Aj keď ste náhodou posledný ročník SuperStar nezachytili, o&nbsp;ŇOM ste už pravdepodobne počuli. Pretože vás niekde niekto donútil pustiť si jeho brutálnu verziu Skin od Rag’n’Bone. Nielenže vyhral súťaž, dokázal aj niečo dôležitejšie: okúzlil publikum. Aj talentom, aj veľmi vyformovanou módnou identitou, jednoducho tým faktorom X, vďaka ktorému sme sa už nevedeli dočkať, s&nbsp;čím príde ďalej...

A konečne je to tu – nový singel a nový pseudonym. Pri výbere mena ADONXS ho čiastočne inšpirovala grécka mytológia a pôvabný obľúbenec gréckej bohyne Afrodity. Vo svete dávnych povestí totiž v kráse ani v umení a ani v láske nikto nedefinoval nekompromisné hranice našej reality. V prvom rade je však pre túto bájnu postavu charakteristická sila. Sila, ktorá nám umožňuje byť slobodnými, voľnými a autentickými. Presne to vystihuje Adamovo alter ego na pódiu. A cez svoju hudbu všetky tieto superschopnosti plánuje prepožičať aj poslucháčom.

Ako vzniklo rozhodnutie stať sa Adonxsom?

Tento koncept držím v hlave už niekoľko rokov, nie je to úplná novinka, ale nemal som možnosť začať ho budovať, keďže som pôsobil v kapele. Myslím si, že toto meno bude fungovať lepšie v európskom rozmere, no a časom by som chcel svoju tvorbu potiahnuť aj za hranice.

V zahraničí už nejaké publikum predsa len máš, na Slovensko si sa vrátil po niekoľkých rokoch v Londýne. Ako sa ti zvyká?

Už som pomerne zvyknutý, rozhodol som sa prísť sem počas korony, keďže v Londýne sa mi zhodou okolností práve končil nájom. Povedal som si, že tu pár mesiacov pobudnem, a nasťahoval som sa najskôr k sestre do Prahy. Teraz som už, samozrejme, vo vlastnom, no a nakoniec sa situácia vyvinula tak, že som tu ostal dva roky. (Smiech.) A minimálne zatiaľ to tak plánujem naďalej, cítim sa v Prahe dobre.

V čom sa tunajšia scéna líši od tej londýnskej?

V Londýne je hlavne rozmanitejšia a plná rôznych subkultúr. Je ľahšie hudbou sa tam živiť, pretože nemusíte patriť iba k určitému percentu tých najúspešnejších, čo je u nás jediný spôsob, ako si z hudby spraviť „full-time job“. V Londýne je väčšie publikum, čiže aj undergroundoví umelci majú dostatočnú platformu. Okrem toho sú tam rôzne kanály, ktoré začínajúcim hudobníkom pomáhajú dostať sa to povedomia – napríklad BBC Music Introducing, kde pravidelne predstavujú nové objavy v hudbe.

Prečo si sa rozhodol ísť študovať práve tam?

Asi do sedemnástky som hudbu nepovažoval za realistické kariérne smerovanie. Stále som to bral ako hobby, ktoré budem robiť popri inom povolaní. Rozmýšľal som nad klasikou – ekonómia, psychológia, pár mesiacov som študoval kurátorstvo… Uvedomil som si, že ma to vôbec nenapĺňa a že by som sa chcel venovať niečomu na sto percent, pretvoriť aktivitu, ktorú som robil aj dovtedy, na svoju prácu. A práve to bol spev. Pôvodne som sa rozhodoval medzi Prahou a Londýnom, ale keď študovať hudbu, tak kam inam než do mekky popu?

Na súťažiach ako SuperStar je fascinujúce, ako človeka zrazu vrhnú do centra pozornosti. Ako sa ti zvykalo na tento aspekt

?Bol som na to už možno trocha pripravený práve vďaka svojmu štúdiu, nejaký mediálny tréning som mal za sebou. Nemal som s tým potom až taký problém, aj keď, priznám sa, určite som do veľkej miery introvert. „Nabíjam sa“ sám so sebou, mám rád vlastný priestor, ale potom sa, naopak, stávam extrovertom na pódiu. Musel som to balansovať a rovnako si nájsť čas pre seba, ako aj pre ľudí a fanúšikov, aby som sa mohol chytiť všetkých príležitostí. V každom prípade som za to nesmierne vďačný, pretože tá pozornosť mi otvorila množstvo dverí a môžem sa naplno venovať tomu, čo milujem a čo som vždy chcel.

Čo v tebe vyvolalo ten impulz, vďaka ktorému si sa nakoniec prihlásil?

Keď prebiehal ročník predtým, trávil som väčšinu času doma, tak ako asi všetci, a tak som sa doň zapozeral. Celá súťaž vtedy dostala trochu nový šat, nový koncept a bavilo ma to. Vzišlo odtiaľ veľa zaujímavých ľudí a hlasov. Povedal som si, že buď teraz, alebo nikdy, keď­že je tam aj veková hranica. Ďalšou mojou motiváciou bolo stopnuté umenie, keďže nič iné sa až tak podniknúť nedalo, no tento formát fungoval. Čiže ten najsprávnejší čas.

Ešte pred SuperStar si pôsobil v kapele PACE, kde ste tvorili skôr alternatívnejšie. Môžeme od tvojej budúcej sólovej tvorby očakávať, že bude spadať do podobného žánru?

Bude to niečo na pomedzí alternatívy a komerčného popu, plánujem sa rozhodne venovať tvorbe balád, to je také moje. Už to, z čoho som si vyberal počas SuperStar, by mohlo trošku načrtnúť, akým smerom sa plánujem uberať – Olivia Rodrigo, Rag’n’Bone… Delenie na „alternatívu“ a pop je niekedy celkom zbytočné a mám pocit, že sa určuje skôr podľa dosahu na mainstream, než že by šlo o konkrétny žáner. Napríklad taká Billie Eilish dala von album, ktorý by sme bezpochyby mohli označiť za alternatívny, ale je to jedna z najpočúvanejších interpretiek sveta. Osobne to vidím tak, že presne tak by to mohlo byť s mnohými inými umelcami, keby ich tvorba získavala pozornosť, určite by sa zapáčila aj „mainstreamu“, ale tým, že sú stále pred verejnosťou skrytí, akoby sa to umelo členilo do týchto dvoch kategórií.

Aké máš v hudbe najbližšie plány?

Čoskoro, 20. mája, mi oficiálne vychádza debutový singel Moving on a zároveň prechádzam rebrandingom. Nie je to úplne baladový song, ktorý možno odo mňa ľudia očakávajú, ale práveže je to také stredné tempo, ja to volám, že ti aj zvrtne bôčik. (Smiech.) V lete potom vyjde dvojsingel. Strana A bude tanečný song a strana B zas smutná balada. Takže najskôr, keď budeš smutná, si pustíš stranu B a potom budeš urevaná tancovať na stranu A. (Smiech.) Ďalší singel potom príde v novembri a už sa plánuje aj album.

Poďme ešte späť k tvojmu debutu. O čom je Moving On?

Väčšina skladieb, ktoré píšem, je, samozrejme, veľké klišé – o láske. „Vypísavam“ si tak trošku postupne v každej zlomené srdiečko. Moving On je viac „empowering song“, je o momente, keď človek naberie väčšie sebavedomie a sebalásku a odchádza od niečoho toxického, v čom sa dlho točil. Uvedomí si, že je fajn aj sám so sebou.

A čo dlhodobé hľadisko? Máš nejaké sny a méty?

Z dlhodobejšieho hľadiska je mojím snom Eurovízia, ideálne do troch rokov. Pre interpretov je to zaujímavá platforma, ako zasiahnuť aj zahraničné publikum, a ak sú úspešní, vybudujú si publikum po celej Európe a môžu napríklad vyraziť na európske turné.

Že si publikum nadchol z hudobnej stránky, to je úplne jasné. Okrem toho bolo zaujímavé sledovať, čo predvádzaš v sfére módy, ktorá sa v prime time často drží skôr v tých konzervatívnejších mantineloch. Ty si, naopak, oslňoval aj gender fluid outfitmi a zvyčajné hranice si posúval. Čo formovalo tvoj štýl?

Podľa mňa sa ľudia občas neprimerane zľaknú slova gender. (Smiech.) V tomto mi jednoznačne pomohli roky v Londýne, kde je hra s módou veľmi slobodná, rozmanitá a ľudia nemajú žiadne zábrany byť sami sebou. Tak som sa tým začal riadiť aj ja. Zároveň tam nájdete silnú vintage scénu. Myslím si, že mi v móde pomáha aj to, že mi takmer všetko sedí na postavu, lebo som konfekčne stavaný a nemusím si veci dávať upravovať. (Smiech.) Potom ma radi obliekajú aj návrhári. Aktuálne najviac spolupracujem s Janom Černým a už v čase, keď som pôsobil v PACE, mi veci posielal Pavol Dendis. Teším sa, že ľudia začínajú pozitívne vnímať aj experimentovanie, ale zároveň si nemyslím, že som tým na umeleckú scénu priniesol niečo nové, Harry Styles takéto veci robí už dávno.

Máš niekoho, koho rád sleduješ, čo sa týka štýlu, a inšpiruješ sa ním?

Medzi svojich obľúbencov radím aj spomínaného Harryho Stylesa, alebo napríklad Damiana z Måneskinu. A Duu Lipa! Ako hovorím, Dua má svoju Donatellu a ja mám Jana Černého! (Smiech.)

Pozitívne ohlasy prichádzajú tak masívne možno preto, lebo zvyčajne ak niekto výzorovo zašiel za tie tradičné hranice, objavovalo sa u nás veľa súdenia a hejtu. Pre mnohých bolo určite veľmi príjemným prekvapením, ako sa to u teba stretlo, naopak, s uznaním.

Áno, to je pravda, nestretol som sa takmer so žiadnymi negatívnymi reakciami, naopak, dočkal som sa obrovskej podpory, za čo som bol jednak vďačný a jednak som ani neočakával, že to tak bude. Myslím si, že to, ako ma publikum akceptovalo bez predsudkov, môže byť istou motiváciou nielen pre mladšiu generáciu, ale možno aj pre starších umelcov, ktorí sa niekedy možno boja toho, že ak budú sami sebou, prídu o príležitosti či prácu. Ukázalo nám to, že doba sa naozaj niekam posunula. Ideálnym progresom bude, ak to raz nebudeme musieť riešiť vôbec.

Ako by si poradil niekomu, kto by chcel takisto posúvať svoju komfortnú zónu a napríklad obliecť sa mimo tradičných vzorcov, ale nemá na to odvahu?

Odvahu človeku asi nikto nikdy nedodá, iba on sám. Ak sa nerozhodne pre niečo sám, samozrejme, je to v poriadku, každý sme iný a fungujeme inak, ale naozaj, len ty si stanovuješ tie hranice. Ak vnútri cítiš, že sa chceš vyjadriť pokojne aj tou módou, urob to a len ty si definuješ, či je to úspešné. Takže začať určite od seba. A možno sa niekedy brať aj menej vážne, to mi takisto veľakrát pomohlo.

Víťaz posledného ročníka Superstar Adam Pavlovčin mení meno! (Rozhovor)

Výber pre vás

Víťaz posledného ročníka Superstar Adam Pavlovčin mení meno! (Rozhovor)

Súvisiace články

5 zaujímavostí o víťazovi SuperStar Adamovi Pavlovčinovi

Víťaz SuperStar Adam Pavlovčin tancuje so sestrou Radkou

Výber pre vás