Už podľa názvu správne usudzujete, že toto pomenovanie pochádza z Japonska. V preklade znamená „smrť z prepracovania“ a aj keď to na prvé počutie znie až prehnane dramaticky, je dennodennou realitou a stretávame sa s ním čoraz častejšie. V krajine vychádzajúceho slnka nie je ničím neobvyklým pracovať doslova od svitu do mrku, čo často predstavuje viac ako 70 hodín týždenne. Platí tu napríklad pravidlo, že zamestnanec ide domov, až keď kanceláriu opúšťa šéf. Hodiny nadčasov sú tak v Japonsku skutočným extrémom. Pritom už 55 hodín týždenne je podľa viacerých organizácií pre naše telo enormnou záťažou, ktorá negatívne vplýva na zdravie. Aj keď karoshi vznikol v Japonsku, táto krajina na tom nie je ani zďaleka najhoršie. Podľa prieskumov ľudia najviac pracujú v Turecku, Mexiku, Kolumbii a v Južnej Kórei, no víťazne na tom nie sme ani my. Na Slovensku pracujú nad 50 hodín týždenne približne 4 percentá zamestnancov. A to naozaj nie je málo.
Mozog ako stroj
Hovorí sa, že ak vás práca baví, v živote nebudete musieť pracovať ani minútu. Nuž, nie je to celkom pravda. Ani tú najväčšiu záľubu nemôže človek vykonávať nonstop a telo potrebuje vedieť vypnúť. Aj keď sa zdá, že náš mozog toho zvládne naozaj veľa, stále to nie je stroj a musí sa regenerovať. Ak mu nedoprajeme dostatočný oddych a spánok, môže sa to s nami skončiť veľmi zle. Dokonca fatálne. Dlhé pracovné zmeny zvyšujú počet úmrtí na srdcové ochorenia a mozgovú mŕtvicu. Práca 55 a viac hodín týždenne zvyšuje riziko mozgovej príhody o 35 percent a šanca, že vás zradí srdce, je vyššia o 17 percent.
Môže za to kovid
Práca z pohodlia domova sa v dôsledku pandémie stala realitou vo firmách po celom svete. Aj keď to mnohí z nás považujú za lepšiu alternatívu a veľký benefit, štúdie dokázali, že až taká výhra to nie je. V skutočnosti totiž pracujeme oveľa viac, ako keby sme sedeli osem hodín v kancelárii. Obed s kolegyňou nahrádzame jedlom za počítačom, odpovedáme na e-maily aj mimo pracovného času a dobiehanie restov po nociach či cez víkendy už berieme ako celkom normálnu vec. Časy, keď sme o 16.00 v kancelárii buchli dverami a viac na prácu nemysleli, sú tak dávno preč. A dokonca máme pocit, že na sebe musíme neustále pracovať a čas, kedy nie sme produktívni, považujeme za premárnený. Psychológovia však upozorňujú, že nadmerná pracovná záťaž si skôr či neskôr vyberie svoju daň. Podľa prieskumu, ktorý vypracovala stránka FlexJobs, až 75 ľudí zažilo vyhorenie a dokonca 40 percent z nich počas pandémie. Štúdia McKinsey & Co. zasa upozorňuje na to, že s pocitom vyhorenia viac bojujú ženy než muži – až 42 percent oproti 35 percentám mužov.
Vyhorená generácia
Mnohí z nás sa tak dostali do pasce pocitov, že ak oddychujeme, sme leniví. Iróniou je, že potreba byť neustále užitočný a produktívny môže napokon viesť k neproduktivite. Ak sme prehnane zaujatí svojou prácou, môžeme začať zanedbávať činnosti a ľudí, ktorých máme rady. Ak premýšľame nad nedokončenou prácou, keď sme vonku s priateľmi, niečo nie je v poriadku a v našej hlave by sa mala ihneď rozsvietiť červená kontrolka. Hromadí sa vám bielizeň, zabudnete navariť, nakúpiť a jediné, na čo myslíte, je práca? Ak už začneme zanedbávať aj bežné povinnosti doma, je čas začať biť na poplach. Napokon, potvrdzuje to aj prieskum, ktorý v Amerike zrealizovala spoločnosť Deloitte. Podľa jej výsledkov až 83 % zamestnancov uviedlo, že syndróm vyhorenia negatívne ovplyvňuje aj ich osobné vzťahy. Ľudia si však varovné signály na začiatku nemusia vôbec uvedomovať, no pocity, ktoré v sebe držíme a ktorými si podvedome zaťažujeme hlavu, často vedú k duševným chorobám. Aj to je dôvod, prečo pomoc psychológa či psychiatra potrebuje čoraz viac mladých ľudí. „Svoju prácu som milovala, chodila som do nej rada, no neustále sa to na mňa nabaľovalo. Prišiel moment, že som pracovala takmer nonstop. Či bol víkend, či sviatok. Žila som sama, tak som to nejako neriešila. Začala som mávať úzkostné stavy, no vôbec som si to v počiatkoch nespájala s prácou, skôr s chorobou. Až keď mi po niekoľkých zrušených rodinných obedoch naši naznačili, že to bude mojím vorkoholizmom, uvedomila som si, že majú pravdu. Práca ma viac nenapĺňala, zhnusila sa mi a keď som jedno ráno už nedokázala ani vstať z postele, rozhodla som sa pre zmenu. Nemala som plán, náhradnú prácu, no pre moje duševné zdravie to bolo nevyhnutné,“ spomína na svoju krízu len 26-ročná Katka.
Profesionálne vyhorenie je dnes totiž realitou najmä mladej generácie mileniálov. Vyhorenie nie je len únava a pocit, že sa nám nechce ísť do práce, ale chronický stav napätia. Môžu nás trápiť nočné mory, nespavosť, bolesti hlavy či časté žalúdočné problémy. Tento syndróm zabíja kreativitu, vášeň, nadšenie a môže viesť k spomínanej úzkosti, depresii, no dokonca k samovražde či smrti karoshi. Na rozdiel od generácie našich rodičov máme dnes neobmedzené možnosti v cestovaní a s dobrým vzdelaním môžeme získať prácu, o ktorej sa im ani nesnívalo. Od detstva nám tak vštepovali, ako na sebe musíme neustále pracovať, aby sme mali lepší a plnohodnotnejší život. Ukázalo sa však, že sme sa aj vďaka tejto výchove stali obeťami systému, ktorý nám mal slúžiť a ktorý si náš čas a dravosť neváži. Ako si teda pomôcť? Je vlastne šanca, ako prestrihnúť tento chorý pracovný kruh?
Požiadať o pomoc
Znie to možno až príliš jednoducho, no liečba prepracovanosti alebo vyhorenia si v prvom rade vyžaduje zmenu nášho prístupu k práci. Nebojte sa požiadať o pomoc, keď ju v zamestnaní potrebujete a hovorte o svojich pocitoch s nadriadeným. Neodsúvajte na druhú koľaj priateľov a koníčky, ktorým sa roky venujete. Práve tie vám dokážu prečistiť hlavu, prísť na iné myšlienky a načerpať novú, tak potrebnú energiu. Naučiť sa oddychovať je alfou a omegou, ako docieliť, aby sa u vás fenomén karoshi nikdy neobjavil. Mnoho firiem si už riziká spojené s prepracovaním uvedomuje a začali so systémovým riešením. Čoraz viac spoločností prechádza na kratší pracovný čas, či dokonca štvordňový pracovný týždeň. Pridávajú sa benefity ako viac dní dovolenky či ozdravné pobyty. Je preukázané, že tieto zmeny naozaj fungujú a sú spojené s väčšou spokojnosťou zamestnanca, jeho lepším duševným aj fyzickým zdravým, čo je koniec koncov výhrou pre každého zamestnávateľa. Veď šťastný a spokojný zamestnanec rovná sa šťastný zamestnávateľ. Život by nemal byť len o práci, ale náš džob by nám mal okrem radosti a odmeny prinášať dostatočne veľa času na sebarozvoj, milovaných blízkych a v neposlednom rade na oddych. Zdravie máme naozaj len jedno!