Celý život cestoval medzi najznámejšími metropolami a&nbsp;najvýznamnejšími reklamnými kampaňami, ale ako miesto pre svoj rodinný život si zvolil toskánsky vidiek blízko pobrežia. Oliviero Toscani, pôvodom Milánčan, si tam ešte v&nbsp;60. rokoch zakúpil ranč, aby mohol chovať kone a&nbsp;pestovať vinič. A, samozrejme, mal tam aj svoje vymakané súkromné fotoštúdio. Posledné roky svojho života trávil práve v&nbsp;pokojnej atmosfére milovaného Casale Marittimo a&nbsp;tam aj vo veku 82&nbsp;rokov vydýchol. Oliviero sa aj v&nbsp;ostatných rokoch aktívne venoval fotografii ako takej, občas fotil a&nbsp;zúčastňoval sa rôznych po­dujatí. Jednu z&nbsp;posledných výstav mu ako oslavu jeho diel zorganizoval toskánsky región v&nbsp;roku 2024 v&nbsp;prímorskom meste Marina di Bibbona. A&nbsp;úplne poslednú, už po smrti, mu na jeho počesť v&nbsp;Miláne usporiadali v&nbsp;nádherných priestoroch Kráľovského paláca, kam si mnohí známi ľudia z&nbsp;talianskeho sveta fotografie, módy, reklamy, ale aj politiky a&nbsp;umenia prišli uctiť jeho pamiatku. 

Muž, ktorý sa narodil v&nbsp;roku 1942, a&nbsp;bol rovesníkom napríklad Boba Dylana, sa vďaka svojim nebojácnym dielam stal legendou. Keď začiatkom januára obletela celý svet správa o&nbsp;jeho odchode, skončila sa spolu s&nbsp;ňou aj jedna významná éra. Zomrela ikona a&nbsp;s&nbsp;ňou aj kúsok kontroverznej rebélie, ktorou sa Oliviero preslávil. Odišiel tak, ako aj žil. Vo veľkom štýle, obklopený najbližšími, vo svojom milovanom Toskánsku, za tónov pesničky Forever Young od Boba Dylana. Rodina sa rozhodla pre obrad tam, kde to najviac miloval – na stráni obklopenej cyprusmi, kam sa všetci rodinní príslušníci aj kamaráti vybrali spoločne. Niekto peši, niekto na koni. Všetci mali farebné stužky, ktoré si priviazali na šaty a&nbsp;na okolité stromy a&nbsp;takýmto netradičným spôsobom vzdali hold umelcovej pamiatke. V&nbsp;drevenej rakve niesli pozostalí, podľa Olivierovho posledného želania, okrem urny s&nbsp;popolom kamene a&nbsp;olivové prútiky. Vraj preto, aby im to dal vyžrať až do konca. Raz darmo, Oliviero bol rebel, a&nbsp;tak aj svoj večný odpočinok našiel na svojich obľúbených toskánskych stráňach, na ktorých rozsypali jeho popol.

<strong>„Chi mi ama, mi segua“</strong>

Oliviero bol fotografiou obklopený od útleho detstva. Jeho otec Fedele Toscani bol renomovaný fotoreportér, ktorý pracoval pre taliansky denník Corriere della Sera. Fotografie Olivierovho otca zrejme pozná každý, neodmysliteľne totiž patria do dejín – v&nbsp;roku 1945 napríklad obletelo svet jedno z&nbsp;najkontroverznejších dokumentárnych diel svojej doby – posledná snímka Benita Mussoliniho a&nbsp;jeho milenky visiacich dolu hlavou na námestí v&nbsp;Miláne. Drastické zábery vystriedali po vojne reportážne fotografie aj spoločenské udalosti, Fedele Toscani na záberoch zachytil mladú kráľovnú Alžbetu s&nbsp;princom Filipom, Pabla Picassa, Mariu Callas, Sophiu Loren, Romy Schneider a&nbsp;dokonca aj Evu Perón na návšteve Talianska.&nbsp; 

Malého Oliviera otcova práca fascinovala natoľko, že mu rodičia ako šesťročnému venovali prvý fotoaparát. V&nbsp;desiatich rokoch už dokázal vyvolávať vlastné fotografie v&nbsp;tmavej komore a&nbsp;v&nbsp;devätnástich sa odsťahoval do Zürichu, aby mohol študovať fotografiu a&nbsp;grafický dizajn na Kunstgewerbeschule. Keď mal dvadsaťdva rokov, usilovne pracoval na tom, aby sa stal módnym fotografom. Ako neskôr spomínal, fotoreportéri sa mu preto posmievali – vraj bude tým, kto fotí „len“ módu. Lenže Oliviero nehodlal zo svojich cieľov upustiť. Už vtedy bol veľkým vizionárom a&nbsp;pochopil, že práve módnou fotografiou sa dá najlepšie zachytiť to, čo sa mení v&nbsp;spoločnosti. 

V&nbsp;tých časoch boli na výslní džínsy a&nbsp;v&nbsp;Taliansku existovala len jediná firma, ktorá ich vyrábala. A&nbsp;nebol to nik iný ako práve Oliviero, ktorý dokázal vďaka svojmu vizuálnemu umeniu pretransformovať malú odevnú firmu na obľúbenú a&nbsp;etablovanú značku. Jesus Jeans niesli síce meno, ktoré pobúrilo mnohých veriacich, zvlášť v&nbsp;katolíckom Taliansku, no na druhej strane mali džínsy úžasný úspech – a&nbsp;nielen u&nbsp;príslušníkov hippies. Vymyslieť reklamnú kampaň v&nbsp;tom období a&nbsp;v&nbsp;tých podmienkach si žiadalo veľa odvahy a&nbsp;kreativity. Oliviero si všimol, ako sa všetci obracajú za zadkom modelky Donny Jordan, s&nbsp;ktorou vtedy randil. 

Tak vznikla známa fotka s&nbsp;claimom „Chi mi ama, mi segua“, teda „Kto ma miluje, nech ma nasleduje“, ktorá zobrazuje sexi zadok modelky odetý v&nbsp;džínsových šortkách. No, odetý. Skôr odhalený, aspoň na začiatok sedemdesiatych rokov. Toscani týmto dielom krásne poukázal na generačnú revolúciu, ale zároveň vyvolal hotový škandál. Nahota bola stále tabu, fotografii sa dostalo prívlastkov ako provokatívna a&nbsp;odvážna a&nbsp;samotné džínsy? Ich predaj začal prudko stúpať. Tak sa odštartovala kreatívna revolúcia, na ktorej čele stál Oliviero Toscani.

V&nbsp;roku 1982 dostal ponuku, ktorá mu priniesla spoluprácu na vyše dve dekády. Vtedy už slávneho, aj keď pomerne kontroverzného fotografa, si vyhliadla značka Benetton. V&nbsp;tom čase nebol Benetton žiadnym globálnym brandom, ale Toscani vďaka svojmu vizionárstvu a&nbsp;fresh optike dokázal, že stačí dobrý marketing a&nbsp;aj z&nbsp;malej značky sa môže stať ikona. Počas tohto obdobia vytvoril Toscani sériu kampaní, ktoré nielen propagovali oblečenie, ale predovšetkým ľudí provokovali, aby sa zamysleli nad aktuálnymi témami. Jeho fotografie boli často minimalistické, bez textu či priameho odkazu na produkty. V&nbsp;popredí boli silné obrazy a&nbsp;myšlienky, ktoré vyvolávali kontroverzie, diskusie a&nbsp;niekedy aj pohoršenie. Pre Toscaniho nebola reklama len nástrojom predaja, ale hlavne platformou na otváranie dôležitých námetov, ktorá dokáže formovať verejnú mienku a&nbsp;vyvolávať dialóg. Jeho práca pre Benetton mala mimoriadny ohlas a&nbsp;samotná značka sa stala symbolom progresívneho myslenia a&nbsp;odvahy. Spolupráca sa však skončila v&nbsp;roku 2000 po ďalšej kontroverznej kampani, ktorá zobrazovala tváre odsúdených na smrť. Napriek tomu Toscani zanechal v&nbsp;Benettone nezmazateľnú stopu. Tým, že prepojil módu s&nbsp;umením a&nbsp;so sociálnymi otázkami, vytvoril nový štandard pre reklamnú fotografiu a&nbsp;marketing.

Mnohé Olivierove kampane boli zamerané proti rasizmu, tak ako fotografia ženy tmavej pleti, ktorá dojčí (1981), alebo fotografia troch ľudských sŕdc White – Black – Yellow pre Benetton (1996), ktorá niesla veľmi významný odkaz: vnútri sme všetci rovnakí. Rasizmus odsudzoval aj na slávnej fotografii, kde kopulujú dva kone – biela kobyla a&nbsp;čierny samec (1996). Azda jednou z&nbsp;najznámejších fotiek je tá, na ktorej sa kňaz bozkáva s&nbsp;mníškou (1991) ako symbol zakázanej lásky. Táto kampaň vyvolala pohoršenie hlavne zo strany cirkevných predstaviteľov, ktorí ju považovali za rúhanie. 

Toscani však tvrdil, že obraz má oslavovať lásku ako univerzálnu hodnotu. Vo svojich fotografiách poukazoval aj na celoplošné témy a&nbsp;problémy. Takou bola fotografia Davida Kirbyho, muža umierajúceho na AIDS obklopeného rodinou (1992). Táto kampaň šokovala celý svet, pretože zobrazovala bolestivú realitu choroby, ktorá bola v&nbsp;tom čase silne stigmatizovaná. Niektorí kritici tvrdili, že zneužil tragédiu na marketingové účely, no zároveň zvýšil povedomie o&nbsp;aidsi a&nbsp;jeho vplyve na rodiny. Nezabudnime ani na fotografiu novorodenca s&nbsp;pupočnou šnúrou (1991), ktorej obraz m

<strong>Od otca až k&nbsp;deťom</strong>

Dôležité a&nbsp;ťažké témy, ktoré riešil Oliviero v&nbsp;pracovnom svete, si kompenzoval v&nbsp;ústraní svojho ranča v&nbsp;blízkosti toskánskeho pobrežia, kde sa okrem chovu koní venoval výrobe vína a&nbsp;olivového oleja. V&nbsp;tejto tradícii pokračuje jeho syn Rocco, ktorý je takisto fotograf, ale aj on svetové metropoly vymenil za pokoj na toskánskom vidieku. Syna Rocca a&nbsp;dcéry Lolu a&nbsp;Alí má Oliviero s&nbsp;treťou manželkou, bývalou modelkou Kirsti Moseng. Z&nbsp;predošlých dvoch manželstiev má ďalšie tri deti.

Pamätám si, že diela Oliviera Toscaniho sme rozoberali aj na univerzite a&nbsp;jeho tvorba ma vždy fascinovala. A&nbsp;potom som sa jedného horúceho augustového večera ocitla vedľa neho a&nbsp;mala som tú česť spoznať ho osobne. Rozprával mi o&nbsp;tom, aké vína mu chutia, a&nbsp;aj o&nbsp;tom, ako dal v&nbsp;80. rokoch previezť lietadlom z&nbsp;Ameriky bodkovaného koňa Appaloosa, ktorého daroval svojmu synovi Roccovi. Bol prvý, ktorému som prezradila radostnú správu o&nbsp;svojom zasnúbení, a&nbsp;bol prvý, ktorý môjmu mužovi povedal, že nech si to dobre rozmyslí, lebo on o&nbsp;manželstvách vie svoje. A&nbsp;vedel. Správa o&nbsp;jeho smrti ma zasiahla. Odišiel veľký človek, ktorého mnohí odsudzovali, ale aj milovali. Človek, ktorý sa nebál ukázať a&nbsp;zdôrazniť svoje hodnoty pred celým svetom, aj keď vedel, že si za to vyslúži kritiku. Človek, ktorý prostredníctvom fotografií a&nbsp;reklamných kampaní poukazoval na veľké globálne problémy. Človek, ktorý sa snažil meniť svet k&nbsp;lepšiemu, a&nbsp;tak aj slogan k&nbsp;jeho poslednej rozlúčke niesol oslavný odkaz: Viva Oliviero.

Taliansky fotograf Toscani: Jeho kampane ho preslávili, no spôsobili aj kontroverziu!

Výber pre vás

Taliansky fotograf Toscani: Jeho kampane ho preslávili, no spôsobili aj kontroverziu!

Súvisiace články

Mali jeden hit a potom koniec! Čo sa stalo s interpretmi superslávnych "one hit wonders"?

Láska v roku 2025: Rande vďaka umelej inteligencii alebo zoznamka, kam vás prihlási babka?

Stále máte prievan v peňaženke? Skúste tento rok šetriť INAK!

Priznanie Nely Pociskovej o najťažšom životnom období: Vyhorela som, no toto ma zachránilo

Ako často by ste mali prať DŽÍNSY? Odpoveď expertov vás poriadne prekvapí

Výber pre vás