Polyglotka Lýdia Hric Machová ovláda 9 jazykov: Cudzí jazyk sa dokáže naučiť naozaj každý

Lýdia, keď si vás človek googli, zistí, že hovoríte deviatimi jazykmi. Aký bude ten desiaty?

Učila som sa za život deväť jazykov a v sedmich z nich som to dotiahla na takú úroveň, že v nich dokážem komunikovať. Väčšinou som sa učila nový jazyk každé dva roky, ale nie preto, že by to bol nejaký plánovaný program, ale preto, že mi zhruba každé dva roky prišiel do života dôvod pre nový jazyk: španielčina a ruština na cestovanie, francúzština na štúdium, esperanto zo zvedavosti… Posledný, deviaty, bol swahilčina a na desiaty jazyk zatiaľ nemám dôvod.

Prosím vás, nedá mi to, ale čo vedie človeka k tomu, aby sa začal učiť po swahilsky?

Záujem o cestovanie po Tanzánii a Keni. Ale v môjom prípade to bola aj výzva - naučiť sa nejaký jazyk, ktorý nemá nič spoločné s európskymi jazykmi. V Afrike som nikdy nebola, plánovala som tam cestovať, ale nakoniec sa mi to zo zdravotných dôvodov ani nepodarilo.

Rozmýšľam, či by som vôbec vedela rozoznať swahilčinu, keby som ju počula medzi rôznymi jazykmi.

Určite ste ju už počuli. Naša generácia zaručene pozná aspoň jednu vetu - Hakuna matata. Znamená to „bez problémov“. 

Áno, túto poznáme všetci! Akými metódami sa teda učíte nový jazyk vy?

Nemám nejakú jednu metódu, ale práve tým, že som sa naučila veľa jazykov, vyskúšala som si veľmi veľa rôznych prístupov, metód, spôsobov, aplikácií, moderné, ale aj tradičné techniky, ako napríklad zapisovanie poznámok a slovíčok do zošita. Sama pre seba som si z toho vytvorila systém učenia sa jazykov, v rámci ktorého viem tieto metódy rôzne obmieňať. A to je práve niečo, čo teraz učím iných ľudí, aby si vytvorili vlastnú vyhovujúcu kombináciu metód. Ponúkam ľuďom celé portfólio zhruba 40 metód, ktoré som na sebe vyskúšala a ktoré mám overené. Každý si z toho vyskladá to svoje a vďaka nim sa človek  dokáže akýkoľvek jazyk naučiť ako samouk.

Možno si to predstavujem ako blesk z jasného neba, no pamätáte sa na tú chvíľu, keď ste pochopili, že jazyky sú vaša vášeň a budú vás sprevádzať naozaj celým životom?

Áno. Moje polyglotské snahy sa začali až v dospelosti, po maturite, dovtedy som sa učila len angličtinu a nemčinu v škole ako skoro každý.  Prvým jazykom, ktorý som sa naučila ako samouk, bola španielčina, teda môj tretí cudzí jazyk. Po španielsky som sa snažila ako tínedžerka naučiť niekoľkokrát, ale vždy som zlyhala, lebo som nevedela, ako na to. Takže vždy som sa s knižkou pre samoukov dostala po nejaký bod a potom som s tým prestala a zase začínala od nuly. Prelomový bod nastal, keď som bola na výške a povedala som si, že to už nebudem skúšať týmito tradičnými spôsobmi, čo doteraz, že idem len tak pre radosť počúvať Harryho Pottera, audioknihu, ktorú som mala načítanú v slovenčine a zároveň ju budem čítať očami v španielčine. Čítala som a počúvala som rovnaký text a začala som sa vlastne učiť s radosťou, denne zhruba 20 minút, aj keď spočiatku som väčšinu vôbec nerozumela. K tomu sem-tam nejaké konverzácie, trochu som sa hrala s gramatikou… A po pol roku som zistila, že sa dokážem plynulo dorozumieť po španielsky! Potom som začala experimentovať s podobnými metódami pri poľštine, francúzštine, esperante a vždy sa mi to potvrdilo, že naozaj sa už za pol roka dokážem pomerne slušne dohovoriť a za dva roky dokážem ten jazyk dostať na veľmi pohodlnú, plynulú úroveň.

Úžasné… Ale to musíte mať aj dobrú pamäť, však?

No, to by som netvrdila. (Smiech). Mám napríklad úplne zlú pamäť na tváre ľudí. Veľmi často zažívam okamihy, keď sa stretnem s niekým, s kým som sa už dva- alebo aj trikrát v živote rozprávala a netuším, kam toho človeka zaradiť… Na zapamätanie si slovíčok nepotrebujete dobrú pamäť, ale hlavne dobrú techniku učenia sa. Žiaľ, nie je to ani zďaleka tá, ktorú nás učia v škole.  Vypíšu sa slovíčka do zošita a žiaci sa ich učia na písomku krátkodobou pamäťou a potom ich rýchlo zabudnú, čiže ich nevedia použiť v konverzácii. Oveľa efektívnejší systém na učenie je takzvaný SRS – Spaced Repetition System, lebo je založený na učení sa do dlhodobej pamäti. Ide v podstate o pravidelné opakovanie si slovíčok, či už na kartičkách, alebo v aplikácii. 

Kedy človek môže povedať, že teraz už naozaj vie po …? Kedy je jazyk definitívne zvládnutý a kedy ešte nie?

Je to trošku individuálne, ale v podstate ide o to, ako pohodlne sa cítite v používaní toho jazyka, keď ním rozprávate. Veľa ľudí vie po anglicky pomerne slušne, keď niečo pozerajú, alebo niečo čítajú, ale dôjde na konverzáciu a už sa potia a majú stres. To za mňa nie je dostačujúca úroveň. Dobrá úroveň v angličtine je, keď ma hocikto osloví na ulici a ja viem v angličtine pohotovo odpovedať na otázky a dorozumieme sa. Neznamená to, že viem všetky slovíčka, ani že ovládam dokonale gramatiku a nerobím žiadne chyby. Toto nie je cieľ. Ale viem pohodlne vyjadriť čokoľvek, čo potrebujem vyjadriť v bežnom živote. Taká pohodlná plynulosť. Postačuje na to už úroveň B2, ale kľúčové je vedieť tak rozprávať.