Slovenka, ktorá sa živí plánovaním svadieb, šokuje: NEVERA počas svadobného dňa? Deje sa to!

Nie, to nie sú scény z bláznivej filmovej komédie, aj toto sú slovenské svadby, o ktorých Eve porozprávali tí, čo sú mladomanželom počas obradu nablízku.

"Som organizátorka svadieb a niečo ako profesionálna družička so slúchadlom v uchu, ktorá sa od nevesty ani nepohne, aby bolo všetko podľa jej predstáv," začína rozprávanie o problematike slovenskej veselice štyridsiatnička Eňa. Nie je to jej pravé meno, s rozhovorom o slovenských svadobných pikantnostiach súhlasila len pod podmienkou, že nepadnú žiadne konkrétne mená, aby sa jej budúce nevesty necítili v ohrození.

„Moja úloha je jasná, robiť všetko preto, aby deň D prebehol čo možno najviac podľa predstáv a pokynov novomanželov. Za posledných pätnásť rokov som toho zažila na dve knihy a ani pri jednej svadbe nemôžem povedať, že by nenastala situácia, ktorá by si nežiadala môj okamžitý zásah. Vždy sa niečo pokazí. Ak obrad a hostina dopadnú na výbornú, ak aj únos a následné hľadanie nevesty prebehne v relatívnej pohode, pri bujarej zábave až do rána sa situácia predsa len zlomí a ja hasím,“ hovorí Eňa a priznáva, že prax ju naučila nespúšťať nevestu z očí, a preto vždy trvá na tom, že ak aj má byť okolo polnoci mužským gangom svadobčanov unesená, musí byť unesená spolu s ňou. Mimochodom, pri jednom takomto obzvlášť vydarenom únose Eňa spoznala svojho manžela.

Na ktoré situácie ale nikdy nezabudne a spomienky na ne jej zaručene rozjasnia aj ponurú starobu? „Tých je naozaj veľa. Pomerne často sa opakuje jeden a ten istý „modus operandi“ – niečo dôležité sa zabudne doma. Svadobný otec v návale stresov zabudne, že potrebuje barlu, o okuliaroch ani nebudem hovoriť, už ani nepočítam, kde všade sa robil výjazd po zabudnuté obrúčky a svadobčania nervózne prešľapovali pred oltárom. V zhone sa nemyslí ani na tabletku na laktózovú intoleranciu alebo iné lieky zachraňujúce život. Pomerne často sa stáva, že jeden z mladomanželov nemá občiansky preukaz a stupeň zmätenosti sa zvyšuje v momente, keď majú snúbenci malé dieťa. Mamičky to iste poznajú, čím menšie dieťa, tým väčšia výbava s ním putuje aj na svadbu rodičov. Nevesty si totiž myslia, že s bábätkom v brušku by si svadbu neužili. Potom sa ich s miernym podpichnutím pýtam, či si ju užívajú s drobcom na bradavke. Na tento účel som sa naučila mať na svadbe poruke nosiče a úväzové šatky pre deti. Zídu sa vždy a z auta ich už ani nevykladám,“ hovorí so smiechom.

Aj pri spomienke na jednu z najveselších príhod bolo strojcom „karambolov“ malé dieťa. „Mladomanželia mali vysnívanú svadbu, v lete pod holým nebom. Boli veľké horúčavy, a počas obradu sa ich asi ročný syn nechcel upokojiť a dožadoval sa na mamine ruky. Nevesta si bábätko vzala, privinula k sebe, obrad pokračoval, až kým obsah žalúdka napapaného nešťastníka nezačal hľadať cestu späť. Najskôr to schytali nevestine šaty, potom vankúšik s obrúčkami, a veru, ušlo sa aj nohaviciam a topánkam oddávajúceho. To sú chvíle, keď neviete, či sa smiať, alebo plakať. Dodnes mám pred očami ten mrkvový príkrm, ako sa vyníma na bielej čipke a saténe. Požičané šaty s „oranžovým talizmanom“ si nakoniec nevesta musela od salónu odkúpiť.“

Toto je ešte niečo, čo pokojne s trochou nadhľadu môžeme označiť ako nevinné pokĺznutie. No Eňa sa počas svojej „svadobno-plánovačskej“ kariéry stretla aj s oveľa väčšími, najmä morálnymi zakopnutiami. „Love is in the Air. Na svadbe to jednoducho platí na sto percent. Iskrí to medzi svadobčanmi, prebúdzajú sa už dávno „zhrdzavené“ lásky a na svadbe priateľov či rodiny sa pravidelne zoznamujú single jedinci. O nevere jedného z novomanželov počas ich veľkého dňa som si myslela, že sa môže udiať len v „béčkovom“ americkom filme, no pomerne veľmi rýchlo som zistila, že je to aj slovenská realita. A bola som svedkom, ako sa to na svadbe rovno aj „prevalí“. Lebo také niečo ako „rýchlovku“ v neďalekom parku v napučanej svadobnej sukni s jedným z hudobníkov svadobnej kapely len ťažko utajíte, keď sa všade potulujú podgurážené desiatky svadobčanov. Ešte ani neskončili a jeden z nich to už nadšene označil za terno večera,“ krúti hlavou Eňa.

„Nuž a na inej svadbe s rovnakým cieľom jeden mladý ženích zaliezol so svadobnou hostkou do požičanej limuzíny, ktorá mladomanželov na svadobnú hostinu priviezla. Takže áno, ako vidíte, všetko je možné,“ dodáva s trpkým úsmevom Eňa. Samostatnou kapitolou je podľa nej slovenská obsesia v tradíciách, ktoré vyžadujú najmä rodičia zasnúbeného páru, a to z jednoduchého dôvodu – svadbu platia a mladí majú byť vďační. No a kto platí, určuje pravidlá. A tak sa rozkopávajú taniere pri zametaní, papá sa polievočka s oversize podbradníčkom vtipnou deravou lyžicou, a áno, polievka býva málo slaná a nevesta nebozkaná, často majú platiči v rukách aj hudobno-tanečný playlist…

„Kameňom úrazu, samozrejme, býva aj svadobné menu. Oň sa dve generácie dokážu hádať do poslednej chvíle, veď čo by povedali ľudia, keby nebolo na stole ‚gordon blue’ s bravčovou panenkou naprírodno, k tomu ryža a hranolčeky? Stretla som sa aj s tým, ako nevesta novopečenej svokre natruc  zariadila, aby na stoloch boli aj chrumkavé smažené kobylky a pestrá ponuka hmyzu v podobe snacku. Niekedy sa samej seba pýtam priam až hamletovskú otázku: pre koho tá svadba vlastne je, či pre rodinu a hostí, alebo pre novomanželov,“ smeje sa Eňa.