Sexuálna orientácia nie je fixná a môže sa zmeniť: Je to reálny fenomén alebo len trend?

Môj syn bol na strednej škole – asi treba upresniť, že ju navštevoval v zahraničí na západ od nás – zamilovaný do jednej veľmi sympatickej mladej dámy. Bohužiaľ, dostal košom. Mladá dáma mu totiž povedala, že je asexuálka, čiže osoba, ktorá nemá záujem o fyzickú formu lásky. Na konci maturitného ročníka už však zrejme celkom asexuálna nebola, lebo mala priateľku. Nuž a dnes, v druhom ročníku vysokej školy, je v serióznom vzťahu s chlapcom a vraj sa už hovorí aj o zásnubách.

Keďže patrím k rodičom typu necukrujme realitu, skonštatovala som, že asi doňho nebola až taká paf a jej sexuálne orientácie boli len výmysel, aby ho odpinkala. Syn sa samozrejme urazil. Vraj tomu vôbec nerozumiem. Argumentoval príkladom svojej kamarátky z divadelného krúžku, ktorú ešte minulý rok oslovovali „oni“ a tento rok je už zase ona. Na strednej škole údajne mali aj spolužiaka, ktorý sa identifikoval ako vlkolak, a zároveň biologicky nebol spolužiak, ale spolužiačka, ale dnes je už zase spolužiačka (či je stále vlkolakom syn nevedel, vraj sa jej nepýtal)...

Uf! Musím sa priznať, že toto mi už načisto odpálilo ventil. Nechcem pôsobiť úzkoprso, lebo by som rada verila, že úzkoprsá nie som, ale zrejme som vo veku, keď mi takéto hogo fogo hlava už jednoducho neberie – ani fluktuujúce sexuálne orientácie a identifikáciu s rozprávkovými bytosťami už vôbec nie. Neovládla som sa teda a hlavou mi okamžite prebehli štvavé reči populistických politikov, ktorí v rámci svojich križiackych výprav proti LGBT ľuďom strašia, že čoskoro budeme mať dvadsaťsedem pohlaví, dvadsaťsedem druhov záchodov a ľudia budú mať v občianskom preukaze napísané, že sú ananás. Preboha, čo ak majú predsa len v niečom pravdu?!