Slovenskému filmu dal scenárista Tomáš Dušička nového hrdinu – nasrdeného vozíčkara so záhoráckym dialektom, ktorý nemá problém upratať mafiánov a vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Kam sa hrabú Marvelovky. Invalida videlo už takmer 190 000 ľudí a ukázal, že v našich zemepisných šírkach môže vzniknúť dobrá čierna komédia, ktorá nešetrí nikoho a rozosmieva skoro všetkých.

Tomáš, študoval si žurnalistiku a viem, ako je od nej ďaleko k scenáristike a tvorbe filmu.

Už vtedy som mal k scenáristike aj réžii blízko, v prvom ročníku som skúsil aj prijímačky na VŠMU, no vzhľadom k môjmu nelichotivému výsledku som si to rozmyslel a dokončil som žurnalistiku. Rok nato som odcestoval do L.A. kde som študoval na New York Film Academy priamo v&nbsp;Universal Studios. Bol to veľmi intenzívny trojmesačný kurz, počas ktorého som pochopil, o čom vlastne filmová scenáristika je.

V prvom rade je to remeslo, v druhom alebo až dokonca treťom rade ide o umenie. To znamená, že človek musí mať nejaký talent na písanie, musí vedieť pracovať s&nbsp;príbehmi, no zároveň musí ovládať kopec postupov, mať veľkú trpezlivosť a disciplínu, čo nie je vždy priamo spojiteľné s&nbsp;umením. Ak má človek predstavu o tom, že scenár vzniká pri sangrii a západe slnka na pláži, je absolútne mimo. Tvorba scenáru spočíva najmä v jeho prepisovaní. Napísal som scenáre, o ktorých som bol presvedčený, že sú dobré, či už to bola rozprávka Vianočné želanie alebo Invalid, a napriek tomuto pocitu som ich následne rok a pol prepisoval.

Úprimne, keby mi niekto vrátil osemkrát článok, bola by som veľmi zlá a ešte viac by som o sebe pochybovala.

V rámci kurzu sme sa zoznámili s&nbsp;producentom, ktorého meno si teraz už žiaľ nespomeniem, ale mal za sebou pomerne veľké filmy... A ten nám povedal – skôr ako sa začnete venovať scenáristike naplno, prosím uvedomte si, že ste na spodku potravinového reťazca. Môže sa stať, že napíšete svoj najlepší scenár, predáte ho a keď sa hotový film dostane do kín, ani ho nespoznáte. A v titulkoch nebudete uvedení ako scenáristi, ale len ako autori námetu.

Je, ale je to realita. Na Slovensku sa to ešte dá nejakým spôsobom ustáť, netreba to úplne vzdať. Poučený minulosťou, ja napríklad do mnou napísaných vecí rád vstupujem aj pri realizácii, aby som mal nad nimi aspoň akú-takú kontrolu. Pri Invalidovi som sa pokúsil s&nbsp;Marošom Hečkom nastaviť trošku inú spoluprácu a&nbsp;povedal mu, že by som veľmi rád zasiahol do filmu viac ako len scenáristicky. Vyšiel mi v ústrety a&nbsp;skončilo to tak, že som robil druhého asistenta réžie. To isté aj pri ďalšom filme, ktorý sme s&nbsp;Marošom napísali a nakrúcali nedávno. Bol som na pľaci, dokonca sa nám stalo, že pani Holubová kvôli zdržaniu na ceste z Prahy meškala a zmenili sa nám plány nakrúcania. Produkcia mi zavolala, že potrebujú do pár hodín prepísať scény tak, aby sa dali nakrútiť bez pani Holubovej. Toto sú situácie, ktoré ukážu, že je fajn, aby bol scenárista na pľaci, no nie je to úplne bežné. Hoci, ja sa snažím etablovať trochu hlbšie aj preto, že mám režisérske ambície.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://eva.pluska.sk/gal/ludia/scenarista-filmu-invalid-tomas-dusicka-pisat-filmy-ucil-hollywoode">FOTO V GALÉRII</a>

Panuje dogma, že dobre sa dá písať len v materinskom jazyku, no ty píšeš po slovensky aj anglicky. Angličtina tvoj rodný jazyk nie je.

Dobre sa píše v jazyku, v ktorom sa človek cíti pohodlne. Čeština a slovenčina sú si veľmi blízke jazyky, a pritom sa mi neporovnateľne lepšie píše po anglicky, než po česky. Pohybujem sa v anglickom svete a častejšie hovorím anglicky než česky. Keď som napísal niečo po česky, vyznelo to smiešne. To sa mi v&nbsp;angličtine nestáva.

Niektorí scenáristi schválne cestujú v MHD a len tak počúvajú a vnímajú ľudí, ako rozprávajú. Robíš to aj ty?

Je to jedna z vecí, ktoré scenáristom odporúča odborná literatúra (a skúsenejší kolegovia), aby komunikovali s ľuďmi, nielen preto, aby si vypočuli ich príbehy, ale aj preto, aby počuli ako rozprávajú, akú majú kadenciu jazyka, štylizáciu, aké slová používajú, ako ich radia do viet… Ale priznám sa, že vedome to nerobím. Napriek tomu film Invalid vznikol z dvoch, údajne, skutočných príbehov. Jeden mi povedala manželka, druhý kolega. Ja som ich dal dokopy s tým, že som pre ne hľadal šťastný koniec, keďže oba dopadli v realite tragicky. Mrzelo ma, že tá hrôza, ktorá sa aktérom oboch príbehov stala, je nemenná.

A čo ďalšie z nepísaných pravidiel – kto nečíta, nemôže ani písať. Je to pravda?

S tým musím súhlasiť, aj keď veľmi nerád. Keď som študoval v L.A., dal som si záväzok, že keď už tam idem a stojí to kopec peňazí, využijem všetok čas, čo mám. Veľmi rýchlo som zistil, že tam majú knižnicu scenárov všetkých filmov od roku 1960 až po súčasnosť. Každý deň som si odtiaľ vzal jeden a okrem všetkých prác, ktoré som musel vypracovať do školy, som si ho prečítal a sám pre seba zanalyzoval. Hľadal som pre mňa zaujímavé pasáže, vnímal rôzne štýly písania a myslím, že mi to veľmi pomohlo. Bol som jediný z kurzu, kto svoj školský scenár aj dokončil.

Nemal si chuť zostať v Amerike?

Nemal som chuť zostať v L.A. Toto mesto má v sebe zabudovaný stres. Rozmýšľal som, či neísť do Vancouveru alebo Londýna, ktoré mi boli oveľa sympatickejšie. Nie som prototyp človeka, ktorý by sa v L.A. cítil dobre. Nie som povaha, ktorá ide ostrými lakťami cez mŕtvoly, čo je jedna z potrieb na to, aby ste v L.A. prežili a mali šancu. Navyše, bol by som výrazne obmedzený, pretože som bol pre nich z východnej Európy a bez kontaktov, ktoré sú kľúčové. Nakoniec som sa úplne náhodou dostal k scenáristike na Slovensku.

Áno, zhruba päť rokov po návrate z L.A. som sa nevenoval scenáristike vôbec, nemal som pre koho a čo písať. Cez známeho som sa dostal k režisérovi Petrovi Núňezovi, zapáčili sa mu niektoré moje veci a po pár týždňoch som začal s písaním pre televíziu, s čím som dovtedy skúsenosti nemal. Netušil som ako to mám robiť. Sadol som si a učil som sa podľa toho, ako to vyzerá v Amerike, v Austrálii... Časom som sa rozbehol, mohol som dať výpoveď v dovtedajšej práci. Viac-menej kvôli mojej mame som napísal rozprávku Vianočné želanie, poslal som ju do centrálneho registra námetov RTVS. Na to sa mi ozvala dramaturgia, že majú záujem o spoluprácu. Táto rozprávka nakoniec aj vznikla, a to v réžii Petra Bebjaka. Postupne som sa začal dostávať do audiovizuálnej produkcie, spoznával som nových ľudí od filmu.

Invalida som napísal za šesť dní, teda jeho prvú verziu. Marošovi Hečkovi som ho dával prečítať len preto, aby som vedel, či má potenciál. Prečítal si to a povedal mi – Tomáš ideme to natočiť. Neveriacky som sa spýtal - ty chceš natočiť čiernu komédiu o vozíčkarovi, ktorý zabíja mafiánov, plnú nadávok a absurdných situácii? Prešli dva roky a stál som na pľaci a točili sme. Prišlo mi to absolútne surreálne, že sa to vôbec dialo. Bolo to obrovské dobrodružstvo a skúsenosť.

Takpovediac práca za odmenu...

Drvivá väčšina projektov, ktoré robím sú remeselné. Musím vedieť ako ich spraviť, no nie sú to umelecké skvosty, ktoré zasýtia dušu. No treba ich urobiť, lebo z niečoho žiť treba. Na Slovensku si človek môže dovoliť pracovať na scenári pre film, keď má zarobené a vie, že rok nebude hladovať. Z filmov človek nezbohatne, nemáme tu Hollywood.

Zabudni na to, že existuje nejaký časopriestor, že niekto z tvorcov už nie je medzi živými a skús si vyskladať svoj filmový štáb snov, s ktorým by si chcel pracovať.

Začnem hudbou, na to mám jasnú komerčnú odpoveď – veľmi rád by som napísal niečo, k čomu by sa hodila hudba Hansa Zimmera, ktorá vyžaduje úplne iný kaliber filmu. Jeho hudba je zádumčivo-pompézna, a to by som si chcel vyskúšať. Čo sa réžie týka, páči sa mi, keď niekto dokáže posunúť réžiou film o krok vpred a dať aj jednoduchým veciam zábavný feeling. Gyu Ritchie to robí pekne, dialogicky. Ale zaujímavá práca by mohla byť aj s Edgarom Wrightom alebo Quentinom Tarantinom. A herecké obsadenie odo mňa nechci, v tomto som priznávam negramotný. Mám totiž viac pamäť na tváre ako na mená, takže občas mi meno nič nehovorí. Poznám Maštalíra a Koleníka, a tam končím, ostatné mená musím často googliť, aby mi zasvietilo, ktorá tvár k nemu patrí.

Čierna komédia, ktorá balansuje na hrane korektnosti, tú už máš natočenú, a teda nešetril si nikoho. Aj by ma zaujímalo, kde má tvoj humor hranice.

Nemám ich nastavené, väčšinou zisťujem, kde ich majú nastavené ostatní. Jedna vec je mať nekorektný a čierny humor, druhá vec je urážať ním ostatných. Snažím sa ľudí tak trochu provokovať, dostať ich mimo komfortnej zóny, ale neurážať ich. Viem sa zasmiať na veciach, ktoré sú absolútne nevhodné v normálnej spoločnosti, no snažím sa uvedomovať si, že všetko, tak ako aj humor, má svoje miesto a čas. Našou úlohou nie je nahnevať divákov, našou úlohou je ich rozosmiať. Našľapovali sme v tomto opatrne vedomí si toho, že ak si máme robiť srandu, musíme si ju robiť z každého rovnako.

Na čom pracuješ teraz?

V súčasnosti mám rozrobených viacero projektov, na Slovensku je prakticky nemožné sústrediť sa na jeden projekt, lebo človek nikdy nevie, na čo sa nakoniec podarí získať financie. Teraz dokončujeme film s&nbsp;názvom Máme čo sme chceli. Máme v ňom fantastické herecké obsadenie – Bolek Polívka, Eva Holubová, Ady Hajdu, Judit Bárdos, Daniel Fischer, Janka Kovalčíková, Juraj Loj, David Hartl, Anna Šišková a&nbsp;kanadská herečka Rachel Kramer. Objaví sa tam ale aj Gregor Hološka či Svetozár Malachovský či Eva Bándor. Ide o príbeh rodiny, ktorá sa vyrovnáva s ťažkou situáciou. Rozpadá sa Československo, rodina je pokope, otec a syn by mali zakopať vojnovú sekeru, no syn prichádza domov so spisom ŠtB svojho otca, ktorý je veľmi hrubý. Okrem toho mám seriálovú aj filmovú ponuku z Čiech, dve ponuky na slovenské filmy a okrem toho si píšem jeden film, zatiaľ len sám pre seba. Rád by som ho produkoval v angličtine, keďže téma umelej inteligencie a&nbsp;toho čo nás v&nbsp;spojitosti s&nbsp;ňou v&nbsp;najbližších rokoch čaká zatiaľ na Slovensku nie je úplne „doma“. Celkovo je tých projektov dosť, ale človek nikdy nevie, ktorý z nich sa bude nakoniec aj realizovať.

Scenárista filmu Invalid Tomáš Dušička: Písať filmy sa učil v Hollywoode

Výber pre vás

Scenárista filmu Invalid Tomáš Dušička: Písať filmy sa učil v Hollywoode

Súvisiace články

Sexi daddy Pedro Pascal vás dostane! Prečo je sám a bez detí?

Kontroverzný seriál The Idol: Lesk strieborného plátna s pachuťou šovinizmu

Výber pre vás