Kamarátka sa vám už nikdy neozvala? "GHOSTUJÚ" nielen chlapi!

Ak sa vás zrazu začne bez vysvetlenia strániť niekto, na kom vám záleží a kto vám chýba, môže to byť náročné, ale najlepšie bude pristúpiť k tomu budhisticky a nesnažiť sa ovplyvniť niečo, čo sa ovplyvniť nedá. Pod ovplyvňovaním myslíme venovanie príliš veľa mentálnej energie rozmýšľaniu nad tým, či ste niečo urobili zle. Možno absolútne nič a keby aj, môže to byť smiešna hlúposť a z druhej strany to násilím aj tak nevypáčite. Čiže pokiaľ sa to nestane vo vašom živote vzorcom, ktorý sa neustále opakuje, skúšali by sme sa tým zaoberať čo najmenej. Nie je to ani úplne najslušnejšie, ani najzrelšie správanie, ale nechodí sa za to do väzenia a ešte raz – nič s tým neurobíte. A práve to môže byť na tom to najťažšie. Že nedostanete šancu zareagovať a obhájiť sa. Dosť často ale niet čo obhajovať a tak sa budeme opakovať – schopnosť pustiť z hlavy veci, na ktoré nemáme dosah, sa v živote veľmi hodí a toto môžete brať ako taký tréning.

Koniec koncov, niekedy je ghosting od priateľky, akokoľvek dlho ju poznáme, vysloveným prínosom ako tuto u Janky: „Mala som kamarátku, ktorá bola zároveň mojou bývalou kolegyňou a výborne sme si rozumeli a stretávali sa aj po tom, čo som z toho zamestnania odišla. Chodili sme spolu cvičiť, veľa sme sa nasmiali, navštevovali sme sa vzájomne aj s našimi partnermi a deťmi, trvalo to hádam sedem rokov, lenže potom sa kamoška, hovorme jej Zuzana, z ničoho nič odmlčala na môj vkus až grobianskym spôsobom. Keď som jej volala, vypla ma, na správy neodpovedala, vyhodila si ma z priateľov na Facebooku, zopár razy som ju stretla v obchode a robila sa, že ma nevidí, jednoducho ma úplne vymazala zo svojho života a ja som vôbec, aleže vôbec nerozumela prečo. Potom mi však viacero bývalých kolegýň, ktoré s ňou doteraz pracujú, nezávisle od seba prezradilo, že Zuza všetkým v kancelárii vykladá, že mi preplo a zrazu to začalo dávať zmysel. Ja hlúpa som sa jej totiž pri našom poslednom stretnutí zverila, že sa mi po rokoch vrátili silné úzkosti, začala som teda chodiť k psychiatričke, ktorá mi predpísala lieky a odporučila psychoterapiu. Pripadala mi vtedy trocha zarazená, keď som jej to rozprávala, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že jedna na pohľad moderná žena a matka dokáže v dvadsiatom prvom storočí na niečie psychické problémy zareagovať takýmto vyslovene primitívnym a surovým spôsobom. Napísala som jej správu, že o tom viem a že jej ďakujem za to, že sa sama vylúčila z môjho života, pretože takých prízemných, necitlivých a úzkoprsých ľudí v ňom naozaj nepotrebujem. Prečítala si to a, samozrejme, neodpovedala. Keď som ju potom stretla, už okolo mňa neprešla povýšenecky opovržlivo, skôr pôsobila, že sa chystá od hanby prepadnúť pod zem.“