Anička a Robo Jakabovci o žiarlivosti v manželstve: TOTO im budete závidieť!

Jakabovci, v akom životnom období sme vás zastihli?

Anička: Veľa času mi zaberalo Let´s Dance, sem-tam si zahrám divadlo a starám sa o dve deti. A čo ty, Robo? (Smiech.)

Robo: Ja netancujem, len chodil som manželku podporovať. A v priebehu mesiaca mám pomerne veľa divadelných predstavení, najmä čo sa zájazdov týka. S Lukášom Latinákom a Adym Hajduom hráme v hre, ktorá má názov Účet, a je to výborná komédia, ktorá divákov baví a nám robí radosť. Potom predstavenie Na koho to slovo padne, to je naša 26-ročná stálica, je absolútne neuveriteľné, že už máme za sebou toľko repríz. Cez leto sa chystáme opäť na naše Teatro Tatro, stále nakrúcam Nemocnicu a okrem toho ešte projekty, ktoré aktuálne pripravujeme a o ktorých ešte nemôžem hovoriť.

Robo má 26-ročné predstavenie, Anička vy máte nejaké, ktoré sa s vami ťahá dlhšie?

Anička: Zatiaľ nie, navyše som ešte na materskej, takže momentálne som len v hre Kartónový otecko v Divadle Astorka Korzo ‘90, ktoré je pre mňa aj pre Roba domovské. Je to veľmi príjemné čerstvé predstavenie, na ďalšie skúšanie si počkám až do leta.

Keď príde reč na divadlo, pri Astorke množstvo hercov vypne hruď a hovoria o nej s nezvyčajným nadšením, akoby spomedzi všetkých divadiel nejako v dobrom zmysle slova Astorka vyčnievala. Čím to podľa vás je?

Robo: Pre mňa je to rodinné divadlo. Vo veľkých divadlách majú šatne spolu dvaja či traja herci. To je štandard. U nás v Astorke máme šatňu ženskú a mužskú. Nič viac. To znamená, že čokoľvek spôsobí nejaké dusno, musí sa to vyriešiť, lebo sme spolu v jednej miestnosti. Máme tam veľmi dobré vzťahy, ktoré sú základom pre všetko ostatné, čo z divadla robí divadlo.

Anička: Ľudia, ktorí sú súčasťou Astorky, sú si navzájom blízki ako rodina. Úprimne, nielen naoko. Existuje divadelná kapela, niektorí spolu chodievajú aj na dovolenky. Skoro všetko o sebe vieme, nedokážeme sa tam jeden druhému vyhnúť, jednoducho musíme si držať čistý stôl. Navyše repertoár tohto divadla ponúka veľmi intímne činohry a hry „na telo“, kde sa všetko vždy odhalí. A nemenej dôležité je, že sa tam stretla partia výborných hercov, keď sa pozriete na tie mená, sú to pre mňa herci, ktorých obdivujem a vždy som obdivovala. Som šťastná, že s nimi môžem hrať, lebo aj to ma posúva vpred.

Anička stíhate všetko tak, ako by ste chceli aj s prihliadnutím na televízne tancovanie?

Anička: Ale áno. Kým som prikývla na tancovanie, rozhodovala som sa s veľmi triezvou hlavou. Dala som si na misku váh všetky okolnosti za aj proti a rozhodla som sa do toho ísť práve preto, že toto je ideálny čas. Nemám žiadne veľké nakrúcanie ani rozbehnutý projekt, v divadle momentálne neskúšam a som ešte na materskej. Po nej bude všetko o čosi náročnejšie. Všetko do seba zapadlo, aj v prípade detí, ktoré sú už vo veku, keď sa to dá pekne zorganizovať. Samozrejme, bála som sa, či toho na ne nebude príliš veľa, lebo aj Robo je veľmi vyťažený, ale čuduj sa svete, zatiaľ to funguje. Asi mi to bolo súdené.

Robo: No, funguje to krásne, kým nie sú deti choré. Vtedy nastáva error a voláme moju maminu, ktorá je relatívne blízko a pomáha nám s deťmi, keď je to potrebné.

Deti sú v období, keď denne prekvapujú. Čím vás dojali naposledy?

Anička: Ondrej má „ukecané“ obdobie. Rozpráva veľa a stále a neskutočné veci! Hovorí úplne ako dospelý človek s jeho myšlienkovými pochodmi, no keď sa pritom dívate do jeho detskej tváre, ktorá už zrkadlí tú vašu, nechápete. Je to fascinujúce. V priebehu dňa dokáže položiť asi všetky najabsurdnejšie otázky sveta. Vidím, ako sa mu v hlavičke spracúva množstvo informácií, ktoré denne naberie. Zaspáva s pesničkou na perách a nadovšetko rád sa jaší. Máme ho ako živý televízor a žasneme. Ale aj pani učiteľky v škôlke z neho žasnú a roztápajú sa.

Robo: Keď Anička začala tancovať, vysvetľovali sme im, že maminka bude chodiť do práce, že tam chodí tancovať s Jarinom, ktorý je jej tanečný partner. Raz som prišiel domov a obaja na mňa čakali, už pobalení vo svojich malých kufríkoch. Pýtam sa ich: „A vy, kam ste sa vybrali? „No, my ideme za maminkou, tancovať s Jarinom.“ Zbalení ako na dovolenku, pripravení odísť.

Anička: Absolútne všetkému rozumejú. Všetko pochopia na prvýkrát a obaja sa dokážu stotožniť s našimi povinnosťami. Agnes ma fascinuje zase tým, že si začala sama písať písmená, je veľmi vnímavá a inteligentná, puntičkárka a detailistka. Má rada svoj systém a poriadok, veľmi rada sa učí nové veci, a tak sa ako triapolročná začala sama učiť písmená. Pozerám s otvorenými ústami, čoho sú tie deti schopné, kde má ľudský mozog vlastne hranice.

Robo: Mne je ich svet veľmi blízky, mám pocit, že som vlastne ani nedospel. Vekovo áno, ale rozumovo... No, plus-mínus. (Smiech.) Milujem ich nekonečné otázky a baví ma na ne odpovedať.

Našli ste sa v otcovstve?

Robo: Neviem, či je to presne toto, že som sa našiel v otcovstve, prvá vlna otcovstva u mňa nastala oveľa neskôr, ako je bežné a ako ju mali napríklad moji kamaráti, keďže niektorí už majú aktuálne druhú vlnu. (Smiech.) Ale byť so svojimi deťmi a venovať sa im, to ma veľmi upokojuje.

Rozmýšľam, či poznám muža, ktorý v živote niekedy vyslovil vetu – byť so svojimi deťmi ma upokojuje…

Robo: Možno je to tým, že predtým než prišli, zažil som milión iných vecí a nemám pocit, že mi niečo uniká. Viem, že veľa mužov, ale aj žien, má z rodičovstva obavy práve preto, lebo sa boja, čo všetko im popri deťoch ujde.

Anička: Myslím, že Robo v tom celom našiel ešte iný zmysel, akoby ho deti doplnili, prispeli k jeho celistvosti.

Robo: Je to možné, akoby mi to doteraz chýbalo a teraz cítim, že už som kompletný.

Anička: Úprimne vám však poviem, že by bola veľká škoda, keby sa Robo nestal otcom. On je na to stavaný.

Pochádzate z veľkých rodín?

Anička: Obaja máme len po jednom súrodencovi, každý máme brata a obaja sme vyrastali v trojgeneračnej rodine, teda aj so starými rodičmi.

V čom sú deti po vás? V čom sa v nich vidíte?

Anička: Agnes má po mne netrpezlivosť.

Robo: Po mne tvrdohlavosť, stopercentne.

Anička: Hlavne sa okamžite dokážu „namotať“ na nejakú zábavu. Vedia sa chytiť a jašiť obrovským spôsobom. Vymýšľajú rôzne scénky a hry. Neviem, či je to úplne naša genetika alebo je to skôr dôsledok toho, akým spôsobom ich vedieme a len po nás opakujú.

Anička, čo dobré vám pravidelné tancovanie vnieslo do života?

Anička: Myslím, že presne to, čo som potrebovala. Keby ma do tohto projektu nezavolali, asi tanec vyhľadám aj sama. Už som pocítila, že prišla chvíľa, kedy by som mohla mať trochu času aj sama pre seba, štyri roky pred tým to tak nebolo a tanec mi v hlave dlho rezonoval. Tanec v sebe spája všetko to, čo potrebujem, vždy ma bavil a keď som nahlas vyslovila – že by som možno aj rada vyskúšala spoločenské tance, presne o štyri dni ma zavolali do Let´s Dance. Zapadlo mi to do života a dáva mi to radosť z pohybu, cítim, že moje telo sa mení k lepšiemu, je silnejšie tak, ako som potrebovala a nakopáva ma to pozitívnou energiou. A v neposlednom rade mi dobre padla zmena prostredia, po takom dlhom čase. Vlastne si tam chodím oddýchnuť a vyrozprávať sa. Mám úžasného tanečného partnera, s ktorým sme si ľudsky veľmi sadli. Áno, je to časovo náročné, aj ten tlak, naučiť sa tanec za päť dní, je obrovský, najmä keď ste perfekcionistka, ako som ja. Ale užívam si to.

Oboch vás vnímam ako ľudí, ktorí majú radi humor, delia sa oň a navzájom sa ním ani nešetria. Je to tak?

Anička: Spolu sa veľmi radi smejeme. Asi by sme spolu ani neboli, keby to tak nebolo. A stále sa doťahujeme. Milujem Roba napodobňovať. To je moja spätná väzba na to, že ma niečím nahneval a chcem mu tým poťukať na čelo. Zahrám mu to, o sa najprv smeje, potom protestuje ale nakoniec sa aj zamyslí.

Robo: Humor je bezpochyby korením nášho života. Keď nemáme náladu na humor, značí to, že je niekde problém. Našťastie sa to často nedeje.

Na chvíľu zabudnime, že existuje herectvo. Čo ešte tvorí váš spoločný vesmír? Aké aktivity a koníčky?

Anička: Keď sa podarí, že obe deti sú zdravé, milujeme výlety, vymýšľame zážitky, ideálne aj s našimi priateľmi. No nedarí sa nám to veru často ako by sme chceli. Robo napríklad rád cvičí, otužuje, športuje, všetci sa radi hýbeme.

A čo iné formy umenia?

Anička: Celý život nejakým spôsobom spievam, spev a hudba sú z tých druhov umenia, ktoré veľmi milujem. Samozrejme galérie si tiež radi pozrieme a divadlo je krásne v tom, že spája a prepája niekoľko druhov umenia dokopy.  Samotná výtvarná stránka divadla, scénografia, živým hercom vás dokáže dostať na kolená. Divadlo ako celok je „zimomriavkový“ zážitok, asi preto nás stále baví.

Keď sa dívate na Roba na javisku, dokáže vás ešte niečím herecky uchvátiť? Veď niektoré hry už musíte poznať sama naspamäť. Nachádzate v jeho prejave ešte niečo nové?

Anička: Áno. Herecký výkon odráža osobnosť herca, ktorý sa, samozrejme, mení v čase. Tieto zmeny Robo pretaví do všetkého, čo robí, takže áno, stále ma prekvapuje tým, čo dokáže vymyslieť, kreovať, aký výrazový prostriedok použije, ako sa dokáže odviazať... Hovorí sa – nehraj, len buď – a toto ide Robovi fantasticky. Mám rada, keď len „je“ a oprostí sa od toho, že je na javiskuv pozícii herca, v postave. Vtedy ma to baví najviac.

Kedy ste videli Aničku naposledy v divadle?

Robo: V Kartónovom oteckovi, čo bola jej zatiaľ posledná premiéra a bola skvelá.

Vzťah dvoch hercov je dobrý v tom, že môžete spolu trénovať a získavať spätnú väzbu. Robíte to aj vy?

Anička: Dávame si feedback, ale jednotlivé hry si doma neskúšame. Rozprávame sa o nich, keď nám niečo vŕta v hlave, ale nič si nepredhrávame.

Robo: Veľmi mi záleží na Aničkinom názore, má dobrý vkus a odhad, nielen na divadlo, ale aj na rôzne iné veci. Je fajn mať niekoho, ako je ona, profesijne tak blízko seba.

V čom ešte vidíte pozitíva partnerského vzťahu medzi dvoma hercami?

Anička: Rozumieme všetkému, čo naša profesia prináša – teda veľmi náročnú časovú organizáciu, ktorá sa často mení zo dňa na deň. Vieme, že sa na seba nemôžeme hnevať, keď sa nám v dôsledku práce zmenia nejaké plány. Jeden druhému dokážeme ustúpiť v prospech rodiny. Viem, že ak príde Robovi do života projekt, ktorý chce veľmi robiť a je časovo náročný, dokážem tomu porozumieť a platí to aj naopak. Rozumieme si v jednotlivých rozhodnutiach. Takisto nemusíme riešiť žiarlivosť, lebo poznáme, čo herectvo so sebou nesie aj v tejto oblasti.

Robo: Je toho veľa vrátane pochopenia toho, o čom skutočne naše povolanie je, že mať v inscenácii intímny vzťah s niekým iným je súčasťou profesie.

Sú postavy, z ktorých sa „vyzliecť“ v šatni trvá o čosi dlhšie. Mali ste také, ktoré ste si nosili aj domov?

Robo: Takú, ktorá by mi natoľko zasiahla do života, asi nie. No to, čo ma vždy mátalo a najviac mi vírilo v hlave, bolo Teatro Tatro. Je to divadlo, ktoré je pre mňa ako herca niečo medzi divadlom a filmom. Počas skúšobného obdobia ma dokáže úplne pohltiť. Majster a Margaréta, Prorok Ilja, obe predstavenia mi dlho mátali v hlave, no v dobrom zmysle slova a bol som absolútne zahĺbený do atmosféry, v ktorej sme ich tvorili.

Anička: Mám to tiež tak, ako hovorí Robo. Možno to nie je o konkrétnej postave, ale o zážitku a o tom, čo sme zo seba na javisku dostali. Niekedy to rezonuje veľmi intenzívne a dlho neviem zaspať, až kým sa telo neupokojí a hlava sama nevypne. Je to tu a teraz, vždy idete s kožou na trh. Samozrejme, najkrajšie je to vtedy, keď pocítite aj divácke prežívanie hry tým, že sa na vás napoja a reagujú. Telo vyplaví toľko adrenalínu, že to z nás dlho opadáva. Je to nádherný pocit a myslím, že práve ten máme obaja veľmi radi, a preto to aj robíme.

A čo obetovanie sa herectvu? Čo ste mu položili na oltár?

Anička: Učiť sa niečo nové pre dobro divadla alebo postavy ma veľmi baví. Milujem nové výzvy akéhokoľvek charakteru. Potrápiť hlavu a naučiť sa rýchlo množstvo textu v cudzom jazyku alebo nový šport. Teraz je v kinách film Fentasy, kvôli ktorému som sa učila strieľať, naháňať a pacifikovať páchateľa, aby som to robila uveriteľne a autenticky, keďže som hrala vyšetrovateľku na protidrogovom oddelení. Sú to pre mňa úžasné zážitky, za ktoré som extrémne vďačná. No na oltár herectvu kladiete svoje súkromiea naozaj všetok svoj voľný čas.

Robo: Čas. Práca s časom, ktorý dávam na pomyselný oltár, je zároveň čas, ktorý beriem mojej rodine a priateľom. To je pre mňa najväčšia obeta. A nové výzvy mám takisto rád. Dokazujem sám sebe, či som schopný sa ešte niečo nové naučiť. No nie sú to veľké výzvy, aké poznáme z amerických produkcií. Na Slovensku vám nikto nezaplatí jeden a pol roka času na to, aby ste sa pripravili na jeden film. My sme univerzálni herci – tu chvíľu točím, tam hrám divadlo, niektorí do toho ešte aj dabujú, robia rozhlas…

No niečo hollywoodske k nám pomaly, ale iste preniká – slovenskí herci sa pomaly začínajú dostávať pod správu agentov. Vy ich máte?

Anička: Nie.

Robo: Mám kamaráta, ktorý mi rieši zmluvy, keď potrebujem, ale zatiaľ som agenta, ktorý by mi organizoval čas, nemal. Na to som zatiaľ vždy stačil sám.

Jakabovci, ak platí, že sa v partnerstve jeden od druhého učíme, čo to je vo vašom prípade? Viete to pomenovať?

Anička: Asi by som to skôr otočila na to, že sme jeden druhého doplnili. Odkedy sme sa prvýkrát uvideli, obaja sme vedeli, že budeme spolu, že spolu niečo veľké zažijeme a kvôli niečomu máme byť spolu. Nikdy som si nepomenovala čím konkrétne ma Robo dopĺňa, skôr akoby som našla chýbajúci kus skladačky. Veľa ľudí nám vraví, že k sebe pasujeme aj vizuálne, tak asi na tom niečo bude.

Robo: Toho, čo sa navzájom učíme, je denne veľa a odohráva sa to v čiastkových situáciách. Je to skôr riešenie bežných vecí, snažíme sa kultivovať vzťah, čo je naša každodenná práca a myslím, že to mnohí manželia a partneri tiež poznajú.

Čím bolo vaše prvé stretnutie špecifické, keď ste obaja vedeli, že budete spolu?

Anička: Stretli sme sa v šatni na nakrúcaní jedného seriálu, podali sme si ruky, pozreli sme si do očí a obaja sme mali zrazu v jednom momente rovnakú myšlienku – „vau“! Pomyslela som si – to je on, padla „klec“. Vedela som, že som našla veľkého človeka, s ktorým mám v živote niečo veľké zažiť.

Robo: No a ja som si pomyslel – teraz alebo nikdy! (Smiech.)

Dá sa to považovať za lásku na prvý pohľad?

Robo: Pre mňa určite áno.

Anička: Na prvý spoločný pohľad, z očí do očí. Samozrejme, Roba som vnímala ako herca už pred tým, videla som ho v predstaveniach v Partičkách… Ale tento spomínaný pocit prišiel až pri vzájomnom pohľade do očí. Je teda možné, že to bola láska na prvý pohľad.

Robo: Niekto zhora si povedal – no, tak tu sa máte, tu a teraz. Buďte a ľúbte sa.