Migranti, to sme aj my: Spoveď Slovenky, ktorá nelegálne žila a pracovala v USA

Do USA som prišla v roku 2002, a to bol v našom česko-slovenskom priestore trochu iný svet ako dnes. Pokiaľ ste nemali solventných rodičov, alebo ste nezdedili byt po babičke, dostať s k vlastnému bývaniu bolo prakticky nemožné. Ani na  podnájom v Bratislave v tom čase žiaden z mojich vrstovníkov nemal, takže sme všetci žili u rodičov. Považujem preto za celkom pochopiteľné, že som v Atlante stretla desiatky Čechov a Slovákov, ktorí tam pracovali bez pracovného povolenia. Moji najbližší priatelia boli väčšinou z Ostravska a Karvinska, čiže najchudobnejších českých regiónov, ale našli medzi nami aj Pražíci a „Blaváci" ako ja.

V Atlante žila celí českosklovenská enkláva. Väčšina v atlantských imigrantských štvrtiach Marietta a Lawrenceville – babylonských vežiach, kde sa hovorilo stovkami jazykov. Na prvý pohľad nikto nikomu nerozumel, na druhej strane sme si vlastne rozumeli dokonale. Či bol niekto z Ostravy alebo Bogoty, všetci sme boli na jednej lodi, mali sme rovnakú skúsenosť. V takom New Yorku, Kalifornií či na Floride sa v tých časoch počty nelegálnych imigrantov – vrátane nezdokumentovaných Čechov a Slovákov, Maďarov, Poliakov a samozrejme aj Ukrajincov a Rusov a ďalších post-sovietskych chudákov bez perspektívy – počítali na milióny.

Chalani pracovali  na stavbách, maľovali byty a domy, dievčatá upratovali, robili servírky, barmanky. A striptérky. Ako ilegálny migrant sa totiž dostanete len k tým najťažším, najhoršie plateným a najpodradnejším prácam. Navyše nemáte žiadnu legálnu ochranu, to znamená ani garantovanú minimálnu mzdu, ani maximálny pracovný čas. Ak ste mali šťastie, pracovali ste pre slušných zamestnávateľov, ktorí váš status nezneužívali. Robili ste síce  za sub-minimálnu mzdu, ale stále vám niečo ostalo, aby ste si mohli našetriť a vrátiť sa domov ako povestný strýko z Ameriky. To mali v pláne v podstate všetci a niektorým sa to aj podarilo.

My Slováci sme si radi uťahovali zo šetrných Čechov, ktorí žili celé roky na amerických párkoch (ktoré sú podstatne nechutnejšie a hlavne nekvalitnejšie  ako tie naše) a ramen polievkach. Zaujímalo by ma, či dnes nemajú žalúdočné vredy Ale hej!, kúpili si v Karvinej byt! Nie všetci nelegálni migranti však majú také šťastie.

Moravák Jonáš, môj dobrý kamarát a ten najláskavejší a najoptimistickejší človek na svete, pracoval na  stavbách dlhých sedem rokov. Keď si konečne našetril dosť peňazí a chystal sa vrátiť domov do Čiech, rozhodol sa, že si urobí výlet naprieč Spojenými štátmi až do Seattlu. Urobil  však jednu zásadnú chybu – rozhodol sa cestovať americkými diaľkovými autobusmi Greyhound (čo je zážitok sám o sebe a nie v dobrom zmysle slova). Keď prechádzal autobusom južným Texasom v blízkosti mexickej hranice, autobus zastavila americká migračná polícia a pýtala si od pasažierov „papiere“, rozumej doklad o americkom občianstve alebo vízum.

A keďže Jonáš nemal ani jedno, ani druhé, putoval do imigračného záchytného strediska, rozumej väzenia. V USA síce nelegálna migrácia nie je trestným činom a detečným zariadeniam sa nemôže oficiálne hovoriť väzenie, no správajú sa tak k zadržaným ako k väzňom tretej nápravno-výchovnej skupiny. Jonáš tam strávil dva mesiace, kým sa jeho spolubývajúci cez sériu splnomocnení a notársky overených papierov (k notárovi chodil Jonás v sprievode bachárov a v putách) nedostali k jeho úsporám v banke a nezaplatili zaňho kauciu, aby sa mohol  vyplatiť a „dobrovoľne“ vrátiť domov. A bolo po úsporách.