa v mojom živote deje, nie je náhoda. Je to ako to známe prirovnanie k efektu snehovej gule, jedno sa nabaľuje na druhé a na tretie a už z toho ani neviete vybočiť. Stále niečo pribúda a všetko sa na seba viaže. A zrazu vediete zväz ozbrojených zložiek a trénujete v NATO. (Smiech.) Určite to však bolo aj preto, že sa venujem disciplíne hand to hand a tú trénujú aj ozbrojené zložky.

Nestretávate sa v tomto prostredí so stereotypnými predstavami?
Rešpekt sa tam buduje určite náročnejšie, pretože ide skôr o mužské prostredie a ženy doň nechcú veľmi púšťať. Na jednej strane chápem, keď im tam príde niekto ako ja, kto im stereotyp rúca, nedôverujú mi a pre mnohých je žena – trénerka nová situácia, ktorej sa musia prispôsobiť. Ale ja rada dokazujem, že tam mám čo robiť a napokon sa im tréningy a výcviky zapáčia.

Počas svojej kariéry ste mali možnosť stretnúť sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, dokonca vám v schránke pristála aj pošta z Buckinghamského paláca. Čo v nej bolo?
Bolo to veľmi milé, dostala som list od princa Williama, že mi vzdáva hold a že sa mu páčia aktivity, ktorým sa venujem, a nech neprestávam robiť to, čo robím, pretože to má zmysel. To ma veľmi potešilo. Mala som však aj to šťastie, že som sa mohla stretnúť s princom Edwardom, s kráľovskou rodinou z Emirátov, stretla som sa aj s boxerom Kličkom či olympijským víťazom Kubratom Pulevom.

Vyštudovali ste diplomaciu, plánujete sa jej venovať na profesionálnej úrovni alebo láska k bojovým umeniam zvíťazí?
Asi by som už dala prednosť diplomacii a bezpečnosti, vrcholový šport na profesionálnej úrovni teraz nie je moja priorita. Ako však vravíte, láska k bojovým umeniam stále víťazí, to je na celý život. S nimi nikdy neskončím, ibaže som sa presunula zo súťaženia viac do trénerstva a cvičenia ozbrojených zložiek. Mám väčšiu radosť z toho, keď sa mojim zverencom podarí uspieť. Teraz napríklad vyhrali na majstrovstvách republiky a Európy. Myslím si, že trénerská dráha je oveľa náročnejšia ako dráha zápasníka, pretože v nej nerozhodujete len za jednotlivca, ale za celý kolektív. Keď som súťažila, bola som sama za seba. Ako trénerka mám väčšiu zodpovednosť a to je takisto istý druh umenia.

Ako vás tak počúvam, nezastavíte sa. Kedy si dokážete oddýchnuť a nastaviť si work-life balance?
Musím povedať, že s tým trošku bojujem. Nedokážem sa len tak dostať do pohody, stále pracujem a je náročné zladiť všetky aktivity. Niekedy si hovorím, či mi to za to stojí, keď driem od rána do večera a ak neprichádzajú výsledky okamžite, človek je z toho deprimovaný. Ja na seba bývam väčšinou nahnevaná, že som nezvládla všetko, čo som si v ten deň naplánovala, a to ma frustruje. Alebo len nemám čas si ten úspech užiť, sadnúť si a chvíľu sa tešiť, že sa mi niečo podarilo. Na tomto by som určite mala zapracovať.

V dokumente Princezna bojovnice vidíme pohľad na dva vaše svety – na krásne dlhé róby a ženu, ktorá miluje „babské“ veci, mejkap, účesy, a potom na tvrdú bojovníčku, ktorá nemá v ringu zľutovanie. Ktorá stránka u vás víťazí?
Povedala by som, že je to tak fifty-fifty. Ak mám náladu byť ako princezná, tak som v ten deň princezná. A keď chcem byť športovkyňa, oblečiem si legínsy a mikinu a vyrazím, je jedno či do práce, alebo za voľnočasovými aktivitami. Vždy sa obliekam podľa nálady a tak sa aj správam. Niekedy mám pocit, že sa vo mne bijú obe stránky, takže pravda je, že vlastne ani sama neviem, aká som, a myslím, že ani ostatní nevedia, čo môžu odo mňa očakávať. Som narodená v znamení Blížencov a myslím, že ma to perfektne vystihuje.