Kedy ste sa rozhodli spolu vybrať do sveta prvýkrát?

L: Prvýkrát sme úplne spontánne išli do Indie, v práci som spomenula že by som tam túžila ísť, ale nemám s kým, a Saša sa ponúkla, že pôjde so mnou. Odvtedy sa začali naše, ako ich voláme, „antipipinovské“ výlety.

A: Celý život som mala problém nájsť si správneho parťáka na cesty. Viete, ja som za absolútne extrémy. Pralesy, nedotknuté destinácie, napínavé výlety, zvery, ktoré naháňajú strach… Dokonca aj Linda sa bála tarantúl a pekne so mnou zvládla Amazonku! To, že mala pavúka ako ruka takmer pri hlave, som jej však ukázala až doma na fotke. (Smiech.)

Ako si na tento prvý trip spomínate?

L: Boli to tri týždne cestovania vlakmi po tejto úžasnej krajine a myslím, že obom nám to veľa dalo. Bližšie sme sa spoznali, aj v nie úplne štandardných situáciách, a&nbsp; vtedy sme si uvedomili, že sme parťáčky práve na tento typ dovoleniek – a teda dovoleniek, kde sa neoddychuje, dovoleniek, ktoré sú na míle vzdialené od luxusu a pohodlia.

A: Smejem sa, lebo vždy si spomeniem, ako sme mali každá tej druhej nohy pri hlave, aby sme sa ako-tak vyspali a tie špinavé ponožky by ste nechceli vidieť! Voláme to najväčšie zblíženie. Veľakrát si spomeniem, ako sme sa objali a tešili, že sme z istých situácií vyviazli len so škrabancami. Ale je to krásne. Máme naozaj miliardu nezabudnuteľných zážitkov. Proste nie je to sedenie v rezorte. To práve, mimochodom, pri tomto rozhovore robím a neznášam to.

Aké ďalšie miesta nasledovali?

L: Čína, Kazachstan, Peru, Mongolsko cez Transsibírsku magistrálu, Faerské ostrovy, kde bola Saša v šiestom mesiaci tehotenstva, a teraz sme sa vrátili z Ugandy. Ako tu diktujem všetky tieto destinácie, až sa mi to zdá neuveriteľné.

A: Bolo ich len toľko? (Úsmev.) Len podotknem, že takmer každú z tých krajín sme fakt prelúskali. Nebolo to sedenie na jednom mieste.

Ktoré miesto bolo pre každú z vás najväčšou srdcovkou? Kam by ste sa vrátili?

L: Podľa mňa obe povieme India, lebo vtedy sa v nás niečo zmenilo. Za mňa je to určite ešte aj Peru, to bol jeden dokonalý čarovný výlet.

A: Jasné, že India. To je niečo ako prvá láska. Ale asi každá z tých ciest bola krásna. Môžem povedať, že je úplne iné cestovať s kamoškou, takou, ktorá má rovnaké myslenie, s ktorou vlastne celú dovolenku prekecáte, nefrfle na neustále presúvanie sa, nepiští, že spí na doske v spacáku alebo že sa niekoľko dní nemá kde umyť. Ja som však v Mongolsku pišťala. Priznávam. (Úsmev.) Závidela som ťavám, že pijú z napájadiel a ja si nemôžem od hrozného prachu ani umyť tvár.

Aké najväčšie dobrodružstvo ste spolu na cestách zažili?

A: Bože, haha! To sa asi nedá povedať. Linduš sa mi zdá viac zahĺbená do pamiatok a histórie, na to boli krásne indické chrámy. To bola fakt bomba, ja som skôr amazonka, takže za mňa vyhrala Amazonka. To je neskutočná sila prírody.

L: Bolo toho veľa, od nehody v Indii, kde sme skončili doudierané, cez absolútne žiadnu hygienu v Mongolsku alebo nudu v Kazachstane. Na každom výlete sme prežívali iné emócie a zažívali iné situácie, ale každá jedna stála za to.

Podľa čoho vyberáte destinácie?

L: Saša aj ja sme dobrodružné povahy, vyberáme miesta, kde ľuďom len tak nenapadne ísť, alebo sa im to zdá nedostupné. Ale my chceme ukázať, že sa to dá, všetko si riešime samy, letenky, ubytovanie, program, nechodíme cez cestovky, keďže vieme po anglicky a nerobí nám problém googlenie.

Možno sú to často len predsudky, no o mnohých rozvojových krajinách panuje predstava, že sú ako cestovateľská destinácia pre ženy nebezpečné. Stala sa vám už aj nejaká nepríjemná situácia? Osvojili ste si už nejaké návyky, ako tomu predchádzať?

A: Tak ja mám napríklad oveľa horšiu skúsenosť z Jamajky, kde som bola dokonca s Martinom v štvrtom mesiaci tehotenstva, keď som čakala Viki, a chlapík na nás za bieleho dňa vytiahol nôž. A to je teda, dovolím si tvrdiť, dovolenková destinácia. O niektorých miestach sa traduje, že sú nebezpečné a pritom sme sa tam stretli s oveľa väčšou láskavosťou.

L: Ja vo všeobecnosti uprednostňujem práve tieto krajiny, ľudia sú tam ešte nepokazení turistami, sú srdeční a pohostinní. Samozrejme, že je tam aj kriminalita, ale platí to isté ako u nás – za tmy nejsť do pofidérnych štvrtí a tmavých uličiek, držať sa tam, kde sú ľudia. Stalo sa nám zopár nepríjemností, ale treba mať chladnú hlavu a nepanikáriť.

Kam by ste poradili vycestovať niekomu, kto je zvyknutý len na klasické rezortové dovolenky, aby si trochu rozšíril obzory?Ako začať trošku odvážnejšie?

A: Dobrá otázka na mňa, pretože mám doma muža, ktorý miluje skôr komfortnejší typ dovoleniek. Ale napríklad jeho som trošku vytiahla z rezortu do Safari, dokonca do stanu a veľmi sa mu to páčilo.

L: V podstate hocikam, stačí začať vlastnými túžbami. Myslím, že je veľa ľudí, čo má vysnívané miesta, len sa boja vyjsť z komfortnej zóny. Možno na začiatok niečo ako Srí Lanka, Thajsko či Vietnam… Je to exotika, aj keď už viac turistická, ale zároveň aj bezpečná. Človek sa tam viac oťuká, zistí niečo sám o sebe a pripraví ho to na niečo možno ešte exotickejšie a dobrodružnejšie.

Čo by mala spĺňať tá správna cestovateľská parťáčka?

L: Nesmie byť fajnová a sťažovať sa. Nie je nič horšie, ako byť na výlete s niekým, kto sa stále sťažuje, lebo je príliš teplo, príliš zima, na všetko fujká a ohŕňa nosom. Je dôležité byť s parťákom na cestách zladení, aj čo sa týka ranného vstávania, prípravy pred odchodom a podobne, to všetko sú veci, ktoré potom vytvárajú samotnú atmosféru. Tiež je pre mňa dôležité, aby človek, s ktorým cestujem, bol zvedavý, objavoval a zaujímal sa.

A: Za mňa? Musí sa volať LINDA. A musí to byť moja Linda, moja cestovateľská partáčka s prezývkou Božanka. (Úsmev.)

Linda Gunišová & Alexandra Orviská: Ako cestujú za dobrodružstvom?

Výber pre vás