Migranti, to sme aj my: Spoveď Slovenky, ktorá nelegálne žila a pracovala v USA

Ale Jonáš toto „dobrodružstvo“ aspoň prežil v zdraví, čo sa tiež nepodarí každému. Môj bývalý kolega Carlos z Kuby, ktorý je už medzitým americkým občanom rovnako ako ja, sa po príchode do USA zamestnal načierno v tlačiarni, kde obsluhoval  nejaký veľký stroj, do ktorého sa mu zakvačila ruka. Kým si niekto z manažmentu všimol, že stroj veselo rotuje ďalej a spolu s ním aj Carlos, bolo neskoro. Pravú ruku mal pomliaždenú na nepoznanie a doživotne znefunkčnenú.

Podstatne horšie dopadla Ruska Oľa, s ktorou som sa zoznámila v striptízovom klube, kde som vyberala vstupné. Oľa tam tancovala. Spolu s dievčatami z Latinskej Ameriky, ale aj Češkami, Maďarkami a Rumunkami. No na rozdiel od vyššie menovaných národností, Oľa nepracovala sama na seba ani na byt v Karvinej, ale na svojho pasáka – mafoša z ruskej mafie, ktorej sa v USA dobre darí. Jeden večer Oľa neprišla do práce a už o nej nikdy nikto nepočul.

Je teda pochopiteľné, že väčšina nelegálnych migrantov sa svoj status snaží za každú cenu zlegalizovať. Najčastejšie sobášom s americkým občanom. Ja som mala to šťastie, že so svojou „zelenou kartou“ tvorím pár už vyše dvadsať rokov a nič na tom neplánujem meniť. Svoju „kartu“ si našla aj moja veľká brazílska láska. Oženil sa s hrdzavou Američankou, majú spolu tri nádherné deti a podľa fotografií na Facebooku sú spolu šťastní. Väčšina mojich známych to však mala o niečo komplikovanejšie. Niektorí sa poženili a povydávali bez lásky, a tak to aj dopadlo. Sú buď nešťastní, alebo rozvadení, alebo oboje.

A mnohí za sobáš s Američanom, či Američankou zaplatili. Jeden pár z Karlových Varov sa ženil a vydával na etapy, aby mohli v Amerike ostať spolu a zároveň legálne. Ona si vzala geja, on takmer sedemdesiatročnú susedku (mal vtedy 28). A potom amerických imigračných úradníkov presviedčali, že ich manželstvá nie sú fejk, ale skutočné, čo im obom vyšlo až na druhý pokus a stálo kopec peňazí - svoje si vypýtal, gej americká babka aj imigrační právnici.

Keď moje zážitky rozprávam doma na Slovensku, ľudia obyčajne dvíhajú obočie a pýtajú sa ma, či som sa nebála. Žiť v cudzine i-le-gál-ne!  Nebála. V tých časoch bola v USA úplne nálada ako dnes. Väčšina Američanov dobre vedela, že veľké percento ich pracovnej sily je v krajine nelegálne, ale nikto to neriešil. A tí čo áno, boli skôr úprimne konšternovaní, prečo všetci tí pracovití ľudkovia nemôžu dostať legálni status.

Dnes je všetko inak. Za dvadsať rokov sa pupulistickým politikom a krajne pravicovým extrémistom podarilo vyhecovať polku Američanov tak, že sú schopní svojich susedov a spolužiakov svojich detí posielať na Guantanamo Bay. Ako americká štátna občianka mám dnes v USA väčší strach, než som mala v roku 2003 ako nelegálna migrantka.

V  prvom rade som však v časoch mojich experimentov s nelegálnou migráciou bola mladá a hlúpa a prišlo mi to ako dobrodružstvo. Až s pribúdajúcim vekom si uvedomujem, aké to bolo šialené, a čo všetko sa mi mohla stať. Zároveň som však za túto skúsenosť vďačná. Naučila ma pokore a zbavila pýchy. Stredu slnečnej sústavy, ktorá v roku 2002 odchádzala z Bratislavy, v Amerike pekne pristrihli hrebienok. Viem si vyhrnúť rukávy a robiť čokoľvek, ak treba. A do smrti si budem vážiť akúkoľvek manuálnu prácu. Aj odvahu ktoréhokoľvek človeka opustiť komfort domova a skúsiť to niekde inde, nech má na to akékoľvek dôvody.