Po štyridsiatke si vás chlapi prestanú všímať: Užívam si to!

Tyč z lešenia mi síce na rozdiel od hlavnej hrdinky knihy Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život na hlavu ešte nehodili, ale predpokladám, že príde aj to. Na ulici sa za mnou už nikto neotáča, ani ma nikto neoslovuje – teda, ak nepočítam nadávky a hulákanie nervákov, že nemám psa na vôdzke, alebo zle parkujem. Žiaden chlap mi už nepochváli účes ani topánky. V práci nikto nemá sexuálne narážky a návrhy už vôbec nie. Nikto ma nepleskne po zadku, ani sa náhodne nedotkne môjho kolena. Jediné dotyky sú štuchance v MHD a na trhu na Miletičke, keď niekomu zavadziam v rade na vianočnú kyslú kapustu. A jediné mužské pohľady, ktoré registrujem, je zazeranie nervóznych, život a ľudstvo nenávidiacich úradníkov v inštitúciách typu zdravotné poisťovňa, keď tam dorazím dvadsať minút pred záverečnou.

Ja si však túto vekom indukovanú anonymitu vychutnávam. Konečne sa totiž cítim naozaj slobodná – v osobnom priestore aj vo svojom tele. Možno preto, že som nikdy nebola príliš márnivá. Neriešila som, aké veľké mám prsia, ani či som letný alebo zimný pleťový typ (a to bola v 90tych rokoch fakt móda). Na neviditeľnosti mi však skôr imponuje to, že sa konečne necítim pod tlakom spomínané veci riešiť. Že mám zrazu dovolené preskakovať módne a kozmetické rubriky v časopisoch a nerušene si čítať The Economist – bez blahosklonných chlapských poznámok, prečo si takými komplikovanými vecami ako ekonomika zaťažujem svoju „peknú hlavičku“. Chápete? Tým, že tá hlavička už nie je pekná si ju konečne môžem zaťažiť, čím len chcem, hoci aj aj baranicou, aj tak si to nikto nevšimne.

Čím sa dostávam k ďalšej kľúčovej výhode neviditeľnosti – už necítim tlak, aby som bola vždy upravená. S tým som totiž mala odjakživa problém, nech som sa snažila akokoľvek. Asi preto, že som od prírody roztržitá a nešikovná. Ešte ráno ani nevytrčím päty z domu, už som obliata kávou. Vlnené odevy skôr či neskôr omylom operiem na štyridsiatke, takže ich mám všetky „zgrcnuté“ a všetko ostatné oblečenie mám permanentne pokrčené, keďže ho po sušiacom cykle zabúdam vytiahnuť z práčky.  Ale všetkým je to už našťastie aj tak fuk!

Dokonca sa konečne nemusím vyhýbať ani takým spoločenských faux-paux ako venčenie psa v pyžame, keďže svojho princa na bielom koni medzi panelákmi už určite nestretnem. Akurát tak suseda Rigu v šušťiakoch a fejkových adidas šľapkách s bielymi ponožkami, takže si fakt nemáme, čo vyčítať.