Po štyridsiatke si vás chlapi prestanú všímať: Užívam si to!

Napokon, mužská pozornosť mi nikdy až tak veľmi nevyhovovala. Teda okrem tej, o ktorú som stála. Dve kľúčové slová – želaná a neželaná, však v prípade, ak je objektom pozornosti žena, neplatia. Zlievajú do jednej kategórie, ktorej sa eufemicky hovorí „komplimenty“. Pomaly (naozaj pomaly) sa to síce mení, no moja generácia bola stále vychovávaná v tom, že za štípanie do zadku a škúlenie do výstrihov máme byť vďačné. Aj v tom, že chlípne poznámky od ujov o štyridsať rokov starších ako my sú neškodné lichôtky.

Akurát, že mňa neželená pozornosť odjakživa obťažovala, aj keď som sa tvárila vďačne. Asi som nikdy úplne nepochopila, prečo by som sa mala cítiť polichotená, keď ma v MHD otravuje hlúpymi rečami nejaký primitív. Alebo, že sa mi v galérií prihovára síce šarmantný, ale jednoznačne úchylný pán, keď si chcem v pokoji a tichu prezerať obrazy. A prečo by som mala počas letnej brigády v reštaurácií flirtovať s každým niktošom, keď mojou jedinou povinnosťou je doniesť mu jedlo a účet?

 A ešte viac ma štvalo, prečo to celé tolerujem. Prečo strúham odzbrojujúce úsmevy, keď by som dotyčnému oveľa radšej vyplazila jazyk, alebo rovno struhla zaucho – i keď aj to by si niektorí mužskí jedinci určite vysvetľovali ako sexuálnu výzvu. Denne preto ďakujem, že to mám konečne za sebou! Vďakabohu za to, že si v múzeu môžem konečne nerušene pozerať obrazy, v dopravných prostriedkoch čítať knihu. A v práci sa môžem konečne venovať práci, keďže všetci žoviálni  kolegovia otravujú podstatne mladšie kolegyne – teda, pokiaľ nemajú obavy z pohovoru na oddelení ľudských zdrojov, čo dúfam, že majú.

V konečnom dôsledku som tým získala oveľa viac než stratila. Napríklad, mám späť svojich mužských priateľov. Po štyridsiatke sú to už totiž naozaj len priatelia, nie potenciálni sexuálni partneri. A znovuzískala som aj sesterstvo. Mala som ho pravdaže aj za mlada, akurát som ho asi nie celkom doceňovala. Dnes som za spoločenstvo žien, ktoré si už vzájomne nekonkurujú, vďačnejšia než kedykoľvek predtým. Účes a topánky mi už totiž pochvália len ženy. Navyše sa pred nimi nemusím skrývať, ani sa na nič nemusím hrať, lebo máme na bruchách rovnaké jaternice a rozumieme, že v skutočnosti nie sme neznesiteľné mrchy, to len s nami lomcuje peri-menopauza.

Celý článok si môžete prečítať v budúcom vydaní Evy.