Keď má človek plán a pozná cestu, ako sa za ním dostať, zvládne aj zákruty, aj výtlky. S Krtíšankou Majkou Patakovou (29), ktorá pôsobí skôr ako hrdinka filmu Cesta z mesta než ako vyslúžilá kamionistka, sme sa rozprávali aj o tom, čo na jej práci nebolo práve príjemné.
Ako si kamionistka spríjemní jazdu? Keď navigácia povie: pokračujte po ceste 270 kilometrov, môžete sa len usmiať a pustiť si dobrý playlist (Majka odporúča Twenty one pilots, Milky Chance alebo aj Beatles). Majka Pataková: „V noci, keď som musela ísť vpred a práca už pre mňa dávno nebola zábavou, ale skôr príťažou, mi pomáhalo vizualizovať si. Už len tisícku a môžeš skončiť, vravela som si. Vždy keď som sa sama seba pýtala, čo ja tu vlastne robím a čo ak to nezvládnem, odpovedala som si: musíš, žiadny iný zdroj peňazí nemáš, iná cesta nie je. Dala som si teda slúchadlá na uši, aby som nerušila spiaceho snúbenca, a predstavovala som si svoju budúcu čajovňu. Videla som, ako do nej vchádzajú usmiati ľudia, ako si svoj priestor zveľaďujem. Pravdaže, dnes, keď ju naozaj mám a obzerám sa okolo seba, je všetko trošku inak. Tuším som si ju predsa len predstavovala trošku väčšiu. Priestor, ktorý som si zrekonštruovala a odkúpila, nie je extra veľký, ale zvyšok sa na ten môj sen podobá – je to čajovňa a zároveň darčekový obchodík. Predávam handmade výrobky, vystavujem obrazy od krtíšskych umelcov a najmä chcem, aby sa človek u mňa dobre cítil a aby sa vrátil.“
Tak si urob vodičák na kamión
„Odjakživa mi bolo jasné, že najlepšia práca pre mňa bude taká, v ktorej budem mať slobodu,” hovorí o rokoch, v ktorých sa rozhodovala, čím sa bude živiť. Je grafičkou digitálnych médií a po strednej škole chvíľu pracovala vo svojom odbore. „Bavilo ma to, starala som sa o e-shop, ktorý predával papierové škatule. Verte, že kvalitne opísať, nafotiť, spropagovať a predať papierovú škatuľu je poriadna výzva,“ smeje sa Majka. Neskôr pracovala v textilnej výrobe aj ako kvetinárka a napokon zakotvila v bare. „Nebolo ľahké pracovať s ľuďmi, niekedy aj s opitými, ale inak fajn. Mala som pracovné víkendy a voľné týždne. Práve v tomto období som sa začala viac túlať v prírode. Na lúkach som zbierala bylinky, učila som sa ich rozoznávať, sušila som ich a ochutnávala čaje. Navštevovala som aj čajovne v iných mestách, keďže v Krtíši žiadna nebola, a napadlo mi, že toto je to, čo chcem. Mať raz vlastnú čajovňu, priniesť ľuďom niečo, čo je užitočné pre zdravie a príjemné, a zároveň robiť to, čo ma baví. Nemôžete si však otvoriť podnik, ak zarábate dvesto eur mesačne, však… Raz ma môj strýko kamionista prišiel pozrieť do baru a povedal mi: Majka moja, sprav si vodičák na kamión, pocestuješ, za dva roky máš zarobené a môžeš si otvoriť, čo len chceš. Inštruktor autoškoly, za ktorým som prišla, sa niekoľkokrát uistil, či dobre počul, že som naozaj prišla prihlásiť samu seba,“ spomína. Do ôsmich mesiacov však mala Majka vodičák vo vrecku. Mohla si prisadnúť do kabíny k svojmu strýkovi a vydať sa na cesty. Mala vtedy čerstvých 25. Zhruba po troch mesiacoch zarobila dosť, aby mohla svojmu otcovi vrátiť dveticícpäťsto, ktoré si od neho požičala na autoškolu a všetky potrebné povolenia.