Pavol z Oravy vytvára umelecké portréty hendikepovaných ľudí: Jeho fotky vás chytia za srdce!

Miluje cestovanie a slobodu, adrenalín a všetky zážitky, ktoré pri spomienkach vyvolávajú zimomriavky. Tanec, hudbu, dobré filmy a všetko tajomné, čo vyvoláva otázky. A veľmi dobre vie, aké to je, keď sa človek dostane do situácie, keď potrebuje pomoc druhých. O to viac je vďačný za to, že má okolo seba ľudí, ktorí pri ňom vždy stoja. Aj tento pocit v ňom neustále potvrdzuje presvedčenie, že nie je správne, aby človek žil len sám pre seba. „Milujem spoznávať nových ľudí, podeliť sa s nimi o svoje vzostupy i pády, budovať svoje schopnosti a posúvať vpred nielen seba, ale aj tých, ktorí stoja na mieste a potrebujú trochu ,postrčiť‘. Veď práve vzájomná pomoc a ľudskosť nás ľudí majú spájať,“ hovorí Pali, ktorý sa od sedemnástich aktívne venuje osobnej asistencii.

„K tejto ,práci‘ som sa dostal cez blízku kamarátku Natáliu, vďaka ktorej som mal možnosť spoznať jednu veľkú komunitu krásnych ľudí – ľudí postihnutých nervovosvalovými ochoreniami. Vedel som už dávno, že tvoriť s nimi raz jeden tím by bola pre mňa tá skutočná práca snov. A keď sa naskytla táto príležitosť, rozhodol som sa ju prijať a bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť.“

Pali už dávnejšie našiel svoje ľudské aj pracovné zázemie v Organizácii muskulárnych dystrofikov v SR. Už dlhé roky prostredníctvom osobnej asistencie pomáha s každodennými činnosťami ľuďom, ktorých progres nervovosvalového ochorenia pripravil o možnosť  pohybovať sa a byť sebestačný. „Pravda je, že naša organizácia sa snaží pomáhať najmä tam, kde náš sociálny systém, žiaľ, často zlyháva. Práca tu mi dáva každý deň dôvod veriť, že ľudskosť je stále v nás a pomoc je to najkrajšie gesto, aké môžeme prejaviť,“ priznáva.

Niet sa čoho báť

Povinnosti a funkcia osobného asistenta bývajú špecifické, fyzicky aj psychicky náročné, no krásne zároveň. Paliho táto práca opantala. „Táto práca by mala byť najmä o zodpovednosti a úprimnom rozhodnutí pomáhať. Snažím sa každému príjemcovi asistencie pomáhať so všetkým, čo mu jeho zdravotný stav neumožňuje, no nerobiť za neho veci, ktoré sám zvládne, a to napriek tomu, že si to často žiada väčšiu trpezlivosť a námahu,“ prízvukuje. „Je dôležité byť si vzájomne rovní, len vtedy osobná asistencia naozaj funguje tak, ako by podľa mňa fungovať mala. Bezpochyby ju vnímam aj ako prínos pre seba. Dala mi spoločnosť zaujímavých a krásnych ľudí, takisto kopu nezabudnuteľných momentov. Život je veľký dar, no je extrémne krehký a ja si to vo svojej práci uvedomujem každý deň. Preto som vďačný, že môžem pracovať práve na mieste, kde je vzájomná pomoc úplne prirodzená a úprimná,“ vysvetľuje Pavol, ktorý vo voľnom čase spája prácu s nervovosvalovými pacientmi so svojou veľkou vášňou a koníčkom – fotografiou.

Tá ho drží od čias štúdia a popri tom všetkom sa svojou šikovnosťou vypracoval na profesionálneho fotografa s parádnym (nielen svadobným) portfóliom. Hľadáčik svojho fotoaparátu však rovnako často ako na nevesty smeruje na zachytávanie bežných okamihov ľudí  s rôznymi formami zdravotného znevýhodnenia, často aj na klientov, ktorým v rámci osobnej asistencie pomáha s každodennosťou. Jeho snímky dokážu ísť poriadne pod kožu svojou autenticitou a zároveň nehou. Pritom ľudia s nervovosvalovými ochoreniami majú nielen ťažký osud v podobe neliečiteľných diagnóz, no aj ťažké zdravotné komplikácie. Stáva sa, že „zdraví“ sa ľuďom s postihnutím vyhýbajú, no Pali ich prítomnosť vyhľadáva, vidí v nich krásu.

„Fotografovanie ľudí s akoukoľvek formou postihnutia ma naučilo vidieť skrz objektív práve tú skutočnú krásu ľudí – tú vnútornú. Snažím sa pomocou fotografií širokej verejnosti ukázať, že títo ľudia už dávno nesedia doma či v zariadeniach a sú rovnako šikovní, pracovití a úspešní. Majú svoje rodiny, koníčky, cestujú a plnia si sny. Odlišuje nás len to, že potrebujú našu pomoc pravidelnejšie a niektorí sa bez nej nezaobídu. Zachytávať ich skutočné emócie, byť tam prítomný a podeliť sa o všetku tú radosť, hnev, slzy šťastia i smútku. Práve toto je tajomstvo mojich fotografií a verím, že práve v ňom tkvie ich krása a jedinečnosť,“ vysvetľuje sympatický Pavol, ktorý by sa kombinácii umeleckej fotografie a pomoci rád venoval aj v budúcnosti. „Žijeme v rýchlej dobe plnej možností pomáhať naozaj kedykoľvek a kdekoľvek, stačí sa len okolo seba rozhliadnuť a chcieť tú pomocnú ruku podať. Do budúcna mám v pláne nejaké vlastné fotografické projekty, ktorými by som chcel pokračovať, šíriť minimálne osvetu a azda aj ľuďom s predsudkami ukázať, že sa naozaj nie je čoho a koho báť,“ dodáva.