Príbeh jednej z vás: Vydala som sa z trucu a dnes to ľutujem!

Laura sa nikdy nevymykala z miestneho koloritu, ani v rámci vzťahov. Vyrástla na dedine, blízko priemerného okresného mestečka na východe našej krajiny. Samu seba videla ako obyčajné dievča, ktoré nikdy nevytŕčalo z davu, nebola rada stredobodom pozornosti. Netúžila po dráme, len po normálnom, ba až tuctovom živote bez zbytočných komplikácií, s prácou, ktorá ju nebude rozčuľovať a jednou dovolenkou ročne. A nepotrebovala sa dostávať do rečí. Ani v rámci lásky nevyhľadávala žiadne telenovelové scenáre, teda aspoň pôvodne nie. Hladina ustálená. Tak to často cítila pri Samovi, s ktorým sa poznala prakticky od detstva.

„Boli sme spolužiaci na základnej škole, neskôr sme chodili aj na rovnakú strednú školu, nie však do jednej triedy. Randiť sme spolu začali na silvestrovskej chate. Klasický pár, ktorý sa do seba zahľadel pri prvých pohároch zlého vína na párty bez rodičov. Silvestrovská polnoc nás povzbudila k bozku a odvtedy sme boli spolu,“ ozrejmuje Laura začiatky vzťahu, ktorý mladí ľudia pred rodičmi ani pred dedinou nikdy netajili.

„Nemali sme na to dôvod, naši rodičia sa, samozrejme, poznali a s naším vzťahom nemali problém. Myslím, že sme tým obom rodinám ulahodili, akosi automaticky sa očakávalo, že my dvaja jednoducho už zostaneme spolu, lebo sme k sebe vraj pasovali.“ Po strednej škole prišla univerzita, vzťah trval, spolu mali aj promócie. „Plávali sme spolu každodennosťou tak nejako bez kríz. Tá prvá a vlastne aj posledná prišla po tom, čo som sa chcela oficiálne posunúť do manželského zväzku, pomýšľala som na rodinu, deti, čo Sama vyslovene vydesilo. Ako to už na dedine býva, okolie nás do svadby tlačilo čoraz viac. Obaja sme boli neustále atakovaní večne opakujúcimi sa otázkami o tom, kedy sa konečne vezmeme, veď hádam nebudeme žiť na psiu knižku, to sa nepatrí, naopak, patrilo by sa mať už aj deti, veď máme najvyšší čas,“ prevracia zrak aj po rokoch Laura.

„Vnímala som, že niečo nie je v poriadku. Viete, ako to je, náš vzťah možno nazvať prechodeným. Nastala situácia, keď sme sa už jednoducho museli posunúť o oficiálny stupienok ďalej alebo ísť od seba. Samo si vybral druhú možnosť. Keď sa so mnou rozchádzal, povedal mi, že si nie je istý tým, či naozaj patríme k sebe, nemá ma ani s kým porovnať, lebo nikdy po svojom boku a ani v posteli nemal inú ženu a že to nechce časom ľutovať. Zrútil sa mi svet. Cítila som sa ponížená, oklamaná a podvedená viac, než keby mi bol skutočne neverný. Veď sme spolu boli viac ako jedenásť rokov, dala som mu naozaj tie najkrajšie roky svojho života a doslova svoju mladosť a on mi povie, že by si rád vyskúšal aj iné, aby zistil, či som preňho tá najlepšia voľba? Absolútne svinstvo,“ hovorí Laura.

Na rozchod po takom dlhom čase by rôzne ženy reagovali rôzne, čo je asi pochopiteľné. Neexistuje univerzálny vzorec správania, ktorý je v takej chvíli najlepší alebo pre zranenú a opustenú ženskú dušu ten najšetrnejší. V Laure sa nahromadil srd a hnev, ktorý obrátila proti svojmu bývalému takým spôsobom, že si zaňho okamžite našla náhradu. Podľa psychologičky Dany Polákovej je to v podobných životných rozpoloženiach a situáciách pomerne častý vzorec správania. „Nejde pritom len o doménu žien, ale aj mužov. Po tom, čo stroskotá dlhoročný partnerský zväzok, sa ublížený a citovo otrasený jedinec, cítiaci krivdu a neprávosť od toho druhého, často utieka do tíšiacej náruče blízkej osoby – rodinného známeho, priateľa, kamaráta, u ktorého nachádza pochopenie, istotu a aj niečo ako bezpečie pred ďalšou zradou, čo môže vyústiť, a veru, často vyústi do bližšieho intímneho vzťahu, ktorý však do veľkej miery zároveň z pozície nešťastne opusteného a oklamaného predstavuje akt milostnej pomsty.“

Rovnaký scenár sa udial aj Laure. „Naozaj som sa cítila ako zranené zviera, ktoré potrebuje zaliezť do tmavej a teplej nory, v ktorej si bude môcť nerušene lízať rany a ľutovať sa. Lenže ja som do tej nory nezaliezla sama, ale v sprievode muža, ktorý ako prvý prejavil záujem o chlácholenie.“ Laura priznáva, že si veľmi nevyberala. O čosi starší muž z vedľajšej dediny, milý, sympatický, príťažlivý, dokázal ju počúvať a netajil sa tým, že by sa rád usadil, no zároveň ju do ničoho netlačil. „To v podstate ani nemusel, dostal ma rýchlo a bez veľkej námahy. Páčila som sa mu, dával mi to neustále najavo, a to bolo presne to, čo som potrebovala. Vyliečiť si vlastnú neistotu, ublížené ego a ženskú hrdosť. Čím viac som pociťovala jeho čoraz väčší záujem o mňa, o to viac som si to vychutnávala. Konečne som sa necítila ako samozrejmosť, hltal ma pohľadom, dlaňami a ja som si jeho pozornosť až nehanebne užívala. Paradoxne, kým môj bývalý, ktorý túžil spoznávať iné ženské telá a vrtochy, nikoho nemal, ja som svoj nový vzťah neskrývala, práve naopak. Tešila som sa z toho, ako ho to prekvapilo a ako sa zatváril, keď ma s ním videl ruka v ruke, zrejme to naozaj nečakal. Mňa zase prekvapilo, ako mi to urobilo dobre, šokovať ho, trápiť ho a jasne mu ukázať, že sa odmietam zožierať smútkom zatvorená sama doma. Bejby nebude sedieť v kúte,“ dodáva Laura, ktorá však otvorene priznáva, že jej nový vzťah bol viac pomstou než láskou, po ktorej túžila.

„Neľúbila som ho. Niežeby si to môj nový priateľ nezaslúžil, no pravdupovediac som toho nebola schopná. Bol mi síce sympatický, páčili sa mi jeho dotyky, ale keď som zatvorila oči, ešte stále som si, aj pri milovaní, predstavovala Sama. Nebola to láska, bolo to pekné kamarátstvo bez turbulencií a s primeranou vášňou, v ktorom sme si ani veľmi nemali čo povedať, ale ja som ani nič hovoriť nepotrebovala. Vlastne, je to tak stále.“

Po necelom roku povedala Laura na najdôležitejšiu otázku v živote ženy áno a po naoko ideálnom chodení prišla zdanlivo ideálna svadba. „Manžel mi vo všetkom vyšiel v ústrety, jeho rodina na nás rozhodne nešetrila, svadbu sme mali naozaj takú, ako som si vždy želala. Kamarátky mi ju v dobrom závideli, mama sa nadýmala hrdosťou, len ja som bola tak trochu duchom neprítomná, moje trucovanie práve dosiahlo vrchol. Myslela som len na to, čo asi cíti Samo a či si aspoň trochu búcha hlavu o stenu, keď teraz vidí, že už budem patriť inému. Pred polnočným čepčením som sa vytratila na toaletu a vytočila som jeho číslo. Napočudovanie zdvihol, najskôr sme obaja len mlčali, až potom som sa spýtala, či je teraz spokojný a či to takto naozaj chcel. Povedal, že rozhodnutie rozísť sa so mnou neraz oľutoval, no nechcel mi rozbíjať šťastný vzťah. Obaja sme plakali. Môj svadobný trucpodnik teda vyšiel a zároveň sme naň aj obaja škaredo doplatili. Ja v oficiálnom zväzku odolávam založeniu rodiny s človekom, ktorého nemilujem, hoci s ním dokážem žiť a fungovať v každodennosti, on stále hľadajúci iný vzťah a pomedzi to neustále tajné dopisovanie medzi nami. Neviem ako z toho von a ako sa toto celé môže skončiť,“ priznáva napokon Laura.

Vydávať sa za niekoho z urazenosti a trucu je model nešťastný a starý pomaly ako ľudstvo samo. Hnacím motorom nie je láska, ale túžba pomstiť sa bývalému partnerovi. No zvyčajne to vystrelí presne opačne a pomstiteľ je skôr či neskôr sám potrestaný. Svadba na truc málokedy vedie k onému túžobnému: A žili spolu šťastne až do smrti. „Nie je práve najlepšie začínať nový vzťah s nádejou, že sa tým napravia problémy vyvolané predošlým vzťahom. Naopak. Pravdepodobnosť, že nešťastný človek nadviaže nový vzťah, ktorý bude bez akýchkoľvek problémov a prekážok, je veľmi mizivá. Reakcie na ukončenie vzťahu môžu byť rôzne a zväčša závisia od mnohých faktorov. Rolu tu hrá dĺžka vzťahu, povahové vlastnosti oboch partnerov alebo to, z akého dôvodu sa vzťah skončil a kto sa s kým rozišiel. Problematické potom bývajú najmä rozchody, kde jeden z partnerov ukončí vzťah náhle, prípadne bez akéhokoľvek vysvetlenia. V týchto prípadoch sa druhý človek cíti zradený a podvedený, pričom koná unáhlene. Môže mať pocity osamotenia, zrady, neschopnosti.

Niektorí ľudia majú po rozchode väčší sklon k smútku, cítia sa bezcenní a odstrčení, myslia si, že ak si dokážu ihneď získať nového partnera, budú sa cítiť lepšie, nebudú takí osamelí a ich sebavedomie opäť stúpne. Iní muži a iné ženy reagujú na rozchod nahnevane. Objavuje sa u nich silná nenávisť k bývalému partnerovi a túžia sa mu pomstiť za každú cenu. Títo ľudia sa neraz „po hlave“ vrhnú do nového vzťahu len preto, aby svojej bývalej láske ublížili alebo jej dokázali, že sa zaobídu aj bez nej a sú tak dokonca šťastnejší. Odlúčený partner si sobášom zo zloby chce zahojiť nepríjemné emócie z predchádzajúceho neúspechu. Do manželstva nevstupuje preto, že je rozhodnutý žiť s niekým do konca života, ale preto, že chce niekomu (bývalému partnerovi, rodičom) dokázať, aký je silný, cenný, žiadaný. Bohužiaľ, do svojho novovzniknutého nešťastia, ktoré si sám spôsobil, zatiahne aj nového partnera, ktorého v podstate podvádza, a to už len tým, že ho vníma len ako náhradníka,“ vysvetľuje psychologička.

Podobná situácia nastáva aj vtedy, keď si dvaja ľudia jednoducho „zostanú“. „Tieto zväzky prichádzajú po bolestivých rozchodoch či rozvodoch, keď si dvaja ľudia povedia áno ako verejnú deklaráciu toho, že im predchádzajúci vzťah a jeho koniec „netrhá žily“ a hlavne, aby to určite videl aj bývalý partner. Tieto manželstvá sa uzatvárajú aj po veľmi krátkej známosti, zvyčajne v tom nehrá úlohu ani tak láska ako skôr pomsta. No pomsta niekomu, kto sa previnil len tým, že vás prestal milovať, je veľmi smutným a negatívnym riešením, ktoré sa skôr či neskôr otočí proti samému pôvodcovi. Človek, ktorý sa do vzťahu pustí len preto, aby sa pomstil niekomu inému, nemôže byť nikdy šťastný. Lepšie, ako púšťať sa do nového vzťahu z nesprávnych dôvodov, je ostať sám. Po rozchode je dôležité dopriať si psychickú rehabilitáciu, počas ktorej má človek možnosť nájsť si opäť čas sám na seba a aj tým sa dôkladne pripraviť na ďalší úspešnejší vzťah. Samota totiž okrem iného pomáha odhaliť chyby z minulého vzťahu a všetko si dôkladne zrovnať v hlave. Aj tu nanajvýš platí – ak nie ste schopní byť sami so sebou, nie ste pripravení vstúpiť do nového vzťahu,“ dodáva psychologička.