Migranti, to sme aj my: Spoveď Slovenky, ktorá nelegálne žila a pracovala v USA

Mnohí sa Slováci voči migrantom radi vymedzujú. Prekáža im, že do Európy prúdia prisťahovalci, a keď sa malá časť z nich (naozaj veľmi malá) rozhodne prísť aj na Slovensko, doslova sa hádžu o zem. Priznám sa, že ma to vyrušuje. Po prvé, každý sme nejaký a všetky národy sveta majú svoje zlozvyky i a my Slováci nie sme žiadna výnimka. Keby ste sa napríklad opýtali Američanov alebo Britov, povedali by vám, že Slováci sú hluční, navyše sa správame ako hulváti. Takí Brazílčania zase nevedia predýchať, že konzumujeme surovú slaninu, podľa nich je to totiž čisté barbarstvo. Nuž a pre takých Švajčiarov, Rakúšanov, či Japoncov sme zase neporiadni. Áno, vlastné záhradky možno máme ako zo žurnálu, ale na zastávke autobusu si bez okolkov odpľujeme, či vyhodíme cigaretový ohorok. No, nič moc.

Čo ma však vyrušuje podstatne viac než náš dvojitý meter na seba a ostatných, je náš kolektívny kognitívny garamból, v rámci ktorého totálne ignorujeme fakt, že celé dekády, ak nie storočia sme to boli práve my, čo odchádzali do cudziny za lepším životom a odchádzame dodnes. Sama som v zahraničí  strávila už takmer polovicu života. A hoci som už dnes občanom mojej adoptívnej krajiny USA, istý čas som strávila aj ako nelegálny, alebo ako hovoria Američania, nezdokumentovaný migrant.

Príčiny, prečo ľudia odchádzajú do cudziny bez patričnej dokumentácie sú rôzne a nie vždy ekonomické. Pokiaľ ide o mňa, po vypršaní študentských víz som v americkej Atlante ostala bez papierov kvôli láske –  nelegálnemu migrantovi z Brazílie. Na Floride som mala dobrých priateľov z východného Slovenska – pár gej chalanov, ktorí do USA  ušli, aby mohli byť sami sebou. A to sa písal rok 2001, keď gej manželstvá ešte neboli zlegalizované ani v USA. No Američania im aspoň neubližovali a nestrpčovali život – na rozdiel od ich slovenských spoluobčanov v dvoch malých východoslovenských dedinkách odkiaľ pochádzajú.

Ďalšia známa z Košíc ostala v USA, lebo sa jej tam narodili dve deti v manželstve s Američanom, ktoré však skončilo skôr, ako  stihla dostať zelenú kartu. Respektíve Američan jej ju odmietol vybaviť, a keďže sa k tomuto dokumentu vyžaduje aktívna spolupráca amerického manželského partnera – musí sa vás zaručiť, prevziať finančnú zodpovednosť a chodiť s vami na všetky pohovory, ktoré americký migračný úrad vyžaduje, stala sa z nej doslova zajatkyňa pomstichtivého ex. Ak sa nechcela vrátiť na Slovensko bez detí – keďže žiaden americký súd by ich nezdokumentovanému rodičovi neprisúdil – ostala v právnom limbe a živila sa upratovaním amerických domácností, hoci mala vysokú školu.