Máš veľké bruško, nemôžeš sa s nami hrať: Svedectvo zhrozenej matky o šikane na ihrisku

"Máš veľké bruško, nemôžeš sa s nami hrať,“ zavelilo šušlavou rečou asi štvor- či päťročné dieťa mojej ledva dvojročnej dcére. Tej, ktorá vo svojich dvoch rokoch nerozumie nenávisti, žije v bubline, kde ju každý hladí a ľúbi. Tej, ktorá si večer pred spaním s fľašou mlieka vypočuje jeden z príbehov o svete, ktorý predstavuje krásne miesto pre život. (Na precitnutie bude mať ešte kopu času). Tej, ktorá sa pokúsila nadviazať jeden zo svojich prvých sociálnych kontaktov na detskom ihrisku pod oknami nášho paneláka. Samozrejme, nepochopila absurdnú výhradu k nedostatočnej štíhlej línii na hranie sa v piesku, dobiedza do detí ďalej. S vydesením ku mne natiahla ruky až po kopanci do onoho „veľkého“ bruška „bodyshamerkou“ v predškolskom vydaní. Odchádzame z ihriska, ja s gučou v krku a chuťou zatriasť ženou, ktorá ani nezdvihla zrak od mobilu, netušiac, že jej doma rastie šikanér, kým ja kráčam s vedomím, čo ak sa u mojej dcéry práve zamiesilo na solídnu celoživotnú traumu.

O fenoméne body shamingu som, samozrejme, počula, čo-to som s ním sama odžila a čo-to som musela aj dlhšie spracovávať. Starý je bezmála rovnako ako ľudstvo samo a počas všetkých jeho epoch to nie je nič iné než kritizovanie alebo šikanovanie niekoho na základe vzhľadu, tvaru alebo veľkosti jeho tela či dokonca fyzického obrazu zdravotného stavu. Vzhľad je prvá vec, ktorú si na ľuďoch všímame, a takisto aj prvá vec, z ktorej si robíme žarty. Mám dve dcéry a logicky rozmýšľam, čo urobiť, aby sa s ním nestretli. Vyhliadky sú však zúfalé, ak ich nezatvorím do skleníka bez prístupu sveta, stretnú sa s ním určite. Hovoria to štatistiky a dýcha to na nás každodennosťou a všadeprítomnosťou. Ale fakt, že ho stretnem už aj na detskom ihrisku, mi odpálil poistky aj presvedčenie, že sme sa ako spoločnosť mohli posunúť vpred srdečnosti, prijatiu seba aj iných alebo tolerancii. Neposunuli. Ani o krok. Táto spoločnosť je naďalej tá, ktorá nič neodpúšťa. Predovšetkým to, že každý z nás je iný. Stačí, aby bol niekto odlišný, výnimočný alebo len jednoducho vyčnieva z davu a môže si to vyžrať. Veď na každom sa niečo dá nájsť.

O ženských telesných štandardoch sa diskutovalo odjakživa, často objektivizovane a s vynášaním súdov. Chlapov nechajme tentoraz tak. Tých môžeme cepovať a prevychovávať v inom článku, dnes sa zameriame samy na seba, majúc na pamäti, že v pekle je špeciálne miesto pre ženy, ktoré sa nesprávajú pekne k iným ženám. Otázka znie, prečo teda majú najmä ženy potrebu hodnotiť svoje telá a urážať sa navzájom, často aj bezostyšne verejne prostredníctvom sociálnych médií? Správanie spočívajúce vo vzájomnom komentovaní svojho vzhľadu je aj naďalej v dnešnej spoločnosti prijímané ako norma a stále nad ním viac ľudí mávne rukou, ako by nepochopene kývalo hlavou. Body shaming sa pritom zďaleka netýka len hmotnosti, hoci práve v tejto oblasti je šikanovanie najčastejšie. Ľudia môžu iných posudzovať aj kvôli ich stravovacím návykom, ochlpeniu, celkovej príťažlivosti, oblečeniu, veku alebo dokonca vlasom.