Keď Zuzana počula vyriecť mamu slová ‚ale jasné, to jej bude, ďakujeme‘, automaticky jej naskakovala husia koža vo veľkosti rumových praliniek. Zase niečo podedila. Odkedy začala vnímať svet vlastným rozumom, nepamätala by si, že by jej mama kúpila niečo nové. Ani na seba, ani hračku, nič, po čom tajne túžila. Ako najmladšiemu dieťaťu z&nbsp;mnohopočetnej rodiny sa v&nbsp;jej skrini zhromažďovali veci nielen po súrodencoch, ale aj po bratrancoch a&nbsp;sesterniciach z&nbsp;druhého kolena. To isté platilo o&nbsp;topánkach. Na dedine sa nič nevyhadzovalo, detské oblečenie už vôbec nie. Veď to ešte znosí, veď ten fľak nikto ani neuvidí a&nbsp;diera sa zašije. „Jediné, čo mama s&nbsp;obľubou dokupovala, boli nášivky z&nbsp;galantérie,“ začína svoje rozprávanie mladá žena.

„Akokoľvek sa snažím za to mamu vziať na milosť a&nbsp;chápať jej šetrnosť aj to, že sme nikdy nemali peňazí nazvyš, sú chvíle, ktoré jej nikdy neodpustím. Fakt, že nechcem nosiť do škôlky slipy po bratrancovi pochopila až vtedy, keď som ich zo zlosti rozstrihala, za čo som vzápätí aj parádne vyfasovala. Citlivý prístup a&nbsp;empatia ku mne neboli práve jej najsilnejšou stránkou,“ spomína. „Nad chlapčenskými farbami som sa po čase už ani nepozastavovala. Musela som nosiť všetko, čo nám veľkodušne darovali. Keď bolo dačo naozaj odporné, poliala som to niečím, čo nešlo vyprať. Napríklad šťavou zo zaváranej cvikly, osvedčili sa aj veľké fľaky od Sava,“ smeje sa Zuzana.

„No a&nbsp;keď mi ani po poslednom liste Ježiškovi nepristál&nbsp; pod stromčekom vysnívaný sveter s&nbsp;Arielou od Disneyho, vzdala som to a&nbsp;pochopila, že to jednoducho musím vydržať, lebo s&nbsp;mojou šporovlivou mamou nepohnem. V&nbsp;ranej puberte som sa snažila trochu si pomôcť sama. V&nbsp;lete to celkom šlo, batikovala som, na vrecká som si vyšívala roztraseným krížikovým stehom tie najrôznejšie symboly a&nbsp;motívy… Z&nbsp;niektorých tričiek a&nbsp;košieľ stačilo odstrihnúť alebo odpárať rukávy. Takto som si upravila aj otcovu košeľu, v&nbsp;ktorej som sa topila, ale cítila som sa dostatočne in a&nbsp;mama proti tomu nič nemala. Alebo sa mi osvedčilo skrátiť si neforemné rifle pod zadok, trochu z&nbsp;nich vypárať a&nbsp;dokázala som vyzerať ako-tak štýlovo. V&nbsp;tom čase som to mohla ešte uhrať na konzumom otrávenú ženskú verziu Kurta Cobaina,“ vysvetľuje.

„No v&nbsp;zime to bol väčší problém. Raz som si dokonca zo zúfalstva nažehlila na biele tričko nažehľovačku známej značky s&nbsp;tromi pruhmi v&nbsp;logu, ktorú som ukradla v&nbsp;galantérii a&nbsp;tvárila som sa, že tričko je značkové. Také, aké mali spolužiačky na základnej škole, ktoré rodičia aspoň občas vzali na nákupy do krajského mesta alebo im niekto niečo poslal zo zahraničia. Samozrejme, že som bola na posmech,“ dodáva s&nbsp;trpkým smiechom sympatická tridsiatnička.

Kým Zuzana neodišla z&nbsp;domu na strednú školu mimo rodnú viesku a&nbsp;nezabývala sa v&nbsp;internáte, nosila oblečenie z&nbsp;druhej rodinnej ruky. „Našťastie, už nie slipy, ale napríklad aj prvé čipkované nohavičky a&nbsp;podprsenky som mala od sestry a&nbsp;sesternice. Áno, iné dievčatá prvú podprsenku kupovali s&nbsp;dojatými matkami aspoň v&nbsp;čínskom obchode na trhovisku, mne jeden večer na posteli pribudla kôpka rozgajdaných a&nbsp;spraných podprseniek so slovami – toto si vyskúšaj, či ti to už bude, keď nie, počkaj kým ti do nich marhuľky dorastú,“ krúti hlavou. „Viem, že to nemyslela zle, ale s&nbsp;mojimi predstavami sa to vôbec nestretalo. A&nbsp;navyše dnes viem, ako nás tento prístup veľmi rozdelil. Prvú novú vec na seba som si naozaj kúpila až sama. Mala som sedemnásť rokov a&nbsp;zarobila som si na ňu na večernej brigáde. Boli to bledomodré, mierne vyšúchané rifle a&nbsp;nosila som ich do zodratia, tak som ich milovala!“ Zuzana nie je principiálne proti upcyklácii v&nbsp;móde, no odmieta byť jej súčasťou.

„V&nbsp;podstate istým spôsobom nenávidím recykláciu či upcykláciu, lebo vďaka tomu, čo som nechcene žila prvé roky môjho života, som sa sama cítila ako odpad. Akoby som nebola dosť dobrá na to, aby som mala niečo len svoje. Čisté, voňavé, neobnosené iným telom, neochytané inými rukami. Tento pocit som zo seba musela zmyť až sama. Doteraz cítim odpor, keď sa pozerám do sekáčových výkladov. Mám pocit, že by som radšej chodila nahá, než by som si ešte raz mala obliecť vec, ktorú predo mnou nosil niekto iný. Už len z&nbsp;princípu nie. Áno, ja viem, koľko odpadu tvorí fast fashion, ale prosím, vynechajte ma z&nbsp;toho. Ja si chcem konečne dopriať. A&nbsp;navyše, niekedy mám pocit, že sa o&nbsp;ekológiu zaujímajú len takzvaní malí hráči. Štyri roky som žila v&nbsp;Amerike a na vlastné oči som videla, ako sú rodiny schopné jesť denne z&nbsp;plastových tanierov pomocou plastových príborov a&nbsp;po konzumácii riad neumývajú, ale zabalia do plastového obrusu, na ktorom si prestreli, a&nbsp;rovno to všetko vyhodia. Z&nbsp;porcelánu jedli len na Vianoce a&nbsp;na Deň vďakyvzdania. A&nbsp;ja sa mám hanbiť, keď občas nemám dokonale pretriedený odpad? Mám sa hanbiť za svoje plné skrine? Milujem módu, milujem sa pekne obliecť a&nbsp;nehanbím sa za to. Nakupovaním sa zvyčajne odmeňujem a&nbsp;vyberám si veci, ktoré sa mi páčia. Myslím, že som sa v&nbsp;tomto smere počas života už uskromňovala dosť,“ vyznáva sa Zuzana, ktorá aktuálne čaká prvé dieťa. Veľmi dobre vie, aké vzorce správania a&nbsp;výchovy svojich rodičov na ňom uplatňovať nebude. Vrátane tých odievacích.

„Rada by som sa v&nbsp;šatníku svojho dieťaťa zamerala na účelovosť. To však neznamená, že mu niečo nekúpim len tak pre radosť. Myslím si, že na balast z&nbsp;druhej ruky nám úplne stačí babička, ktorá nám doma odkladá dupačky od rodiny do veľkosti 98. No netuší, že skončia v&nbsp;pivnici alebo rovno v&nbsp;kontajneri, lebo už toho vážne bolo dosť. So mnou alebo bezo mňa, aj tak nemám pocit, že by som dokázala v&nbsp;obnosených ‚handrách‘ našu planétu spasiť,“ dodáva napokon.

A&nbsp;čo na to psychologička? Naozaj môžu mať zážitky z&nbsp;detstva a&nbsp;puberty tohto druhu dosah aj na naše správanie voči prírode a&nbsp;životnému prostrediu? „Negatívne zážitky, špeciálne tie, ktoré označujeme ako traumatické, majú vplyv na vývin mozgu a&nbsp;následne aj na správanie a&nbsp;vzťahy v&nbsp;dospelosti – vzťah k&nbsp;sebe, vzťahy k&nbsp;druhým, ale aj vzťah k&nbsp;prostrediu, k&nbsp;svetu. Udalosti z&nbsp;detstva nás formujú, ovplyvňujú prežívanie pocitov stability, bezpečia, vlastnej identity, sebaobrazu, vlastnej sebaistoty a&nbsp;sebahodnoty. Snaha vyhnúť sa nepríjemným pocitom, ktoré sa spájajú s&nbsp;takouto spomienkou, môže mať u&nbsp;rôznych typov osobností rôzne formy,“ vysvetľuje psychologička Silvia Zholob Godinová.

Slovenka Zuzana odmieta recyklovať: Jej dôvody vás ŠOKUJÚ!

Výber pre vás

Slovenka Zuzana odmieta recyklovať: Jej dôvody vás ŠOKUJÚ!

Súvisiace články

Pavol z Oravy vytvára umelecké portréty hendikepovaných ľudí: Jeho fotky vás chytia za srdce!

Česká herečka Chantal Poullain otvorila 13.komnatu: Rakovina ako rodinné prekliatie a eutanázia

Cameron Diaz po 50-tke opäť matkou! No má to jeden HÁČIK

Výber pre vás