redakcia EVA

Začína sa to deň pred odchodom. Divne nám zviera žalúdok, bezmyšlienkovite sŕkame sex on the beach pri bazéne a&nbsp;nenávistne pozorujeme českú rodinku, ktorá sa rozložila hneď vedľa nás. Mladá pani trénovaným uchom zachytí, že sme kedysi bývali bratia (alebo sestry, všakže), a&nbsp;celá šťastná, že jej konečne niekto v&nbsp;cyperskom hotelovom rezorte bude rozumieť, začína krížový výsluch. Áno, uteráky vymieňajú, keď ich necháš hodené na dlážke, moja, v&nbsp;kúpeľni to máš pre také ako ty dokonca nakreslené. 

Nie, po česky nehovorí nikto z&nbsp;personálu, si predstav! Tak ty si netušila, že tuto v&nbsp;gréckej časti Cypru nemajú rovnaké zástrčky ako v&nbsp;srdiečku Európy a&nbsp;teraz nariekaš, že nemáš ako nabiť mobil? Nebudem ti ja veru vešať na nos, že za dve eurá zábezpeky ti na recepcii požičajú adaptér. Príď na to sama a&nbsp;ber to ako taký zasväcujúci rituál nováčikov. Sorry, nie je to tým, že by sme mali niečo proti paštétam, ponožkám v&nbsp;sandáloch alebo hroznej čechoangličtine. Iba neznášame ten pocit, že kým my zajtra odchádzame, ty máš pred sebou ešte celé dva týždne!!!

This is the end Pred pár rokmi istý cestovateľský portál urobil rozsiahlu anketu na tému najhorší zážitok mojej dovolenky. Na popredných miestach zlomyseľného rebríčka sa umiestnili vskutku nepríjemné situácie ako akútna bolesť zuba múdrosti uprostred noci v&nbsp;hotelovom rezorte na konci sveta, strata batožiny, krádež dokladov a&nbsp;peňazí, tri dni strávené objímaním záchodovej misy po konzumácii miestnej špeciality s&nbsp;mušľami svätého Jakuba či kapitálne ošmeknutie na trhovisku (tá, ktorá nikdy neprišla domov so zaručene pravou kašmírovou šatkou a&nbsp;zaručene nefejkovou vuittonkou, nebola na dovolenke). No na úplnom vrchole trónilo niečo úplne iné, podstatne obyčajnejšie a&nbsp;banálnejšie.

Ten moment, keď vystúpime z&nbsp;auta, vlaku, lietadla, lode a&nbsp;definitívne si uvedomíme, že s&nbsp;morom sa zvítame najbližšie o&nbsp;rok, bordel po nás prestanú upratovať neviditeľné bytosti a&nbsp;s&nbsp;reštauračnou stravou načim skoncovať, inak skrachujeme. Od čiernych myšlienok na stav našich financií je to iba na skok k&nbsp;nepomerne depresívnejšej záležitosti. Práca. Obrovská otvorená kancelária s&nbsp;ďalšími stodvadsiatimi mravčekmi, kde nám osem hodín denne fučí na zátylok. Alebo izolovanosť šesťdesiatich štvorcových metrov vlastného príbytku a&nbsp;toľko lákadiel, ktoré odvádzajú od dobrodružného ročného zúčtovania DPH. To je jedno. Už od pondelka od ôsmej rána. Brekeke! 

Podovolenkový život je sviňa Je to také veľké, že to dostalo oficiálny názov –&nbsp;post-vacation blues. Vraj sa to dá prirovnať k&nbsp;pocitu narkomana, ktorému vezmú obľúbenú drogu a&nbsp;odteraz sa musí naučiť existovať bez halucinogénnych pomocných barličiek. Ono je to v&nbsp;podstate vlastne tak, že najviac dovolenkového šťastia zažívame ešte pred samotnou dovolenkou. Vyberáme vhodnú lokalitu, porovnávame hotely, googlime si teplotu mora a&nbsp;priemerné ceny drinkov. A&nbsp;hoci sme ešte neodložili vianočnú výzdobu, je nám teplučko, krásne a&nbsp;ľahko na duši. Tešíme sa na to Španielsko ako, prepytujeme, sprosté pol roka vopred, potom trikrát žmurkneme a&nbsp;je po všetkom. Život je sviňa, najmä ten podovolenkový, lebo na dobré sa ľahko a&nbsp;hlavne rýchlo zvyká.

Stavíme sa, že najviac geniálnych nápadov (seknem so životom kancelárskej krysy, kúpim si v&nbsp;Chorvátsku domček pri mori a&nbsp;budem sa živiť výrobou mušličkových náhrdelníkov, prípadne nedám sa vykorisťovať nadnárodnou korporáciou, odsťahujem sa do Zaježovej a&nbsp;budem sa živiť výrobou korbáčikov z&nbsp;ovčieho mlieka) sa rodí v&nbsp;hlave za okienkom lietadla rolujúceho po pristávacej dráhe rodnej, no z&nbsp;pohľadu vymaznanej opálenej dovolenkárky predsa len troška šedivej krajiny. Potom otvoríme dvere bytu, ovalí nás dvojtýždňový puch, a&nbsp;kým spočítame rastlinné mŕtvolky, povybaľujeme kufre a&nbsp;otočíme štyri práčky, je nám z&nbsp;tej hnusnej jednotvárnosti, ktorá nás minimálne najbližších jedenásť mesiacov čaká, do revu už úplne. Dobre vieme, že toť za rohom zúri vojna, že ľudia hladujú, trpia strašnými nevyliečiteľnými chorobami a&nbsp;my sa správame infantilne, no keby nám niekto v&nbsp;tej chvíli povedal –&nbsp;zlatino, ja ti poradím, ako na to, a&nbsp;ty budeš mať nabudúce oveľa menšiu chuť rozkopať od jedu práčku, spozornieme a&nbsp;s&nbsp;úľavou si ho vypočujeme. Alebo prečítame.

Naleštený príbytok = základ úspechu Nadpis hovorí za všetko. Vracať sa do hniezdočka s&nbsp;vedomím, že sme ho pred odchodom prevrátili naruby, lebo sme nemohli nájsť šnorchle a&nbsp;pasy polovice rodiny, našej rozorvanej duši na pokoji nepridá. Pýtate sa, kto si nájde čas vyupratovať byt v&nbsp;záplave všetkých tých povinností, ktoré musíme pred odchodom na dovolenku vybaviť? Múdra madam, ktorá vie, že o&nbsp;dva týždne akoby našla. Jednoducho zloží na chodbe kufre, a&nbsp;kým sa deti a&nbsp;manžel šťastne rozpŕchnu k&nbsp;svojim hračkám, vyvalí sa na gauč v&nbsp;obývačke a&nbsp;dobieha zameškané. Seriál, Facebook a&nbsp;taaak... Na špinavú bielizeň dnes kašlem, užívam si domov, to krásne usporiadané, útulné miesto, povie si, a&nbsp;naozaj kašle a&nbsp;dobre robí. Verte nám, prehodenie výhybky na domáci rytmus prebieha omnoho vláčnejšie, keď nás hneď za dverami nečakajú povinnosti a&nbsp;disharmónia.

Dokonca poznáme jednu vyslovene rafinovanú ženu, ktorá si medzi preddovolenkovým šprintom nájde čas aj prezliecť posteľnú bielizeň. A&nbsp;navyše si dá mimoriadne záležať na tom, aby čisté obliečky boli najvyberanejšie, aké doma majú. Nechýbajú obľúbené sušené kvietky vložené do vankúša pre lepší spánok. Diabol sa skrýva v&nbsp;detailoch. „Jednoducho zbožňujem ten pocit, keď sa zavŕtam pod perinu, rozvoniava mi pri tom moja milovaná levanduľa a&nbsp;bosé nohy mi hladká plachta mäkká ako hodváb,“ vraví. A&nbsp;dodáva, že sa na to teší ako malá už v&nbsp;lietadle, lebo kvalita väčšiny hotelovej bielizne nesiaha tej, ktorú má doma, ani po členky. A&nbsp;presne to je ono. Nech nám to tam vonia, nech nás to láka, nech sa tešíme, ako sa KONEČNE vyspíme vo vlastnej posteli. 

Spriaznené duše forever S&nbsp;uvedeným úzko súvisí ďalšia skutočnosť. Dobrí priatelia, ochotná rodina či príjemní susedia sú na nezaplatenie. Ak takých máte, vytypujte si medzi nimi niekoho, komu bez obáv zveríte kľúče a&nbsp;poveríte ho pravidelným vetraním a&nbsp;polievaním kvetov. Eliminujete tým onen neslávny odor dlhodobejšej neprítomnosti a&nbsp;rastlinné obete. Má to ešte jednu praktickú výhodu, ktorá síce s&nbsp;témou až tak úplne nesúvisí, ale doslova dokáže zachrániť dovolenku pred totálnym fiaskom. Havarijné domové situácie majú totiž hlúpy zvyk vznikať práve vo chvíľach, keď sa nachádzame niekde úplne inde. Uznajte, nepobežíte z&nbsp;Bibione pozatvárať všetky vetračky, lebo v&nbsp;Prešove vyčíňa supercela s&nbsp;krupobitím a&nbsp;hrozí, že vaša nová plávajúca podlaha kamsi odpláva. Operatívne naladená susedka, ktorá to má dva metre vzdušnou čiarou, však dokáže s&nbsp;prehľadom okamžite zasiahnuť a&nbsp;vy môžete pokojne ďalej hibernovať na ležadle bez toho, aby vás po príchode porazilo.

A&nbsp;to nehovoríme o&nbsp;zlodejoch, rupnutom potrubí, vyskratovanej elektrickej zásuvke. Nikdy, naozaj nikdy by sme neodišli na dlhšie bez toho, aby niekto spoľahlivý, blízko bývajúci či aspoň motorizovaný nedostal rezervné kľúče od našej domácnosti. Nevieme prečo, ale najčastejšie končia u&nbsp;našich mám. Prisaháme, paprikáš v&nbsp;chladničke a&nbsp;čerstvo upečená bábovka na stole s&nbsp;tým nemajú nič spoločné. V&nbsp;práci sa snažte všetko, čo sa dá, dotiahnuť do konca. Najmä ak ste citlivejšia a&nbsp;zodpovednejšia povaha, ktorú bude ten žltý fascikel mátať aj v&nbsp;delfináriu. Keď sa to nedá, s&nbsp;čistým svedomím delegujte, no hlavne to nenechávajte len tak v&nbsp;lufte. Nastavte si v&nbsp;e-maile automatickú odpoveď v&nbsp;neprítomnosti a&nbsp;v&nbsp;nijakom prípade nikomu nesľubujte, že budete zastihnuteľná a&nbsp;možno tak troška pracujúca aj na Kapverdoch. Vráťme sa k&nbsp;spriazneným dušiam. Tesne pred návratom do práce zavolajte jednej „kancelárskej“, povypytujte sa, čo nové, a&nbsp;razom bude svet menej tenzné miesto. 

Trikrát je viac ako raz Roky nám vtĺkali do hlavy, že keď si máme na dovolenke naozaj oddýchnuť, musí trvať minimálne dva týždne. Holandský psychológ Jeroen Nawijn, ktorý sa zaoberá psychológiou cestovného ruchu, však tvrdí, že to nie je tak úplne pravda. Z&nbsp;jednoduchého dôvodu. Čím dlhšia dovolenka, tým viac povinností v&nbsp;práci po nej. A&nbsp;relaxačný efekt je o&nbsp;to rýchlejšie fuč. Milý Jeroen radí rozdeliť ju na kratšie úseky a&nbsp;postupne absolvovať počas roka.

Znásobíme tým „tešiaci“ preddovolenkový pocit a&nbsp;eliminujeme aj dlhé výpadky v&nbsp;práci, pre ktoré je nám nevoľno už niekoľko dní pred tým, ako sa do nej máme vrátiť. Nedbáme, lebo dobre vieme, že či sú to štyri dni alebo dva týždne, stále to má príchuť diaľok. Aj keď sa chystáme na Liptovskú Maru alebo Balaton. Mimochodom, keď už tu máme tú jeseň, september je na predĺžený víkend v&nbsp;nejakej šikovnej európskej metropole ako stvorený.

Po návrate z dovolenky ste v depke? Čo s tým, keď vás návrat do reality kompletne znechutil?

Výber pre vás

Po návrate z dovolenky ste v depke? Čo s tým, keď vás návrat do reality kompletne znechutil?

Súvisiace články

Máte doma veľa hrušiek? Máme pre vás recept na najchutnejšiu jesennú dobrotu!

Aj vy ste boli najďalej na Balatone a myslíte si, že to tak zostane navždy? Nemusí!

Babie leto je najkrajšie TU: 6 miest, kde si predĺžite prázdniny

Pikošky z Emily in Paris: Seriálový Gabriel býval kuchár a Lily Collins len predstiera, že...

Výber pre vás