Pomóc! Po odchode syna mám pocit akoby mi odrezali končatinu

Viem, šibe mi! Ale nechystám sa to riešiť terapiou. Naštudovala som si o syndróme prázdneho hniezda desiatky strán v slovenčine, češtine aj angličtine. Viem, čo sa so mnou deje, a viem, že je to normálne. Urobila som všetko, čo v tých múdrych článkoch radia - zaobstarala som si psíka, chodím do prírody a do divadla. A viem aj to, že to raz to prejde. Akurát sa pýtam kedy...

Ono je tá transakcia s krycím menom matka a dieťa asi predsa len o niečo komplikovanejšie než zapožičanie maternice. Nie sme vlčice, ani medvedice však? Hoci momentálne by som si s nejakou štvornohou mamou veľmi rada vymenila miesto ... Ale možno je za mojím smútkom aj niečo osobnejšie a individuálnejšie, než len silné puto medzi matkou a dieťaťom, ktoré som až donedávna podceňovala.

Možno je to tým, že mám len jedno a po jeho odchode mi v detskej izbe neostalo ďalšie, prípadne dve, tri, ktoré treba vychovať a postaviť na vlastné. Možno tým, že sme si so synom tak zúfalo podobní - ešte aj v tej nezávislosti a nezastaviteľnej túžbe po dobrodružstve, a tým pádom nemáme medzigeneračné konflikty. Možno tým, že obidvaja hrešíme ako kočiši a potrebovali by sme si ústa dezinfikovať Savom ... keby nám záležalo na tom, čo si o nás myslia iní ľudia, čo nám ani jednému nezáleží. Možno tým, že môj syn bol môj najobľúbenejší partner na cestovanie, šport, turistiku a množstvo ďalších aktivít, lebo obidvaja radi dlho spíme a ponocujeme, a preto jeden druhého našim otočeným režimom dňa neobťažujeme - na rozdiel od všetkých ostatných. A možno jednoducho tým, že sa s ním tak strašne dobre cítim a je to môj najmilší človek na celom svete.

Ale možno je to celé inak a môj smútok pramení práve z toho, že som sa nikdy neidentifikovala len ako matka, že aj s malým dieťaťom som si vždy našla čas prečítať dobrú knihu, ísť s partnerom, či priateľmi do baru, či na sólo dovolenku. Takže všetky tie psychologické "kecy", že po odchode detí sa máme venovať samé sebe a svojim koníčkom, sú mi na milú kedveš, lebo myslieť sama na seba som zvládala ľavou zadnou aj s dieťaťom. Inými slovami, nepotrebovala som odchod dospelého syna z domu, aby som konečne našla samu seba - nikdy som totiž samu seba nestratila. Až teraz!

Nuž ale, čo už. Nič s tým nespravím! Každé duševne spôsobilé dieťa raz odíde z domu. Zmierili sa s tým milióny rodičov predo mnou, budem sa s tým musieť zmieriť aj ja. Len som chcela, aby ste vedeli, že ak to cítite podobne, nie ste v tom samé.
Vaša Broňa