Sexi daddy Pedro Pascal vás dostane! Prečo je sám a bez detí?

Hriešne urastený Oberyn z kultového seriálu Hry o tróny či svojský a nezlomný agent Javier Peña z netflixáckeho seriálu Narcos. Svet moderného filmu a seriálu sa ho nevie nabažiť, o čom svedčia kvantá ponúk, ktoré sa mu od premiéry seriálu Last Of Us objavujú na stole. Miláčik publika, najmä toho ženského, je na roztrhanie, a to napriek tomu, že jeho tvár je známa už roky. Avšak až teraz, v polčase jeho bytia, sa o ňom hovorí ako o sexi daddym, sexsymbole či dokonca fashion ikone. Všetci producenti, ktorí si vedia dať dokopy dve a dve Pascala chcú a dúfajú, že ho aj dostanú.

“Vždy som hovoril, že existujú dva druhy hercov. Takí, z ktorých sa vám zo strachu po šiji preháňajú zimomriavky a potom tí, ktorých by ste najradšej objali, vzali ich za ruku k sebe domov a navarili im dobrú domácu polievku. Pedro Pascal spadá do oboch kategórií.” Autorom tohto mimoriadne trefného a duchaplného výroku je Craig Mazin, tvorca a výkonný producent hry The Last of Us a istý čas už aj Pedrov kamarát. Jeho dlhoročná priateľka, kolegyňa a bútľavá vŕba Sarah Paulson k tomu dodáva: “Bežný model je, že seriál vytvorí z herca hviezdu. V prípade Pedra je obrátene, to on a jeho univerzálna príťažlivosť majú na svedomí hviezdny úspech seriálov, v ktorých hrá. Je súčasťou veľkolepých diel. Podarilo sa mu vytvoriť postavy, ktoré sú emocionálnym jadrom príbehu - a tým pozdvihnúť nielen seriál, ale aj seba samého.”

Nebyť odvahy rodičov…

V roku 1976, keď mal len deväť mesiacov, utiekli jeho rodičia z Čile pred diktatúrou generála Augusta Pinocheta, ktorý sa dva roky predtým chopil moci. Neboli to žiadni revolucionári, no mladí ľudia plní liberálnych ideálov, ktorí by v diktatúre žiť a vychovávať deti nedokázali. Jeho matka pracovala ako detská psychologička, otec bol pôrodník. Podarilo sa im preliezť múr venezuelského veľvyslanectva v Santiagu a požiadali o azyl. Ten napokon dostali v Dánsku, následne sa presťahovali do USA, kde sa spočiatku usadili v San Antoniu.

“Bez ich odvahy by som tu nebol a nedokázal by som nič. Navždy im budem ďakovať a obdivovať ich nezlomnú túžbu po slobode,” povedal v jednom rozhovore. Neskôr sa rodina presťahovala do Orange County v Kalifornii. V Amerike našla rodina nový domov, on v nej objavil, okrem iného, aj lásku k filmu. “V roku 1984 ma rodičia vzali do kina na film Purple Rain. Otec kino miloval, mama až tak veľmi nie, na sledovanie filmov mala príliš nepokojnú umeleckú myseľ a neposedný zadok, no milovala Princea,” zaspomínal si Pascal na svoju prvú a fatálnu návštevu kina v jednom z rozhovorov.

“Zamiloval som sa. Do Princea, aj do filmu. Odvtedy moji rodičia ku mne nepotrebovali opatrovateľku. Keď sa ma potrebovali “zbaviť”, mama ma ráno vyložila pri kine, zaplatila za toľko lístkov, koľko filmov sa do šiestej večer odpremietalo a večer po mňa prišla. Sledoval som všetko, rad za radom, najmä filmy pre dospelých. Keď som nerozumel vtipu, no kinosála sa smiala, ja som sa smial najhlasnejšie, aby som zapadol. Rozumel som však tomu, že práve film je to, čo chcem v živote robiť. Túžil som hrať vo filme, akým bol napríklad Dobyvatelia stratenej archy, ani neviem povedat, koľkorát som ho videl.” Malý Pedro sa okrem hodín herectva pre deti venoval aj plávaniu, to ale časom pri plnení si hereckého sna zanechal.

Keď mal Pedro dvadsaťštyri rokov, jeho milovaná mama spáchala samovraždu. Bezprostredne po tom opustil Ameriku a odišiel do Čile, kam sa jeho rodičia aj súrodenci presťahovali ešte v čase, kým sa on pokúšal herecky preraziť. “Musel som to urobiť. Moji súrodenci boli odomňa oveľa mladší. Aj keby neprišli takýmto tragickým spôsobom o rodiča, cítil som k nim niečo ako rodičovské puto. Vtedy som si naivne myslel, že spolu so staršou sestrou im budeme vedieť vyplniť prázdnotu, ktorá po mame zostala…Samozrejme, dnes viem, že je to hlúposť, mamu sme im nahradiť nedokázali, no som rád, že keď nás potrebovali, stáli sme ja aj sestra pri nich. Netúžil som založiť si svoju rodinu, toto je moja rodina, ktorá ma potrebovala naplno. Vyvinul sa vo mne otcovský ochranársky pud a toho sa už nikdy nezbavím, do nich som investoval všetku svoju emocionálnu energiu.”

Na počesť svojej matky začal používať jej dievčenské priezvisko Pascal ako svoje umelecké meno. Hoci už nie je medzi živými viac než dvadsať rokov, Pedro priznáva, že sa s ňou často rozpráva. No a čo, že nedostáva odpovede, vyrozpráva sa jej s pohľadom do neba a cíti sa oveľa lepšie, lebo vie, že ho mama počuje. “Vravím jej, ako mi chýba, ako veľmi ju stále milujem, z čoho mám strach, čo ma teší… Bola by rada, keby som viac veril v seba, o to sa aj snažím,” vyznal sa Pedro pre médiá, ktoré sa často v rámci jeho súkromia smerujú svoje zvedavé otázky na jeho transrodovú mladšiu sestru Lux. Tá je queer aktivistka a tak, ako jej veľký brat, herečka.

“Pravdupovediac je to únavné neustále na to reagovať. Prečo každý človek, ktorý nie je heterosexuál nemôže existovať bez toho, aby sa k svojej sexualite musel vyjadrovať a jeho najbližší tak isto? Lux je jedna z najsilnejších osobností, aké som kedy stretol. Kým budem žiť, budem ju ochraňovať, no v skutočnosti potrebujem ja ju viac, než ona mňa,” dodal.

Po návrate do New Yorku sa Pedro Pascal pokúšal vrátiť k hereckej práci, no znova neúspešne. “Siahol som si vtedy na dno síl, nedarilo sa mi preraziť, nevyšiel mi žiaden kasting. Boli časy, kedy mi peniaze na živobytie dávala Sarah, bez nej by som nemal kde bývať, ani čo jesť. Zapovedal som sa, že ak do 29.narodenín nebudem mať dobrú hereckú príležitosť, tento detský sen navždy opustím. Už som toho mal plné zuby,” prezradil pre Esquire. Jeho prísaha sa našťastie naplniť nemusela.

V roku 2005 ho obsadili do mimobroadwayského spracovania inscenácie Beauty and the Father, ktorá mu okrem počiatočnej hereckej satisfakcie priniesla do života priateľstvo s hercom Oscarom Isaacom, a to trvá dodnes. “Zažil som veľmi podobné vzostupy a pády, ako Pedro. Sme ako rodina. Nepovažujem ho za slávneho, vidím len, že sa mu konečne dostalo takého uznania, aké mu patrí,” povedal na margo Pascala Isaac.

“Nič nedostal zadarmo. Som jeho veľký fanúšik a dovolím si tvrdiť, že jeho herectvo v The Last of Us je akýsi ikonický archetyp Clinta Eastwooda. Čaká ho ešte veľká kariéra a krásne herecké šance. Myslím, že každý má buď pekné spomienky na pozitívnu otcovskú postavu vo svojom živote, alebo má v srdci strašnú medzeru, v ktorej by mala pozitívna otcovská postava figurovať. Je to niečo ako nostalgia alebo túžba po netoxickej mužnosti. A tú Pedro má, spolu s výraznou bolesťou v očiach,” rozplýva sa ďalší z Pedrových priateľov Bradley Cooper.