Pomóc! Po odchode syna mám pocit akoby mi odrezali končatinu

Vždy som bola hrdá na to, že nie som "opičia matka". Nikdy som sa neidentifikovala iba ako matka, mala som dostatok vlastných "nemamičkovských" aktivít a záujmov a materstvo som považovala len za jeden z mnohých aspektov môjho života. Dokonca som presvedčená, že mnohí známi aj rodinní príslušníci ma poza chrbát ohovárali, že som ako matka chladná, či rovno šibnutá feministka, ktorá si dieťa vlastne ani nezaslúži.

Keď bol môj syn malý, neceremoniálne som ho šupla do jasieľ aj škôlky, bez reptania požičala hyperaktívnym starým rodičom. S jeho biologickým otcom sme mali striedavú starostlivosť, ktorú som dokonca sama navrhla. A to sa písal rok leta páne 2005, kedy sa tento aranžmán na Slovensku iba zavádzal a väčšina slovenskej pospolitosti, predovšetkým žien, sa hádzala o zem, čo je to za chorý výmysel, dieťa predsa patrí matke a utrum!

Nuž, neviem, ako to vidíte vy, ale ja som si nikdy nemyslela, že mi moje dieťa patrí. Ani že naň mám akýsi automatický biologický nárok, lebo som ho porodila, navyše v bolestiach (ani nie, mala som samozrejme epidurálku) a ovisli mi kozy, takže to dieťa je teraz len moje a žiadne iné. Materstvo som skôr vnímala ako prírodný fenomén - zapožičala som svoju maternicu na vývoj ľudskej bytosti ako inkubátor a potom ju zase dostanem späť. A to ľudské mláďa, ktoré z nej po deviatich mesiacoch vypadne, sa ma bude držať dovtedy, kým nebude dostatočne silné, aby sa o seba postaralo samé, a potom pôjdeme každý svojou cestou.

Celkom logicky som preto predpokladala, že keď moje jediné dieťa odíde z domu, budem v ťažkej pohode a jednoducho budem pokračovať vo svojich "nemamičkovských" aktivitách. Namiesto toho som sa psychicky zrútila. Čoskoro to budú dva roky, ale predstava, že sa môj syn už nikdy nevráti domov (rozumej, ku mne domov), ma stále zalieva slzami a v hlave mi dokola vyhráva Robo Grigorov chýbaš, prečo mi tak chýbaš ...