Kamarátka sa vám už nikdy neozvala? "GHOSTUJÚ" nielen chlapi!

Ľudia jednoducho nie sú výsostne cnostné bytosti, ktoré riešia problémy zakaždým rozumne, empaticky a citlivo, niekedy skrátka chcete, aby problém čo najrýchlejšie zmizol, lebo sa ním nevládzete už ďalej zaoberať. Aj to povestné „každá minca má dve strany“ má v týchto prípadoch niečo do seba. Kým vám pripadá, že ste len úprimná, s ničím sa nekašlete a ešte ste na to aj hrdá, pre druhú stranu môže byť vaše správanie neznesiteľné a neakceptovateľné. To len keby ste nerozumeli tomu, prečo ste boli „vyghostovaná“ už viackrát. Raz, dva razy, pohoda, stáva sa aj v lepších rodinách, ak je to však pravidlo, zamysleli by sme sa nad sebou, prípadne sa popýtali tých verných po svojom boku, nech vám pokiaľ možno čo najdiplomatickejšie, ale zároveň pravdivo skúsia povedať, či na vás náhodou predsa len nie je niečo zľahka toxické. Ak ste ochotná to podstúpiť, znamená to, že sa s tým bude dať pracovať. Ale buďte pripravená, že sa možno dozviete niečo také, ako jedna nemenovaná (z očividných dôvodov) Evička:

„V istom životnom období, konkrétne počas svojej rodičovskej dovolenky, som sa zoznámila s ďalšou mamou trebárs na ihrisku, alebo na plávaní, kam som chodila s deťmi, chvíľu to vyzeralo super, stretávali sme sa aj s malými, lenže potom sa väčšina mojich nových známostí odmlčala. Dokonca som mala pocit, že sa mi vyhýbajú. Mrzelo ma to, bola som celý deň sama s deťmi a vyslovene mi padlo dobre, keď som sa stretla s maminou, čo to mala podobne a trocha sme pokecali. Fakt som netušila, čo robím zle, ale niečo tam byť muselo a tak som podrobila krížovému výsluchu svoju sestru a najlepšiu kamarátku, ktorá žije v zahraničí. Najprv sa ošívali, ale trvala som na podrobnej grilovačke, a tak som sa v skratke dozvedela, že kým ma niekto naozaj nespozná, pôsobím svojsky, mám príliš drsný zmysel pre humor, ktorým svoje ničnetušiace okolie často urážam, skáčem ľuďom do reči, veľmi rada rozdávam nevyžiadané rady a kladiem nepríjemné otázky, ktorými druhých dostávam do delikátnych situácií. Bol mi dožičený aj názorný príklad, vraj keby ma nepoznali celý život, do krvi by sa urazili, keby som ich manželov nazvala „vajčákmi“, čo uznávam, robím, lebo mi to pripadá vtipné a v istých prípadoch pomerne výstižné. Ale citlivejšie dušičky to zjavne zasiahne. Chvíľu som mala problém vstrebať, že takto pôsobím, ale potom sa mi to rozležalo v hlave a snažila som sa, citujem svoju sestričku, „neovaliť nevinných okoloidúcich celou váhou svojej osobnosti“ a musím povedať, že to fakt funguje. Že pristupujem k druhým citlivejšie a dávam im viac priestoru, predsa neznamená, že prídem o svoje JA, len neutláčam JA ostatných. Ale teda priznať si to a trocha na tom v tomto smere popracovať nebolo ani trocha ľahké.“