Témam z oblasti lifestylu, vzťahov, zdravia a krásy sa venujem celý profesijný život a ešte sa mi nestihli zunovať.  Ak sa objavia nové fenomény, môžete si byť istí, že si o nich prečítate práve v EVE.

Broňa Holcinger

Ste osemnásobná majsterka sveta v&nbsp;kickboxe, v&nbsp;bojovom umení hand to hand combat máte čierny opasok aj titul majsterky sveta. Ako ste sa vlastne dostali k&nbsp;bojovým športom? Na základnej škole ma šikanovali a&nbsp;dosť som trpela. Rodičia sa teda v&nbsp;istom momente rozhodli, že by bolo dobré, aby som sa naučila brániť a&nbsp;možno si našla aj nejakých nových kamarátov. Prihlásili ma na tréningy s&nbsp;prvkami bojových športov, to boli také základy. Vtedy som nečakala, že budem jedného dňa aj súťažiť, ale keďže mi tie športy začali ísť a&nbsp;postupne som sa zlepšovala, rodičia ma podporovali. Ale začiatky boli ťažké, pretože som sa dosť napočúvala, že to nie je šport pre dievča. Možno všetci čakali, že si napokon vyberiem niečo dievčenskejšie, ale mňa bojové umenia bavili a&nbsp;tréner ma takisto chválil, nuž som si to presadila.

Bojové športy sú u&nbsp;vás doma už takou rodinnou tradíciou, váš brat je majster sveta v&nbsp;grapplingu, otec vás oboch podporuje a&nbsp;ako s&nbsp;humorom hovoríte, má za sebou tvrdú „žižkovskú“ školu ulice. Kto koho priviedol k&nbsp;bojovým športom? Myslím, že sme sa k&nbsp;nim privádzali všetci traja navzájom. Začala som ako prvá a&nbsp;keď môj mladší brat videl, ako ma to baví, začal tiež. Zrejme aj preto, že vždy keď som prišla z&nbsp;tréningu, tak som si na ňom všetko naučené skúšala a&nbsp;náš otec vravel, že neexistuje, aby sa nechal zmlátiť „babou“. (Smiech.) A&nbsp;tak ho prihlásil na džiu-džicu. Náš ocko často spomínal, ako zamlada prešiel tvrdou školou ulice na Žižkove, ale nakoniec sme to boli my, jeho deti, kto ho priviedol k&nbsp;tým našim bojovým aktivitám. A&nbsp;napokon sme sa pekne dopĺňali.

Pre mamu to asi muselo byť náročné, však? Povie vám niekedy: „Už stačí, nebite sa mi tu v&nbsp;obývačke?“ Síce sme sa v&nbsp;tej obývačke nemlátili, ale pre mamu to veru bolo ťažké aj tak a&nbsp;asi to stále ťažké je. Občas hovorí, že sa večne bavíme o&nbsp;športe a&nbsp;či by sme sa nemohli rozprávať aj o&nbsp;niečom inom. Alebo keď si skúšame nejaké ťahy a&nbsp;mama toho má už dosť, spýta sa, či náhodou nechceme robiť niečo iné.

Mimo žinenky pôsobíte ako nežnosť sama – dlhé svetlé vlasy, modré oči, ružové šaty. Máte rada svoju ženskú stránku? Veľmi si ju užívam. Pekne ňou kompenzujem bojové športy, keď je človek spotený a&nbsp;nevyzerá dvakrát žensky, takže si, samozrejme, potom rada oblečiem nejaké pekné šaty a&nbsp;upravím sa, učešem, nalíčim. A&nbsp;úplne najradšej mám ružovú farbu. Žiadne tmavé farby, ale veselé, myslím si, že ma aj krásne charakterizujú. Aj ja sama sa snažím byť veselá a&nbsp;pozitívne naladená. Mám dve stránky, tú nežnú a&nbsp;druhú bojovú, a&nbsp;nazdávam sa, že je dobre mať v&nbsp;živote obe. Na jednej strane si dokážete presadiť svoje veci, na druhej strane ste empatická, dokážete sa vcítiť do pocitov druhých.

Nedávno ste súťažili v&nbsp;českej šou StarDance. V&nbsp;čom je náročnejší tanec oproti kickboxu? Hm, asi tým, že to bola pre mňa zasa úplne iná škola a&nbsp;obe disciplíny sa asi ani nedajú porovnávať. V&nbsp;podstate som z&nbsp;kick­boxu alebo všeobecne z&nbsp;bojových športov nepriniesla na parket nič a&nbsp;paradoxne, ak by som nikdy žiadne bojové umenie predtým nerobila, zrejme by bol tanec pre mňa istým spôsobom jednoduchší. Poviem to na príklade, pri boxe je človek zhrbený, plecia schováva pri tvári, má pokrčené nohy. No a&nbsp;potom nabehnete na parket a&nbsp;máte tancovať jive, ale ja som vyzerala, že si idem do niekoho kopnúť. (Smiech.) Takže najťažšie bolo vo veľmi krátkom čase odbúrať návyky, ktoré jednoducho odmala v&nbsp;sebe mám, a&nbsp;k&nbsp;môjmu športu neodmysliteľne patria.

Čo vám tanec dal? Mám pocit, že po súťaži som taká jemnejšia, trošku dievčenskejšia, empatickejšia. Určite to bola veľmi dobrá skúsenosť a&nbsp;budem z&nbsp;nej aj naďalej čerpať. Musela som však absolútne vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, čo som síce robievala aj predtým, ale tu to bolo úplne iné. Tanec som nikdy nemala veľmi rada a&nbsp;ani som ho robiť nechcela. A&nbsp;ťažké bolo aj vystupovať pred toľkými ľuďmi, vlastne pred celým národom v&nbsp;disciplíne, ktorú som robiť nevedela a&nbsp;v&nbsp;ktorej som si vôbec neverila.

Plus ste sa museli konfrontovať s&nbsp;mnohými nepríjemnými komentármi. Nad tými už automaticky mávnem rukou, pretože všetky boli anonymné a&nbsp;dokonca často od rovnakých ľudí, ktorí sa schovávali povedzme za päť profilov. Samozrejme, ak vám niekto povie, že sa mu nepáči, ako tancujete a&nbsp;má iného favorita, je to jeho názor a&nbsp;to je úplne v&nbsp;poriadku. Ale ak to už prekračuje všetky hranice slušnosti a&nbsp;ľudia vám odkazujú, že máte „chcípnuť“, to už za vyjadrenie názoru nepovažujem. Bolo mi takých ľudí ľúto, že sú sami nešťastní a&nbsp;majú natoľko pokazený život, že si to kompenzujú nenávistnými komentármi v&nbsp;diskusiách. Tým, že spolu s&nbsp;bratom bojujeme proti šikanovaniu a&nbsp;vedieme deti k&nbsp;tomu, ako sa s&nbsp;tým vyrovnať, snažím sa ísť príkladom a&nbsp;ukázať, že sa človek nemá vzdávať a&nbsp;kritiku si nemá brať k&nbsp;srdcu.

Tu rovno nadviažem. Spomínali ste, že ste boli obeťou šikany. Tá je aj u&nbsp;nás na vzostupe. Ako ste ju vnímali vy? Je to vec, na ktorú sa nedá zabudnúť. Ale dnes už necítim žiadnu horkú pachuť, nehnevám sa na ľudí, ktorí si ma ako obeť vyhliadli, ani minulosť ma v&nbsp;negatívnom zmysle slova neovplyvňuje. Istým zvláštnym spôsobom som rada, že som šikanou prešla, pretože práve „vďaka“ nej robím všetko to, čo robím. Ak by som ju nezažila na vlastnej koži, určite by sme spolu tento rozhovor nerobili, pretože by som sa asi v&nbsp;živote venovala niečomu inému. Šport mi však šikanu pomohol zvládnuť, pretože šport deti formuje, učí ich prekonávať samých seba, zdolávať prekážky, bojovať a&nbsp;ak nevládzete bojovať, tak aspoň „uhryznúť“. A&nbsp;to je veľmi, veľmi dôležité. Podľa mňa je to všetko o&nbsp;mentálnom nastavení a&nbsp;my ľudia sme nastavení buď premýšľať ako víťazi, alebo ako porazení. Tým, že som šikanovanie zažila, môžem pomáhať deťom a&nbsp;ukazovať im správnu cestu.

V&nbsp;rámci projektu Šikana do klece pomáhate deťom na školách, ktoré sa samy stali obeťami šikany. Ako to funguje? S&nbsp;bratom chodievame za deťmi do škôl a&nbsp;ukazujeme im, ako by sa mali fyzicky aj psychicky brániť. To znamená, ako si vybudovať odolnosť a&nbsp;mať správne mentálne nastavenie, aby ich nikto neobťažoval a&nbsp;aby si na ne nikto netrúfal. Pretože sebavedomie je veľmi dôležité pre všetkých z&nbsp;nás. Každý agresor si totiž radšej vyberie obeť, ktorá nekladie odpor, bude slabá a&nbsp;bude sa ho báť, než niekoho, kto sa za seba dokáže sebavedomo postaviť. S&nbsp;deťmi sa o&nbsp;tom veľa rozprávame, pýtajú sa na môj príbeh, moje skúsenosti a&nbsp;ony samy sa mi zveria, s&nbsp;čím sa konfrontujú a&nbsp;aké majú problémy. Niekedy so školou o&nbsp;problémoch jej žiakov už vopred komunikujeme, aby sme vedeli, na čo sa máme zamerať a&nbsp;čomu náš program prispôsobiť. Ale ten program napokon nie je nikdy rovnaký, nedá sa úplne nalinajkovať. Teším sa, že náš projekt nefunguje len u&nbsp;nás v&nbsp;Česku, ale už aj v&nbsp;zahraničí. Tento rok s&nbsp;ním plánujeme obísť Belgicko, Švajčiarsko, dokonca Ameriku. Na to som veľmi pyšná.

Od roku 2019 ste boli veľvyslankyňou dobrej vôle. Čomu ste sa venovali? Bola to pozícia na ministerstve zahraničných vecí, pôsobila som v&nbsp;nej skoro päť rokov. Úlohou veľvyslankyne dobrej vôle je šíriť dobré meno Českej republiky doma aj v&nbsp;zahraničí. Ja som mala na starosti pomoc ženám a&nbsp;deťom, tomu sa v&nbsp;rámci charitatívnych projektov venujem súkromne aj dnes. Teraz však pracujem ako bezpečnostná analytička pre Národný bezpečnostný úrad v&nbsp;Českej republike. A&nbsp;taktiež ako trénerka spolupracujem s&nbsp;NATO.

Vraj ste prvou ženou na svete, ktorá viedla zväz ozbrojených a&nbsp;špeciálnych jednotiek. Ako k tom prišlo? Trénujem ozbrojené zložky, spolupracujem s&nbsp;NATO, cvičíme vojakov, ozbrojené policajné zložky a&nbsp;ďalšie jednotky. Nechcem povedať, že som sa k&nbsp;tomu dostala úplnou náhodou, pretože nič, čo sa v&nbsp;mojom živote deje, nie je náhoda. Je to ako to známe prirovnanie k&nbsp;efektu snehovej gule, jedno sa nabaľuje na druhé a&nbsp;na tretie a&nbsp;už z&nbsp;toho ani neviete vybočiť. Stále niečo pribúda a&nbsp;všetko sa na seba viaže. A&nbsp;zrazu vediete zväz ozbrojených zložiek a&nbsp;trénujete v&nbsp;NATO. (Smiech.) Určite to však bolo aj preto, že sa venujem disciplíne hand to hand a&nbsp;tú trénujú aj ozbrojené zložky.

Nestretávate sa v&nbsp;tomto prostredí so stereotypnými predstavami? Rešpekt sa tam buduje určite náročnejšie, pretože ide skôr o&nbsp;mužské prostredie a&nbsp;ženy doň nechcú veľmi púšťať. Na jednej strane chápem, keď im tam príde niekto ako ja, kto im stereotyp rúca, nedôverujú mi a&nbsp;pre mnohých je žena – trénerka nová situácia, ktorej sa musia prispôsobiť. Ale ja rada dokazujem, že tam mám čo robiť a&nbsp;napokon sa im tréningy a&nbsp;výcviky zapáčia.

Počas svojej kariéry ste mali možnosť stretnúť sa s&nbsp;mnohými zaujímavými ľuďmi, dokonca vám v&nbsp;schránke pristála aj pošta z&nbsp;Buckinghamského paláca. Čo v&nbsp;nej bolo? Bolo to veľmi milé, dostala som list od princa Williama, že mi vzdáva hold a&nbsp;že sa mu páčia aktivity, ktorým sa venujem, a&nbsp;nech neprestávam robiť to, čo robím, pretože to má zmysel. To ma veľmi potešilo. Mala som však aj to šťastie, že som sa mohla stretnúť s&nbsp;princom Edwardom, s&nbsp;kráľovskou rodinou z&nbsp;Emirátov, stretla som sa aj s&nbsp;boxerom Kličkom či olympijským víťazom Kubratom Pulevom.

Vyštudovali ste diplomaciu, plánujete sa jej venovať na profesionálnej úrovni alebo láska k&nbsp;bojovým umeniam zvíťazí? Asi by som už dala prednosť diplomacii a&nbsp;bezpečnosti, vrcholový šport na profesionálnej úrovni teraz nie je moja priorita. Ako však vravíte, láska k&nbsp;bojovým umeniam stále víťazí, to je na celý život. S&nbsp;nimi nikdy neskončím, ibaže som sa presunula zo súťaženia viac do trénerstva a&nbsp;cvičenia ozbrojených zložiek. Mám väčšiu radosť z&nbsp;toho, keď sa mojim zverencom podarí uspieť. Teraz napríklad vyhrali na majstrovstvách republiky a&nbsp;Európy. Myslím si, že trénerská dráha je oveľa náročnejšia ako dráha zápasníka, pretože v&nbsp;nej nerozhodujete len za jednotlivca, ale za celý kolektív. Keď som súťažila, bola som sama za seba. Ako trénerka mám väčšiu zodpovednosť a&nbsp;to je takisto istý druh umenia.

Ako vás tak počúvam, nezastavíte sa. Kedy si dokážete oddýchnuť a&nbsp;nastaviť si work-life balance? Musím povedať, že s&nbsp;tým trošku bojujem. Nedokážem sa len tak dostať do pohody, stále pracujem a&nbsp;je náročné zladiť všetky aktivity. Niekedy si hovorím, či mi to za to stojí, keď driem od rána do večera a&nbsp;ak neprichádzajú výsledky okamžite, človek je z&nbsp;toho deprimovaný. Ja na seba bývam väčšinou nahnevaná, že som nezvládla všetko, čo som si v&nbsp;ten deň naplánovala, a&nbsp;to ma frustruje. Alebo len nemám čas si ten úspech užiť, sadnúť si a&nbsp;chvíľu sa tešiť, že sa mi niečo podarilo. Na tomto by som určite mala zapracovať.

V&nbsp;dokumente Princezna bojovnice vidíme pohľad na dva vaše svety – na krásne dlhé róby a&nbsp;ženu, ktorá miluje „babské“ veci, mejkap, účesy, a&nbsp;potom na tvrdú bojovníčku, ktorá nemá v&nbsp;ringu zľutovanie. Ktorá stránka u&nbsp;vás víťazí? Povedala by som, že je to tak fifty-fifty. Ak mám náladu byť ako princezná, tak som v&nbsp;ten deň princezná. A&nbsp;keď chcem byť športovkyňa, oblečiem si legínsy a&nbsp;mikinu a&nbsp;vyrazím, je jedno či do práce, alebo za voľnočasovými aktivitami. Vždy sa obliekam podľa nálady a&nbsp;tak sa aj správam. Niekedy mám pocit, že sa vo mne bijú obe stránky, takže pravda je, že vlastne ani sama neviem, aká som, a&nbsp;myslím, že ani ostatní nevedia, čo môžu odo mňa očakávať. Som narodená v&nbsp;znamení Blížencov a&nbsp;myslím, že ma to perfektne vystihuje.

Majsterka sveta Martina Ptáčková: Zažila si šikanu, teraz pomáha ostatným deťom

Autor článku

Broňa Holcinger

Výber pre vás

Majsterka sveta Martina Ptáčková: Zažila si šikanu, teraz pomáha ostatným deťom

Autor článku

Broňa Holcinger

Súvisiace články

Fanúšikovia nespoznávajú Arianu Grande: Na NAJNOVŠEJ fotke je kosť a koža!

Taliansky fotograf Toscani: Jeho kampane ho preslávili, no spôsobili aj kontroverziu!

Neuveríte, ako dnes vyzerajú Take That: Oni azda ani nestarnú!

Influencerka Karin Marček Malenovská: Zázračná tabletka na všetko? Taká neexistuje!

Beauty tajomstvá speváčky Jade Thirlwall: Prečo počúva zvuk veľrýb, než zaspí?

Výber pre vás