Nestáva sa mi to už veľmi často, ale toľko sa toho chcem spýtať! A všetko je taká veľká téma, že by jedna otázka vyšla na celý rozhovor. Tina je vďačné novinárske sústo, to bolo teraz čisto chladnokrvné zhrnutie, oriešok, ktorý chcú všetci rozlúsknuť a ona to vie, podľa mňa sa na tom aj tak počuteľne smeje, ak nemá nič lepšie na robote. Lebo je celá iná, inak premýšľa, inak žije, inak robí veci, je to tá Afrika v nej alebo čo vlastne? Nepasuje do žiadnej škatuľky, kolónky, a to je vždy vzrušujúce a znepokojujúce. Naposledy sme sa stretli pred pár rokmi v Zálesí, bola mamina na plný úväzok, spokojná, mäkká, muž, decká, pohoda, kdeže kariéra a spievanie. Nechýba mi to, nechcem to, rozprávali sme sa, čo bude pestovať na pozemku a že má úplne v paži kilá aj glamour. Strih, november 2021, rozídená so Separom, diagnostikovaná so sklerózou multiplex, opäť spieva, opäť tvorí, vyzerá nenormálne dobre, má bohovské vlasy, toto nie je zlomená žena. Má svoj vesmír nekonečný ako Bejby blueeee, je nezastaviteľná, znova lieta, žiari ako Andromeda.

Realita nášho rozhovoru je taká, že balí veci v starom dome, montuje, vláči, stále niečo hľadá, aj odpovede mi píše na telefóne, lebo ktovie, kde je laptop... Niečo sa stalo v novom dome, nedá sa doň nasťahovať, treba riešiť deti, treba riešiť seba, trápi ju zub aj pohreb v rodine, akoby povedala ona sama – život je lajf. A preto rozhovor začína ona a nie ja a pýta sa ma: „Je toho veľa, čo?“ :-)

Je toho veru veľa. Na začiatok potrebujem vedieť, či si zdravá, relatívne zdravá alebo polozdravá, a či stále platí, že štandardnú liečbu odmietaš.

Nedávno som stretla v kine človeka, s ktorým sme sa roky nevideli. Jeho prvá otázka bola, či som okej a v jeho hlase bola obava. Vôbec som tomu nerozumela a chvíľku trvalo, kým som pochopila, kam vlastne mieri. Pobavilo ma to, lebo moja pozornosť je už roky úplne inde a moje telo mi stanovenú diagnózu nepripomína.

Ale odpoveď na otázku, či je človek zdravý, chce podľa mňa veľmi komplexnú úvahu, lebo pre mňa zdravie znamená harmóniu na úrovni tela, mysle aj ducha. Každý krok sa snažím vždy robiť tak, aby smeroval práve k tej rovnováhe, hoci v náročnejších obdobiach je to výzva. Ale veľmi zjednodušene – je mi dobre a bez problémov drepujem s 50-kilovými závažiami.

Naozaj, na prvý pohľad funguješ ako absolútne zdravý človek. Naučila si sa so svojou diagnózou žiť? Kooperovať?

Odpoveď je už v tvojej otázke. Kooperácia. Spolupráca samej so sebou. Vylaďujem si vzťah k sebe. Rešpektujem svoje telo, jeho potreby. Nebojujem proti nemu. Keď hlási DOSŤ, počúvam a urobím všetko pre to, aby nedošlo k preťaženiu. Neriešim zbytočné veci, ktoré odoberajú energiu. Namiesto nenávisti staviam na súcit. Nech by bol prvotný pocit nespravodlivosti akokoľvek silný, viem, že veci majú odpovede, ktoré nemusím hneď poznať, ale rozpoznateľné budú, až keď dokážem uvidieť ucelený obraz. A ten sa ukazuje iba v pokoji. Veci, ktoré nedokážem zmeniť, prijímam, útoky ľudí neberiem osobne, rozumiem princípu vysypávania odpadkov. Nepotrebujem, aby ma mal každý rád, ale takisto už nepotrebujem byť v neúctivom nerešpektujúcom prostredí. Čas trávim s ľuďmi, s ktorými mi je dobre, s ktorými si máme čo povedať a vzájomne sa posúvame. Inšpirujú ma deti, ktoré sú tam, kde je im dobre, kde im nie je dobre, odtiaľ chcú odísť. Keď k tomu doladím jedlo a pohyb, nie je dôvod nedožiť sa 104 rokov.

Vybavme teraz pálčivú vzťahovú otázku. Rozišli ste so Separom, lebo už sa to nedalo?

Keby sa to dalo, tak sme spolu. Ale nie je to téma, ktorú by som chcela rozoberať verejne. (Pokračovanie na ďalšej strane)

Otvorila si si školu Green School Resort. Veľa sme debatovali o výchove, až tak ma to neprekvapilo. Môžeme to pomenovať tak, že si v štandardných školách nenachádzala to, čo chceš a potrebuješ pre svoje deti?

V prvom rade je dôležité povedať, že nebojujem proti systému, len som našla spôsob, ako s ním splynúť tak, aby ostala rešpektovaná pointa povinného vzdelávania a zároveň aby bola rešpektovaná aj individualita každého dieťaťa. My normálne napĺňame školský vzdelávací program, ale vlastným tempom, možno o niečo rýchlejším, ale to najmä preto, lebo nás je málo a máme to rozšírené o princípy, ktoré v klasických školách často absentujú. Napríklad sme medzi mnohými inými vecami odkukali režim zo Silicon Valley, ktorý je postavený na princípe sínusoidy, to znamená, že mozog strieda aktivitu z výtlaku do uvoľnenia.

Zjednodušene, že napríklad po matematike príde hodina jogy. Pracuje u nás aj psychologička, ktorá vyštudovala v Londýne mindfulness a má úžasné výsledky pri práci s koncentráciou, nasmerovaním pozornosti či vedomým jedením. Deti veľa rozprávajú, každý týždeň máme projektový piatok, keď žiaci pripravujú rôzne individuálne či skupinové projekty a následne o nich diskutujú, takže veľa rozprávajú, opisujú svoje emócie. Mám fantastické pani učiteľky, nedám na ne dopustiť. Je dôležité, aby sa deti naučili v prvom rade rozumieť sebe.

To je výzva aj pre nás dospelých. Aké to je opäť spievať, tvoriť?

Dostala som správu od cudzieho človeka, ktorá znela: „Tina, ja som si vôbec neuvedomila, ako mi na scéne chýbaš, až teraz, keď si sa vrátila a znova ťa počujem, som zistila, ako veľmi si mi v skutočnosti chýbala.“ Bolo krásne to čítať a len chcem premostiť, lebo to mám rovnako. Až teraz vnímam, že mi to celé vlastne chýbalo a užívam si každú možnosť mať koncert alebo hoci len skúšku s kapelou. A pýtam sa samej seba, či to nebol iba sebaklam, keď som sa snažila samu seba presvedčiť, že už sa k hudbe nevrátim.

Pamätám si to, zvláštne bolo, ako si o tom hovorila úplne bez pochybností.

Ale je to jedno, lebo som si istá, že to obdobie bolo veľmi výživné na všetkých úrovniach a za všetko, čo sa za ten čas udialo, môžem dnes byť len a len vďačná. Vyformovalo ma to, posilnilo, sama pred sebou som sa stala zrozumiteľnejšou a viem jasnejšie zadefinovať svoje skutočné potreby, nielen túžby. Lebo to nie je jedno a to isté. (Pokračovanie na ďalšej strane)

Prišlo to späť, tá muzika a chuť, nenápadne, postupne?

Áno, kdesi vo mne žije subosobnosť, ktorá sa celé roky pofidérne usmievala s pocitom, že „zbytočne utekáš, tomuto neutečieš“. Môcť spievať, tvoriť, osloviť ľudí svojou hudbou je dar, ktorý sa neodmieta. A ja som potrebovala opäť pokorne pripustiť, že to je moje miesto a s tým prišlo aj uvoľnenie, ktoré môžem pretaviť do tvorby, ktorá nie je ničím limitovaná. Robím to tak, ako sa mi to páči, a ľudia sa tešia so mnou. To je najdôležitejšie. A ja môžem len ďakovať.

Súviselo to s tým, že sa ti začal rozpadať vzťah?

Nemyslím, ale môžem sa mýliť. Sú procesy, ktoré sa odohrávajú bez toho, či s nimi súhlasíme, alebo nie. A tento proces by sa asi udial bez ohľadu na životné okolnosti. Prestať bojovať znamenalo aj zlepšenie pleti, rozžiarené oči a príval životnej energie. Takže win-win.

Pestrofarebný máš ten život, Tinuška. Nie sú to žiadne stojaté vody, stále sa dačo deje. Vládzeš?

Tento rozhovor robíme v období, keď to pre mňa naozaj nie je „dovolenka v Karibiku“, tak som si aj vravela, že bože, čo ja tým ľuďom teraz mám vlastne rozprávať, keď sama neviem, kde je sever... Ale potom som si uvedomila, že nie je frajerina hovoriť krásne motivačné vety, keď človeku nič nechýba alebo má prebytok, ale nehanbiť sa ukázať krehkosť bytia. Neskrývať, že každý prechádzame ťažšími obdobiami, že máme za sebou aj pred sebou nevydarené vzťahy, že všetci máme nejaké problémy, že zdravie je naozaj otázkou priorít. V angličtine je krásna veta: If I can do it, you can do it. Nebudem, samozrejme, vyplakávať, ľudia sú v neporovnateľne ťažších situáciách, len chcem povedať, že čímkoľvek prechádzame, nie sme v tom nikdy sami a určite máme potenciál to zvládnuť. Fungovať sama s dvomi deťmi, popritom riešiť top kariéru, biznis a nové bývanie...

Čo ťa nabíja, poháňa?

Nedávno sme s deťmi sedeli na terase a večerali. A Leo hovorí: „Kto si myslí, že život je super, nech zdvihne ruku.“ Všetci traja sme ju zdvihli a on dodal: „Lebo je toľko vecí, čo môžeme robiť!“ Základom pre mňa bolo uvedomiť si, že sa potrebujem počúvať. A robiť najmä veci, ktoré mi robia radosť. Nie vždy sa to dá, žijem dospelácky život, ale v takom prípade sa neopustiť a robiť to s vedomím, že teraz je jednoducho takto a čím viac budem bojovať, tým bolestivejší proces ma čaká. Ale milujem svoju rodinu, deti, ich citáty, najbližšie kamarátky, masáže, mango, prírodu. To ma nabíja. (Pokračovanie na ďalšej strane)

Tridsaťsedem mi pripadá ako skvelý vek. Najlepšie telo, hlava, srdce, už ťa neopijú rožkom. Čo myslíš?

Ženy, ktoré sú odo mňa staršie, to stále opakovali, ale nemohla som rozumieť, kým som sama do toho veku neprišla. Je to naozaj tak. Všetky skúsenosti boli a vždy budú významné, aj keď to v čase, keď sa to deje, nedáva zmysel. Veci, ktoré som kedysi bola schopná riešiť celé hodiny, dni, už dnes nejdú v mojom vnútri ani len na pomyselné oddelenie spracúvania emócií… (Smiech.) Mám jasnejšie v tom, čomu ešte som ochotná venovať pozornosť. A som veľmi lenivá na konflikty a kauzy, vezme ich prievan. Užívam si.

Povedz nám o svojom novom dome. Bude taký, aký si si vysnívala? Si nervózna? Musela si robiť kompromisy? Užívala si extra <a href="https://swisscbdpower.sk/kategoria-produktu/obchod/" target="_blank" rel="noopener">vysoké dávky CBD</a>?

(Smiech.) Budem úprimná, je to trochu zamotané. Som žena, ktorá má fantáziu, mám vízie. Nemôžem sa sťažovať, bude to nádherné a stále podľa mojich predstáv. Vďačím aj mužom, ktorí ma usmerňujú, keď je to nevyhnutné, a pomáhajú mi vždy, keď môžu, ako napríklad sused Števo, ktorý celý objekt stavia, alebo môj majster. Majú trpezlivosť na moje nekonečné detské otázky neskúseného dievčatka… (Smiech.) A keby som nemala moju mamu a najbližšie kamarátky, susedy, ktoré ma podporujú hoci aj na diaľku, bolo by to náročné.

Za tie roky, čo si bola naposledy na našej titulke, sa stalo aj to, že si vyhľadala svojho biologického otca a africkú rodinu. Aký vplyv to malo/má na tvoj život?

Bolo to kľúčové, lebo môj prvý pobyt v domovine môjho otca mi ukázal, že som v poriadku… (Úsmev.) Že existuje mentalita, ktorej rozumiem a ktorá rozumie mne. Milujem komunitný spôsob života, mám rada plný dom a rada trávim čas tam, kde tiež majú radi plný dom. U nás je zaužívaná uzavretá rodinná bunka v počte 4-8-10 ľudí, tam sa počítajú v desiatkach. Poznať svoje korene, svojich predkov mi dodalo nekonečnú silu prejsť zložitými situáciami. Moji predkovia zažili veľa vyhrotených životných situácií, kolonizovaná krajina na jednej strane, pracovné tábory na druhej strane, preto viem, že dokážem zvládnuť aj na pohľad nemožné vďaka ich skúsenostiam. Oni stali pred situáciami, o ktorých sa mi ani len nesnívalo, prežili nehostinné podmienky, hlad, chudobu, odlúčenie, skrývanie, namierené zbrane, takže naozaj zvládnem dve deti, zariadiť dom a natočiť pár klipov.&nbsp;

EXKLUZÍVNY ROZHOVOR s Tinou: Za všetko, čo sa stalo, som vďačná!

Výber pre vás

EXKLUZÍVNY ROZHOVOR s Tinou: Za všetko, čo sa stalo, som vďačná!

Súvisiace články

ODVÁŽNE FOTKY! Veronika Nízlová sa ukázala fanúšikom nahá

FOTO: Adela objavila svoju menovkyňu a navštívila ju! Takto vyzerá..

Milovníčky kávy, poznáte rozdiel medzi arabicou a robustou?

Habera mal v PRIAMOM PRENOSE štipľavú poznámku na Prednú!

Hýbte sa podľa horoskopu: Račiciam svedčí plávanie a čo vaše znamenie?

Svetové finále Miss Universe sa dočkalo víťazky: Páči sa vám?

Nemusíte vypekať! Hriešne dobré PRALINKY budú vrcholom Vianoc

Výber pre vás