Anita, dohodnúť si s&nbsp;vami termín v&nbsp;tomto období je celkom drina, to ste takto rozlietaná stále?

No viac-menej sa to už z&nbsp;leta presúva aj na neskorú jeseň a&nbsp;skorú jar, takže áno, väčšiu časť roka je náročnejšie ma zohnať.

Je to stav, ktorý ste chceli a&nbsp;ste s&nbsp;ním spokojná?

(Smiech.) V&nbsp;podstate áno, želala som si mať dynamickú prácu a&nbsp;takú aj mám.

Profesionálne sa venujete cestovnému ruchu a&nbsp;zároveň aj mindsetu, inými slovami, koučingu. Keď si to rozmeníme na čiastkové projekty, ktoré tieto dve pomerne veľké oblasti obsahujú, čo najviac zapĺňa váš pracovný čas?

V&nbsp;prvom rade je to práca nákupcu a&nbsp;uzatváranie kontraktov pre cestovnú kanceláriu, je to priestor, v&nbsp;ktorom fungujem najviac a&nbsp;vyžaduje si aj veľa času. Pomedzi to sa venujem koučingu, z&nbsp;ktorého sa počas posledných siedmich rokov stala moja láska. Rada hovorím, že je to hobby, lebo to tak znie uvoľnenejšie, koučing je seriózna práca. Tieto dva svety sa snažím koordinovať, lebo som zistila, že ako človek fungujem najlepšie, keď to mám poprepájané. Je to v&nbsp;prvom rade o&nbsp;mne a&nbsp;o&nbsp;tom, čo potrebujem ja, preto sa to snažím skĺbiť do jedného celku.

Má koučing a&nbsp;cestovný ruch vôbec niečo spoločné? Nastáva v&nbsp;ich kombinácii prienik?

Keby som to brala z&nbsp;môjho pohľadu, potom nie. Jedna oblasť je o&nbsp;počúvaní, nehe, empatii, „navnímaní“ a&nbsp;rozpráva sa v&nbsp;nej málo. Druhá predstavuje naozaj dynamické, živé a&nbsp;rozsiahle rozhovory a&nbsp;vyjednávania. Navonok teda nemajú nič spoločné, ale jedno mi pomáha k&nbsp;druhému. Prienik je v&nbsp;podstate v&nbsp;tom, že v&nbsp;oboch prípadoch ide o&nbsp;prácu s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;aby sme zo situácií, v&nbsp;ktorých sa v&nbsp;živote aj v&nbsp;práci ocitáme, vychádzali win-win.

Hovoríte, že koučing je o&nbsp;počúvaní, nie o&nbsp;rozprávaní, z&nbsp;toho teda vyplýva, že dobrý kouč je mĺkvy a&nbsp;viac počúva?

V&nbsp;podstate áno. Hovorí sa, že dobrý kouč má veľa počúvať, ale ide o&nbsp;počúvanie na mnohých úrovniach. Je dôležité počúvať nielen to, čo druhému vychádza z&nbsp;úst, ale je to počúvanie v&nbsp;zmysle vnímania celej bytosti so všetkým, čo k&nbsp;nej patrí, vrátane nonverbality, spôsobu, akým ten človek sedí, rozpráva, intonuje...

Spomínali ste, že koučing je aj vaše hobby. Kedy sa z&nbsp;hobby stal zdroj príjmu a&nbsp;reálna práca s&nbsp;klientmi?

Som veľká zástankyňa akreditovaného vzdelávania, nebolo to o&nbsp;tom, že som sa ráno zobudila a&nbsp;povedala som si – toto je super, budem robiť koučku, lebo ma to baví. Máme tu veľa aj takých, no ja som súčasťou koučingového sveta, ktorý stavia na profesionalite. No a&nbsp;čím viac som sa vzdelávala, o&nbsp;to viac som si uvedomovala, že toto nebude len niečo, čo ma baví, ale že sa to aj pre mňa stáva plnohodnotnou profesiou, ktorá má zmysel, obrovský prínos pre ľudí, ale aj pre mňa. Asi sa mi to aj darí, ľudia ma začali vyhľadávať. Už sedem rokov hovorím, že si musím vytvoriť webovú stránku, stále ju však nemám, no klienti ku mne napriek tomu prichádzajú. Mám individuálnu aj firemnú klientelu, pracujem s&nbsp;tínedžermi. Na otázku, kedy sa koučing stal pre mňa prácou, by som odpovedala, že vo chvíli, keď som ho začala brať odborne vážne.

Čo to znamená odborne vážne? Ešte viac ste študovali a&nbsp;možno aj viac o&nbsp;sebe pochybovali?

Ani nie, skôr to bolo o&nbsp;tom, že každým novým výcvikom, ktorý som absolvovala, som bola zvedavejšia a&nbsp;chcela som ísť do väčšej hĺbky. Keď som chcela niečo naučené aplikovať, znova som o&nbsp;tom túžila vedieť viac. Zvedavosť ma poháňa porozumieť procesom, metódam, človeku, celému jeho pozadiu. Je to jednoducho túžba robiť to, čo robím, dobre.

Čo vám koučing do života priniesol?

Máme to vnímať vo výsostne pozitívnom kontexte?

Nie celkom, lebo všetko je možné v&nbsp;tom peknom, ale aj v&nbsp;tom zlom a&nbsp;nepríjemnom. Môže sa nám udiať veľa pekného, ale takisto môžeme prežiť veľa smutných, zlých chvíľ. Nikto z&nbsp;nás nie je chránený ani vekom, ani zázemím, ničím. Môžu nastať rôzne životné situácie, no je možné ich zvládnuť. Na jednej strane je v&nbsp;tom obrovská sila vedieť to, na strane druhej to vyžaduje veľmi veľa osobného úsilia a&nbsp;veľa fáz či už smútku, alebo čohokoľvek, aby sa človek na to potom vedel pozrieť s&nbsp;odstupom času a&nbsp;povedať si – v&nbsp;poriadku, mám to za sebou a&nbsp;idem ďalej. Vidím to na príbehoch ľudí, na tom, ako firmy vznikajú a&nbsp;zanikajú, na rodiacich sa a&nbsp;končiacich sa vzťahoch. Je to dôkaz kolobehu toho, že všetko je možné.

Kto sú vaši klienti a&nbsp;čo od vás a&nbsp;od života očakávajú?

Stále nedokážem len tak povedať: Dobrý deň, som Anita a&nbsp;venujem sa tomuto a&nbsp;tomuto. Na koučingu ma baví pestrosť, práca so ženami, ktoré sa chcú posúvať vpred v&nbsp;biznise či v&nbsp;mužskom svete, lebo tým aj sama žijem. Preto dokážem byť aj v&nbsp;roli mentorky, nielen koučky, viem im toho veľa predostrieť z&nbsp;vlastného života. Klientov mám rôznych, ženy aj mužov, ktorí riešia vzťahy s&nbsp;ľuďmi, samých seba, patria medzi nich aj majitelia a&nbsp;manažéri firiem a&nbsp;mojou veľkou láskou sú študenti, hlavne finálnych ročníkov stredných škôl. Vtedy títo mladí ľudia uvažujú, čo so svojím životom, rodičia na nich príliš vplývajú, nedovolia im rozhodovať sa samostatne… Je to naozaj rôzne, pestré a&nbsp;zároveň ma to núti viac sa vzdelávať.

Viete mi z&nbsp;vašich skúseností povedať, či je koučing na niečo prikrátky?

Určite. Treba sa vedieť naučiť veľmi jasne rozlišovať, kedy je to stále koučing a&nbsp;kedy klienta treba poslať za ďalšími odborníkmi, ktorí sa zaoberajú mentálnym a&nbsp;duševným zdravím. Naozaj nám koučom neprináleží pomáhať ľuďom, ktorí majú psychiatrické diagnózy, či už ide o&nbsp;depresiu, do ktorej sa kouči často púšťajú s&nbsp;tým, že si myslia, že stačí zmeniť myslenie človeka na pozitívne a&nbsp;pomôže to. Nie je to tak. Hranica je veľmi tenká, pre kouča je veľmi ťažké rozpoznať daný moment, keď ešte dokáže pomôcť on a&nbsp;keď už to má radšej nechať na iného odborníka. Ako kouči musíme túto schopnosť vnímania vylaďovať a&nbsp;na to je vynikajúca supervízia. Je dôležité, aby kouč neprekročil hranice a&nbsp;nezašiel do poradenstva a&nbsp;aby sa nesnažil o&nbsp;terapiu.

Napriek tomu je samozvaných koučov veľa, ktorí sa pustia aj do problémov, ktoré patria do rúk odborníkov na duševné zdravie. Ako si teda vybrať správneho kouča?

Určite treba kouča najskôr preveriť a&nbsp;rozlíšiť odborníka od „wannabe“ koučov. Nie je na tom nič zlé, naopak, je to veľmi potrebné. Klient má právo spýtať sa kouča na vzdelanie a&nbsp;ten by ho mal vedieť aj preukázať. Treba sa pozrieť na inštitúcie, ktoré na Slovensku máme, napríklad na ICF alebo SAKO. Obe tieto inštitúcie združujú certifikovaných koučov, ktorí prešli odborným vzdelaním a&nbsp;ktorí si ho aj neustále aktualizujú. Obe tieto inštitúcie združujú certifikovaných koučov, ktorí prešli odborným vzdelaním a&nbsp;ktorí si aj neustále musia toto vzdelanie aktualizovať a prehlbovať. Nuž a&nbsp;kto je dobrý kouč? Dobrý kouč vie vytvoriť hodnotný vzťah s&nbsp;klientom, tento vzťah je rovnocenný a&nbsp;partnerský. Je aktívny poslucháč, nesúdi a&nbsp;v&nbsp;dôvernej atmosfére sa vie dostať k&nbsp;jadru veci. Jeho zodpovednosťou je klientov rozvoj a&nbsp;smerovanie ku klientovým cieľom. Treba mať na pamäti, že ide o&nbsp;prácu s&nbsp;ľuďmi, či už je to kouč, psychológ alebo terapeut, často rozhoduje chémia medzi ním a&nbsp;klientom, títo dvaja si jednoducho musia ľudsky sadnúť. Metódy a&nbsp;techniky, ktoré používame, máme všetci kouči rovnaké, ale spôsob, akým ich aplikujeme do práce, ako pristupujeme ku klientovi, kto sme my ako ľudia&nbsp; a&nbsp;aká je naša osobnosť, to je rozdielne. Je dobré, keď sa klient pri výbere kouča nechá viesť intuíciou. Potom sa naňho môže tešiť nielen ako na odborníka, ale aj ako na človeka. A&nbsp;treba povedať aj to, že certifikovaní kouči sa riadia Etickým kódexom kouča a&nbsp;kompetencie kouča neprekračujú.

Dokážete klienta pre jeho dobro odmietnuť?

Áno. (Smiech.) Toto je veľmi dobrá otázka, lebo je to jedna z&nbsp;vecí, ktorá je naozaj potrebná, a&nbsp;to nielen pre jeho dobro, ale aj pre moje dobro. Jednoducho, keď je niečo, čo má kouč v&nbsp;sebe nedoriešené, v&nbsp;tej chvíli by bolo pracovať s&nbsp;klientom veľmi nezodpovedné. Na to sú dôležité naše supervízie, ktoré by sme mali aj my kouči mať. Na Slovensku sa supervízny proces rozbieha, no stále ho málo koučov využíva na sebavzdelávanie.

V&nbsp;čom vidíte ideálny cieľ koučingu? K&nbsp;čomu by ste mali vo všeobecnosti s&nbsp;klientom dospieť?

Cieľom klientov, ktorí prichádzajú s&nbsp;určitou situáciou, na ktorú sa potrebujú pozrieť, vyriešiť ju alebo niečo s&nbsp;ňou spraviť, je cítiť sa dobre. Nemusí to nevyhnutne byť konkrétne riešenie, často hľadajú pochopenie seba alebo situácie, v&nbsp;ktorej sa ocitli, jednoducho uvedomenie sa. Tému do koučingu vždy prináša klient a&nbsp;ideálny cieľ je komplexné uvedomenie si svojej situácie, ktoré vedie k&nbsp;zmene vnútorného nastavenia, a&nbsp;to mení správanie, teda podniknúť kroky k&nbsp;zmene a&nbsp;schopnosť zájsť za hranicu vlastného komfortu.

Máte dni, keď vám nie je dobre? Dokážete sa vtedy „nakopnúť“?

To nie sú dni, to sú celé týždne. Je normálne, že sme raz hore a&nbsp;raz dole, a&nbsp;deje sa tak v&nbsp;každom ročnom období. Žijem veľmi sezónnym životom, leto do veľkej miery patrí manažérskej práci, riadeniu, cestovaniu, dohodovaniu, nuž a&nbsp;v&nbsp;zime to mám pokojnejšie. Aj prehlbovanie medzi týmito svetmi si vyžaduje množstvo energie, ktorú niekedy nemám, takže sa musím vedieť „nakopnúť“. No aj ja mám svojho kouča, mentora, supervízora aj terapeuta, teda v&nbsp;každej oblasti niekoho, podľa toho, v&nbsp;akej fáze života sa nachádzam. Viem, že by som si vedela pomôcť sama, ale pripadá mi to ako strata času, lebo keď existuje niekto, kto ma týmto procesom prevedie rýchlejšie, zdravšie a&nbsp;efektívnejšie, je to podľa mňa rozumné. Zároveň, keby som to sama nerobila, našej profesii by som neverila. A&nbsp;to ja teda silno verím v&nbsp;silu koučingu aj terapie.

Keď vás tak počúvam, nedá mi nespýtať sa, koľko hodín má váš deň...

(Smiech.) Úplne štandardný počet hodín. Ono to nie je ani tak o&nbsp;čase, ale o&nbsp;jeho naplnení. Iste, bez dobrého time manažmentu to nejde, no pochopila som, že keď som spokojná ja, viem to preniesť aj na iných a&nbsp;tým mám na mysli svojich najbližších – rodinu a&nbsp;deti. Čas naozaj nie je podstatný, podstatné je to, ako s&nbsp;ním vieme naložiť a&nbsp;ako si ho vieme rozdeliť, čo je pre nás priorita a&nbsp;čomu chceme venovať našu pozornosť. Samozrejme, aj ja dokážem prokrastinovať, no potom príde deň, keď počas neho stihnem toľko, čo bežne za dva dni dokopy. Hoci poznáme mnoho techník na efektivitu, niekedy sme jednoducho obyčajne ľudskí a&nbsp;nedarí sa nám žiť podľa predstáv.

Okrem práce venujete čas štyrom deťom a&nbsp;manželovi. Keď sa teda spýtam na dosiahnutie ideálneho work-life balance, kto mi má odpovedať, ak nie vy?

Na toto nejaká plošná rada neexistuje. Najuniverzálnejšia rada, ktorej by sme sa mali všetci držať je poznať samu seba, svoje potreby a&nbsp;vychádzať z&nbsp;toho. Myslím si, že neexistuje rovnováha medzi pracovným a&nbsp;súkromným životom, je to blud, ktorému mnohí chceme uveriť. No život nie je statický. To znamená, že ak niečo dostanem na misku váh, nebude to tak nastálo. Vždy to je o&nbsp;tom, naučiť sa vnútorne počúvať to, čo potrebujem pre seba a&nbsp;navnímať to, čo potrebujú aj ostatní, koľko z&nbsp;toho im viem dať a&nbsp;koľko si z&nbsp;toho dokážu zabezpečiť sami. Nuž a&nbsp;toto je to, čo sa snažím naučiť aj moje deti, lebo naozaj všetko vychádza zo sebapoznania. Život je nesmierne premenlivý a&nbsp;vedieť prijať túto premenlivosť, ktorou všetci prechádzame, je podľa mňa začiatok úspešného slobodného žitia.

Štatisticky žijeme stále najlepšie časy, aké tu kedy boli. Iste, môžeme o&nbsp;tom polemizovať, či pred kovidovou pandémiou bolo alebo nebolo inak, no podstata zostáva. Aká je podľa vás úloha koučingu v&nbsp;tomto štatisticky najlepšom období?

Môžeme ju vedieť rozpoznávať práve v&nbsp;tom, že je to dobre tak, ako to je, vážiť si, čo máme a&nbsp;nie neustále prahnúť po niečom, čo môže byť. Viete, ako sa hovorí: Tráva je zelenšia u&nbsp;susedov. No nemusí to tak byť. Koučing môže pomôcť pracovať s&nbsp;prítomnosťou, viac ju vnímať, čo je kľúčové pre to, aby sme si uvedomili kde sa nachádzame, čo sa nám deje, ako sa v&nbsp;tom cítime, kam by sme potrebovali smerovať a&nbsp;ako tam prídeme.

Narodili ste sa v&nbsp;Chorvátsku, žijete na Slovensku, kde ste doma? Alebo máte dva domovy?

Pre mňa je najdôležitejší domov tam, kde mám manžela a&nbsp;deti, takže to asi môže byť kdekoľvek. Ale keď sa bavíme o&nbsp;fyzickom mieste, je to Šibenik a&nbsp;Trenčín. To sú dve miesta, kde sa cítim doma. Nuž a&nbsp;vo svete som doma tam, kde sú normálni ľudia a&nbsp;kde sa dá niečo vidieť. Som dušou cestovateľka a&nbsp;tvrdím, že neexistuje škaredé miesto, naozaj všade sa dá niečo pekné nájsť.

Na Slovensko ste ušli ešte ako dieťa spolu s&nbsp;rodičmi za dramatických okolností – pred vojnou. Čo tento traumatický zážitok urobí s&nbsp;človekom a&nbsp;čo si z&nbsp;neho berie do dospelosti?

Bola to trauma, o&nbsp;ktorej som nevedela dlhé roky rozprávať a&nbsp;spustila sa až v&nbsp;dospelom veku. Vtedy som pochopila, že naozaj nie zo všetkého vyjde človek silnejší. Musela som sa tým aj ja prehrýzť pomocou terapie a&nbsp;trvalo to dlhý čas, pretože môj mozog naozaj mnohé veci blokoval. Mám optimistickú povahu, no toto bola jedna z&nbsp;tých ťažších situácií, ktoré som spomínala v&nbsp;úvode – že nie ste nikdy ničím úplne chránení a&nbsp;môže sa vám stať čokoľvek, lebo všetko je možné. Vidíme to okolo seba neustále a&nbsp;ja som sa o&nbsp;sebe naučila, že dokážem žiť s&nbsp;akoukoľvek vecou, ktorá takto príde. Samozrejme, neviem, čo sa mi ešte v&nbsp;živote prihodí, ale aj tak si myslím, že som sa naučila pristupovať k&nbsp;veciam tak, ako sú a&nbsp;vedieť ich „donaha“ rozobrať, do špiku kostí, a&nbsp;vďaka tomu sa s&nbsp;nimi vysporiadať. Zároveň ma to naučilo nič neprikrášľovať alebo zbytočne nedramatizovať a&nbsp;tiež všímať si obyčajné veci.

Anita, čo je pre vás psychohygiena? Kde čerpáte na to všetko, o&nbsp;čom sme sa rozprávali, novú silu?

Dobíjajú ma ľudia, mám ich veľmi rada. Mám rada spoločnosť, keď u&nbsp;nás grilujeme a&nbsp;prídu naši priatelia. Mám rada divadlo, kino, posedenia pri káve, nie som vôbec z&nbsp;tých, čo by sa potrebovali utiekať do samoty. Teda ak nerátam situácie, keď je toho doma už veľa a&nbsp;som minútu pred výbuchom. Vtedy zídem do garáže, sadnem do auta a&nbsp;„vypeckujem“ hudbu, ktorá ma opäť dobije energiou. Taktiež rada cestujem a&nbsp;objavujem nové miesta alebo si s&nbsp;príjemnými ľuďmi známe miesta pripomínam. Podstata mojej energie je ukrytá v&nbsp;ľuďoch, v&nbsp;zážitkoch, v&nbsp;spoločných chvíľach, lebo naozaj verím, že život tvoria vzťahy. To je to najpodstatnejšie a&nbsp;zároveň asi aj jediné, čo po nás zostane.

Ako dieťa utekala Anita pred vojnou, dnes žije v Martine, má štyri deti a je renomovaná koučka

Výber pre vás

Ako dieťa utekala Anita pred vojnou, dnes žije v Martine, má štyri deti a je renomovaná koučka

Súvisiace články

Šokujúca smrť u Beckhamovcov: Nevesta Nicola sa zrútila nad malou bielou RAKVOU, čo sa stalo?!

ČOŽE? Herec z Dunaja PREPADOL benzínovú pumpu: Dostal 2 roky VÄZENIA!

Simona Krainová poriadne naštvala neprajníkov! Takýto LUXUS si dala vybudovať v exotike

Horoskop LÁSKY na AUGUST: Rak sa otvorí vzťahom a Kozorožec...

Príbeh jednej z vás: Vydala som sa z trucu a dnes to ľutujem!

Výber pre vás