redakcia EVA

Mnohí sa Slováci voči migrantom radi vymedzujú. Prekáža im, že do Európy prúdia prisťahovalci, a keď sa malá časť z&nbsp;nich (naozaj veľmi malá) rozhodne prísť aj na Slovensko, doslova sa hádžu o zem. Priznám sa, že ma to vyrušuje. Po prvé, každý sme nejaký a všetky národy sveta majú svoje zlozvyky i a&nbsp;my Slováci nie sme žiadna výnimka. Keby ste sa napríklad opýtali Američanov alebo&nbsp;Britov, povedali by vám, že Slováci sú hluční, navyše sa&nbsp;správame ako hulváti. Takí Brazílčania zase nevedia predýchať, že konzumujeme surovú slaninu, podľa nich je to totiž čisté barbarstvo. Nuž a&nbsp;pre takých Švajčiarov, Rakúšanov, či Japoncov sme zase neporiadni. Áno, vlastné záhradky možno máme ako zo žurnálu, ale na zastávke autobusu si bez okolkov odpľujeme, či vyhodíme cigaretový ohorok. No, nič moc.

Čo ma však vyrušuje podstatne viac než náš dvojitý meter na seba a&nbsp;ostatných, je náš kolektívny kognitívny garamból, v&nbsp;rámci ktorého totálne ignorujeme fakt, že celé dekády, ak nie storočia sme to boli práve my, čo odchádzali do cudziny za lepším životom a odchádzame dodnes. Sama som v&nbsp;zahraničí &nbsp;strávila už takmer polovicu života. A&nbsp;hoci som už dnes občanom mojej adoptívnej krajiny USA, istý čas som strávila aj ako nelegálny, alebo ako hovoria Američania, nezdokumentovaný migrant.

Príčiny, prečo ľudia odchádzajú do cudziny bez patričnej dokumentácie sú rôzne a&nbsp;nie vždy ekonomické. Pokiaľ ide o&nbsp;mňa, po vypršaní študentských víz som v&nbsp;americkej Atlante ostala bez papierov kvôli láske –&nbsp; nelegálnemu migrantovi z&nbsp;Brazílie. Na Floride som mala dobrých priateľov z&nbsp;východného Slovenska – pár gej chalanov, ktorí do USA &nbsp;ušli, aby mohli byť sami sebou. A&nbsp;to sa písal rok 2001, keď gej manželstvá ešte neboli zlegalizované ani v&nbsp;USA. No Američania im aspoň neubližovali a&nbsp;nestrpčovali život – na rozdiel od ich slovenských spoluobčanov v&nbsp;dvoch malých východoslovenských dedinkách odkiaľ pochádzajú.

Ďalšia známa z&nbsp;Košíc ostala v&nbsp;USA, lebo sa jej tam narodili dve deti v&nbsp;manželstve s Američanom, ktoré však skončilo skôr, ako&nbsp; stihla dostať zelenú kartu. Respektíve Američan jej ju odmietol vybaviť, a keďže sa k&nbsp;tomuto dokumentu vyžaduje aktívna spolupráca amerického manželského partnera – musí sa vás zaručiť, prevziať finančnú zodpovednosť a&nbsp;chodiť s&nbsp;vami na všetky pohovory, ktoré americký migračný úrad vyžaduje, stala sa z&nbsp;nej doslova zajatkyňa pomstichtivého ex. Ak sa nechcela vrátiť na Slovensko bez detí – keďže žiaden americký súd by ich nezdokumentovanému rodičovi neprisúdil – ostala v&nbsp;právnom limbe a&nbsp;živila sa upratovaním amerických domácností, hoci mala vysokú školu.

Do USA som prišla v&nbsp;roku 2002, a&nbsp;to bol v&nbsp;našom česko-slovenskom priestore trochu iný svet ako dnes. Pokiaľ ste nemali solventných rodičov, alebo ste nezdedili byt po babičke, dostať s&nbsp;k&nbsp;vlastnému bývaniu bolo prakticky nemožné. Ani na&nbsp; podnájom v&nbsp;Bratislave v&nbsp;tom čase žiaden z&nbsp;mojich vrstovníkov nemal, takže sme všetci žili u&nbsp;rodičov. Považujem preto za celkom pochopiteľné, že som v&nbsp;Atlante stretla desiatky Čechov a&nbsp;Slovákov, ktorí tam pracovali bez pracovného povolenia. Moji najbližší priatelia boli väčšinou z Ostravska a Karvinska, čiže najchudobnejších českých regiónov, ale našli medzi nami aj Pražíci a „Blaváci" ako ja.

V Atlante žila celí českosklovenská enkláva. Väčšina v atlantských imigrantských štvrtiach Marietta a Lawrenceville – babylonských vežiach, kde sa hovorilo stovkami jazykov. Na prvý pohľad nikto nikomu nerozumel, na druhej strane sme si vlastne rozumeli dokonale. Či bol niekto z Ostravy alebo Bogoty, všetci sme boli na jednej lodi, mali sme rovnakú skúsenosť. V takom New Yorku, Kalifornií či na Floride sa v tých časoch počty nelegálnych imigrantov – vrátane nezdokumentovaných Čechov a Slovákov, Maďarov, Poliakov a samozrejme aj Ukrajincov a Rusov a ďalších post-sovietskych chudákov bez perspektívy – počítali na milióny.

Chalani pracovali&nbsp; na stavbách, maľovali byty a&nbsp;domy, dievčatá upratovali, robili servírky, barmanky. A&nbsp;striptérky. Ako ilegálny migrant sa totiž dostanete len k&nbsp;tým najťažším, najhoršie plateným a&nbsp;najpodradnejším prácam. Navyše nemáte žiadnu legálnu ochranu, to znamená ani garantovanú minimálnu mzdu, ani maximálny pracovný čas. Ak ste mali šťastie, pracovali ste pre slušných zamestnávateľov, ktorí váš status nezneužívali. Robili ste síce &nbsp;za sub-minimálnu mzdu, ale stále vám niečo ostalo, aby ste si mohli našetriť a&nbsp;vrátiť sa domov ako povestný strýko z Ameriky. To mali v&nbsp;pláne v&nbsp;podstate všetci a&nbsp;niektorým sa to aj podarilo.

My Slováci sme si radi uťahovali zo šetrných Čechov, ktorí žili celé roky na amerických párkoch (ktoré sú podstatne nechutnejšie a&nbsp;hlavne nekvalitnejšie&nbsp; ako tie naše) a&nbsp;ramen polievkach. Zaujímalo by ma, či dnes nemajú žalúdočné vredy Ale hej!, kúpili si v&nbsp;Karvinej byt! Nie všetci nelegálni migranti však majú také šťastie.

Moravák Jonáš, môj dobrý kamarát a&nbsp;ten najláskavejší a najoptimistickejší človek na svete, pracoval na &nbsp;stavbách dlhých sedem rokov. Keď si konečne našetril dosť peňazí a&nbsp;chystal sa vrátiť domov do Čiech, rozhodol sa, že si urobí výlet naprieč Spojenými štátmi až do Seattlu. Urobil&nbsp; však jednu zásadnú chybu – rozhodol sa cestovať americkými diaľkovými autobusmi Greyhound (čo je zážitok sám o&nbsp;sebe a&nbsp;nie v&nbsp;dobrom zmysle slova). Keď prechádzal autobusom južným Texasom v blízkosti mexickej hranice, autobus zastavila americká migračná polícia a&nbsp;pýtala si od pasažierov „papiere“, rozumej doklad o&nbsp;americkom občianstve alebo vízum.

A&nbsp;keďže Jonáš nemal ani jedno, ani druhé, putoval do imigračného záchytného strediska, rozumej väzenia. V&nbsp;USA síce nelegálna migrácia nie je trestným činom a detečným zariadeniam sa nemôže oficiálne hovoriť väzenie, no správajú sa tak k zadržaným ako k väzňom tretej nápravno-výchovnej skupiny. Jonáš tam strávil dva mesiace, kým sa jeho spolubývajúci cez sériu splnomocnení a&nbsp;notársky overených papierov (k notárovi chodil Jonás v&nbsp;sprievode bachárov a v&nbsp;putách) nedostali k&nbsp;jeho úsporám v&nbsp;banke a&nbsp;nezaplatili zaňho kauciu, aby sa mohol &nbsp;vyplatiť a „dobrovoľne“ vrátiť domov. A&nbsp;bolo po úsporách.

Všetko bude fajn - pokiaľ neprídete o ruku ...

Ale Jonáš toto „dobrodružstvo“ aspoň prežil v&nbsp;zdraví, čo sa tiež nepodarí každému. Môj bývalý kolega Carlos z&nbsp;Kuby, ktorý je už medzitým americkým občanom rovnako ako ja, sa po príchode do USA zamestnal načierno v&nbsp;tlačiarni, kde obsluhoval&nbsp; nejaký veľký stroj, do ktorého sa mu zakvačila ruka. Kým si niekto z&nbsp;manažmentu všimol, že stroj veselo rotuje ďalej a&nbsp;spolu s&nbsp;ním aj Carlos, bolo neskoro. Pravú ruku mal pomliaždenú na nepoznanie a&nbsp;doživotne znefunkčnenú.

Podstatne horšie dopadla Ruska Oľa, s&nbsp;ktorou som sa zoznámila v&nbsp;striptízovom klube, kde som vyberala vstupné. Oľa tam tancovala. Spolu s&nbsp;dievčatami z&nbsp;Latinskej Ameriky, ale aj Češkami, Maďarkami a Rumunkami. No na rozdiel od vyššie menovaných národností, Oľa nepracovala sama na seba ani na byt v&nbsp;Karvinej, ale na svojho pasáka – mafoša z&nbsp;ruskej mafie, ktorej sa v&nbsp;USA dobre darí. Jeden večer Oľa neprišla do práce a&nbsp;už o&nbsp;nej nikdy nikto nepočul.

Je teda pochopiteľné, že väčšina nelegálnych migrantov sa svoj status snaží za každú cenu zlegalizovať. Najčastejšie sobášom s&nbsp;americkým občanom. Ja som mala to šťastie, že so svojou „zelenou kartou“ tvorím pár už vyše dvadsať rokov a&nbsp;nič na tom neplánujem meniť. Svoju „kartu“ si našla aj moja veľká brazílska láska. Oženil sa s&nbsp;hrdzavou Američankou, majú spolu tri nádherné deti a&nbsp;podľa fotografií na Facebooku sú spolu šťastní. Väčšina mojich známych to však mala o&nbsp;niečo komplikovanejšie. Niektorí sa poženili a&nbsp;povydávali bez lásky, a&nbsp;tak to aj dopadlo. Sú buď nešťastní, alebo rozvadení, alebo oboje.

A&nbsp;mnohí za sobáš s&nbsp;Američanom, či Američankou zaplatili. Jeden pár z&nbsp;Karlových Varov sa ženil a&nbsp;vydával na etapy, aby mohli v&nbsp;Amerike ostať spolu a&nbsp;zároveň&nbsp;legálne. Ona si vzala&nbsp;geja, on&nbsp;takmer sedemdesiatročnú susedku (mal vtedy 28). A potom amerických imigračných úradníkov presviedčali, že ich manželstvá nie sú fejk, ale skutočné, čo im obom vyšlo až na druhý pokus a stálo kopec peňazí - svoje si vypýtal, gej americká babka aj imigrační právnici.

Keď moje zážitky rozprávam doma na Slovensku, ľudia obyčajne dvíhajú obočie a&nbsp;pýtajú sa ma, či som sa nebála. Žiť v&nbsp;cudzine i-le-gál-ne!&nbsp; Nebála. V&nbsp;tých časoch bola v&nbsp;USA úplne nálada ako dnes. Väčšina Američanov dobre vedela, že veľké percento ich pracovnej sily je v&nbsp;krajine nelegálne, ale nikto to neriešil. A&nbsp;tí čo áno, boli skôr úprimne konšternovaní, prečo všetci tí pracovití ľudkovia nemôžu dostať legálni status.

Dnes je všetko inak. Za dvadsať rokov sa pupulistickým politikom a&nbsp;krajne pravicovým extrémistom podarilo vyhecovať polku Američanov tak, že sú schopní svojich susedov a&nbsp;spolužiakov svojich detí posielať na Guantanamo Bay. Ako americká štátna občianka mám dnes v&nbsp;USA väčší strach, než som mala v&nbsp;roku 2003 ako nelegálna migrantka.

V &nbsp;prvom rade som však v&nbsp;časoch mojich experimentov s&nbsp;nelegálnou migráciou bola mladá a&nbsp;hlúpa a&nbsp;prišlo mi to ako dobrodružstvo. Až s&nbsp;pribúdajúcim vekom si uvedomujem, aké to bolo šialené, a&nbsp;čo všetko sa mi mohla stať. Zároveň som však za túto skúsenosť vďačná. Naučila ma pokore a&nbsp;zbavila pýchy. Stredu slnečnej sústavy, ktorá v&nbsp;roku 2002 odchádzala z&nbsp;Bratislavy, v&nbsp;Amerike pekne pristrihli hrebienok. Viem si vyhrnúť rukávy a&nbsp;robiť čokoľvek, ak treba. A do smrti si budem vážiť akúkoľvek manuálnu prácu. Aj odvahu ktoréhokoľvek človeka opustiť komfort domova a&nbsp;skúsiť to niekde inde, nech má na to akékoľvek dôvody.

Migranti, to sme aj my: Spoveď Slovenky, ktorá nelegálne žila a pracovala v USA

Výber pre vás

Migranti, to sme aj my: Spoveď Slovenky, ktorá nelegálne žila a pracovala v USA

Súvisiace články

Fanúšikovia vyjadreniu Evy Burešovej NEVERIA: Vlna KRITIKY a...To sa bude čítať ťažko!

Šokujúca pravda o spodnej bielizni: Kedy ju treba nemilosrdne VYHODIŤ?

Nenápadný zlodej krásy: Krutá pravda o TOXICKOM vzťahu alkoholu a pleti!

5 dôvodov prečo raz a navždy zatočiť s FILMAMI PRE DOSPELÝCH: Číslo 3 vás prekvapí!

Balerínky sú späť, ale budeme ich nosiť INAK! Takto budete vyzerať štýlovo a trendy

Herec Dávid Hartl bude OTEC: S manželkou oznámili krásnu správu FOTKOU!

TÍTO hollywoodski herci a herečky do USA imigrovali a sú z nich MILIONÁRI!

Horoskop neverných: ŽENY narodené v týchto 5 znameniach podvádzajú NAJČASTEJŠIE

Výber pre vás