redakcia EVA

Vždy som bola hrdá na to, že nie som "opičia matka". Nikdy som sa neidentifikovala iba ako matka, mala som dostatok vlastných "nemamičkovských" aktivít a záujmov a materstvo som považovala len za jeden z mnohých aspektov môjho života. Dokonca som presvedčená, že mnohí známi aj rodinní príslušníci ma poza chrbát ohovárali, že som ako matka chladná, či rovno šibnutá feministka, ktorá si dieťa vlastne ani nezaslúži.

Keď bol môj syn malý, neceremoniálne som ho šupla do jasieľ aj škôlky, bez reptania požičala hyperaktívnym starým rodičom. S jeho biologickým otcom sme mali striedavú starostlivosť, ktorú som dokonca sama navrhla. A to sa písal rok leta páne 2005, kedy sa tento aranžmán na Slovensku iba zavádzal a väčšina slovenskej pospolitosti, predovšetkým žien, sa hádzala o zem, čo je to za chorý výmysel, dieťa predsa patrí matke a utrum!

Nuž, neviem, ako to vidíte vy, ale ja som si nikdy nemyslela, že mi moje dieťa patrí. Ani že naň mám akýsi automatický biologický nárok, lebo som ho porodila, navyše v bolestiach (ani nie, mala som samozrejme epidurálku) a ovisli mi kozy, takže to dieťa je teraz len moje a žiadne iné. Materstvo som skôr vnímala ako prírodný fenomén - zapožičala som svoju maternicu na vývoj ľudskej bytosti ako inkubátor a potom ju zase dostanem späť. A to ľudské mláďa, ktoré z nej po deviatich mesiacoch vypadne, sa ma bude držať dovtedy, kým nebude dostatočne silné, aby sa o seba postaralo samé, a potom pôjdeme každý svojou cestou.

Celkom logicky som preto predpokladala, že keď moje jediné dieťa odíde z domu, budem v ťažkej pohode a jednoducho budem pokračovať vo svojich "nemamičkovských" aktivitách. Namiesto toho som sa psychicky zrútila. Čoskoro to budú dva roky, ale predstava, že sa môj syn už nikdy nevráti domov (rozumej, ku mne domov), ma stále zalieva slzami a v hlave mi dokola vyhráva Robo Grigorov chýbaš, prečo mi tak chýbaš ...

Viem, šibe mi! Ale nechystám sa to riešiť terapiou. Naštudovala som si o syndróme prázdneho hniezda desiatky strán v slovenčine, češtine aj angličtine. Viem, čo sa so mnou deje, a viem, že je to normálne. Urobila som všetko, čo v tých múdrych článkoch radia - zaobstarala som si psíka, chodím do prírody a do divadla. A viem aj to, že to raz to prejde. Akurát sa pýtam kedy...

Ono je tá transakcia s krycím menom matka a dieťa asi predsa len o niečo komplikovanejšie než zapožičanie maternice. Nie sme vlčice, ani medvedice však? Hoci momentálne by som si s nejakou štvornohou mamou veľmi rada vymenila miesto ... Ale možno je za mojím smútkom aj niečo osobnejšie a individuálnejšie, než len silné puto medzi matkou a dieťaťom, ktoré som až donedávna podceňovala.

Možno je to tým, že mám len jedno a po jeho odchode mi v detskej izbe neostalo ďalšie, prípadne dve, tri, ktoré treba vychovať a postaviť na vlastné. Možno tým, že sme si so synom tak zúfalo podobní - ešte aj v tej nezávislosti a nezastaviteľnej túžbe po dobrodružstve, a tým pádom nemáme medzigeneračné konflikty. Možno tým, že obidvaja hrešíme ako kočiši a potrebovali by sme si ústa dezinfikovať Savom ... keby nám záležalo na tom, čo si o nás myslia iní ľudia, čo nám ani jednému nezáleží. Možno tým, že môj syn bol môj najobľúbenejší partner na cestovanie, šport, turistiku a množstvo ďalších aktivít, lebo obidvaja radi dlho spíme a ponocujeme, a preto jeden druhého našim otočeným režimom dňa neobťažujeme - na rozdiel od všetkých ostatných. A možno jednoducho tým, že sa s ním tak strašne dobre cítim a je to môj najmilší človek na celom svete.

Ale možno je to celé inak a môj smútok pramení práve z toho, že som sa nikdy neidentifikovala len ako matka, že aj s malým dieťaťom som si vždy našla čas prečítať dobrú knihu, ísť s partnerom, či priateľmi do baru, či na sólo dovolenku. Takže všetky tie psychologické "kecy", že po odchode detí sa máme venovať samé sebe a svojim koníčkom, sú mi na milú kedveš, lebo myslieť sama na seba som zvládala ľavou zadnou aj s dieťaťom. Inými slovami, nepotrebovala som odchod dospelého syna z domu, aby som konečne našla samu seba - nikdy som totiž samu seba nestratila. Až teraz!

Nuž ale, čo už. Nič s tým nespravím! Každé duševne spôsobilé dieťa raz odíde z domu. Zmierili sa s tým milióny rodičov predo mnou, budem sa s tým musieť zmieriť aj ja. Len som chcela, aby ste vedeli, že ak to cítite podobne, nie ste v tom samé. Vaša Broňa

Pomóc! Po odchode syna mám pocit akoby mi odrezali končatinu

Výber pre vás