redakcia EVA

Tyč z lešenia mi síce na rozdiel od hlavnej hrdinky knihy Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život na hlavu ešte nehodili, ale predpokladám, že príde aj to. Na ulici sa za mnou už nikto neotáča, ani ma nikto neoslovuje – teda, ak nepočítam nadávky a&nbsp;hulákanie nervákov, že nemám psa na vôdzke, alebo zle parkujem.&nbsp;Žiaden chlap mi už nepochváli účes ani topánky. V práci nikto nemá sexuálne narážky a&nbsp;návrhy už vôbec nie. Nikto ma nepleskne po zadku, ani sa náhodne nedotkne môjho kolena. Jediné dotyky sú štuchance v&nbsp;MHD a&nbsp;na trhu na Miletičke, keď niekomu zavadziam v&nbsp;rade na vianočnú kyslú kapustu. A jediné mužské pohľady, ktoré registrujem, je zazeranie nervóznych, život a&nbsp;ľudstvo nenávidiacich úradníkov v&nbsp;inštitúciách typu zdravotné poisťovňa, keď tam dorazím dvadsať minút pred záverečnou.

Ja si však túto vekom indukovanú anonymitu vychutnávam. Konečne sa totiž cítim naozaj slobodná – v&nbsp;osobnom priestore aj vo svojom tele. Možno preto, že som nikdy nebola príliš márnivá. Neriešila som, aké veľké mám prsia, ani či som letný alebo zimný pleťový typ (a to bola v 90tych rokoch fakt móda). Na neviditeľnosti mi však skôr imponuje to, že sa konečne necítim pod tlakom spomínané veci riešiť. Že mám zrazu dovolené preskakovať módne a&nbsp;kozmetické rubriky v&nbsp;časopisoch a&nbsp;nerušene si čítať The Economist – bez blahosklonných chlapských poznámok, prečo si takými komplikovanými vecami ako ekonomika zaťažujem svoju „peknú hlavičku“. Chápete? Tým, že tá hlavička už nie je pekná si ju konečne môžem zaťažiť, čím len chcem, hoci aj aj baranicou, aj tak si to nikto nevšimne.

Čím sa dostávam k&nbsp;ďalšej kľúčovej výhode neviditeľnosti – už necítim tlak, aby som bola vždy upravená. S&nbsp;tým som totiž mala odjakživa problém, nech som sa snažila akokoľvek. Asi preto, že som od prírody roztržitá a&nbsp;nešikovná. Ešte ráno ani nevytrčím päty z&nbsp;domu, už som obliata kávou. Vlnené odevy skôr či neskôr omylom operiem na štyridsiatke, takže ich mám všetky „zgrcnuté“ a&nbsp;všetko ostatné oblečenie mám permanentne pokrčené, keďže ho po sušiacom cykle zabúdam vytiahnuť z&nbsp;práčky. &nbsp;Ale všetkým je to už našťastie aj tak fuk!

Dokonca sa konečne nemusím vyhýbať ani takým spoločenských faux-paux ako venčenie psa v&nbsp;pyžame, keďže svojho princa na bielom koni medzi panelákmi už určite nestretnem. Akurát tak suseda Rigu v&nbsp;šušťiakoch a&nbsp;fejkových adidas šľapkách s&nbsp;bielymi ponožkami, takže si fakt nemáme, čo vyčítať.

Napokon, mužská pozornosť mi nikdy až tak veľmi nevyhovovala. Teda okrem tej, o&nbsp;ktorú som stála. Dve kľúčové slová – želaná a&nbsp;neželaná, však v&nbsp;prípade, ak je objektom pozornosti žena, neplatia. Zlievajú do jednej kategórie, ktorej sa eufemicky hovorí „komplimenty“. Pomaly (naozaj pomaly) sa to síce mení, no moja generácia bola stále vychovávaná v&nbsp;tom, že za štípanie do zadku a&nbsp;škúlenie do výstrihov máme&nbsp;byť vďačné. Aj v&nbsp;tom, že&nbsp;chlípne poznámky od ujov o štyridsať rokov starších ako my sú neškodné lichôtky.

Akurát, že mňa neželená pozornosť odjakživa obťažovala, aj keď som sa tvárila vďačne. Asi som nikdy úplne nepochopila, prečo by som sa mala cítiť polichotená, keď ma v&nbsp;MHD otravuje hlúpymi rečami nejaký primitív. Alebo, že sa mi v&nbsp;galérií prihovára síce šarmantný, ale jednoznačne úchylný pán, keď si chcem v&nbsp;pokoji a&nbsp;tichu prezerať obrazy. A prečo by som mala počas letnej brigády v&nbsp;reštaurácií flirtovať s&nbsp;každým niktošom, keď mojou jedinou povinnosťou je doniesť mu jedlo a&nbsp;účet?

&nbsp;A ešte viac ma štvalo, prečo to celé tolerujem. Prečo strúham odzbrojujúce úsmevy, keď by som dotyčnému oveľa radšej vyplazila jazyk, alebo rovno struhla zaucho – i&nbsp;keď aj to by si niektorí mužskí jedinci určite vysvetľovali ako sexuálnu výzvu. Denne preto ďakujem, že to mám konečne za sebou! Vďakabohu za to, že si v&nbsp;múzeu môžem konečne nerušene pozerať obrazy, v&nbsp;dopravných prostriedkoch čítať knihu. A v&nbsp;práci sa môžem konečne venovať práci, keďže všetci žoviálni &nbsp;kolegovia otravujú podstatne mladšie kolegyne – teda, pokiaľ nemajú obavy z&nbsp;pohovoru na oddelení ľudských zdrojov, čo dúfam, že majú.

V konečnom dôsledku som tým získala oveľa viac než stratila. Napríklad, mám späť svojich mužských priateľov. Po štyridsiatke sú to už totiž naozaj len priatelia, nie potenciálni sexuálni partneri. A znovuzískala som aj sesterstvo. Mala som ho pravdaže aj za mlada, akurát som ho asi nie celkom doceňovala. Dnes som za spoločenstvo žien, ktoré si už vzájomne nekonkurujú, vďačnejšia než kedykoľvek predtým. Účes a&nbsp;topánky mi už totiž pochvália len ženy. Navyše sa pred nimi nemusím skrývať, ani sa na nič nemusím hrať, lebo máme na bruchách rovnaké jaternice a&nbsp;rozumieme, že v&nbsp;skutočnosti nie sme neznesiteľné mrchy,&nbsp;to len s&nbsp;nami lomcuje peri-menopauza.

Po štyridsiatke si vás chlapi prestanú všímať: Užívam si to!

Výber pre vás

Po štyridsiatke si vás chlapi prestanú všímať: Užívam si to!

Súvisiace články

Sisa Sklovská ŠOKOVALA fanúšikov fotkami v plavkách: POSTAVA ako delo, odkazujú!

Kanye West a Bianca Censori: ROZVOD po nahej dráme na Grammy! Čo povedali?

Láska v roku 2025: Rande vďaka umelej inteligencii alebo zoznamka, kam vás prihlási babka?

Obrovská KRITIKA seriálu Sľub: Toto divákov štve NAJVIAC! Všimli ste si to aj vy?

Simona Salátová zažiarila: V 5. mesiaci tehotenstva ohúrila štýlovým outfitom!

Už nikdy nebudete chcieť vlasy nosiť inak! 5 najlepších strihov podľa Francúzok

VEĽKÝ valentínsky HOROSKOP: Vieme, ktoré ZNAMENIE ocení šperk a ktoré praktické darčeky

Gabriela Marcinková OTVORENE: Ako zvláda ROZVOD a funguje už s Miňom Kerešom?

Zuzana Hanzelová priznala ZDRAVOTNÉ problémy po pôrode: Čo trápi známu novinárku?

Beauty tajomstvá speváčky Jade Thirlwall: Prečo počúva zvuk veľrýb, než zaspí?

Výber pre vás