Keď mi moja DCÉRA povedala, že je v tom, skoro som sa zrútila: Otcom jej DIEŤAŤA má byť...

Na stole v kuchyni ležal otvorený zošit. Normálne by som sa ho ani nedotkla, ale niečo mi nedalo pokoja. Možno ten výraz v jej očiach posledné dni. Možno ten jemný úsmev, ktorý sa objavil vždy, keď jej niekto napísal.

A potom som to uvidela.

Nie denník, ale písomka, ktorú nikdy neodovzdala. Bola celá pokreslená poznámkami. Medzi nimi bola aj veta napísaná iným rukopisom. A tam stálo toto.

„Chcem ťa znova cítiť na tej lavici. Tvoje telo. Tvoj dych. Tvoju odvahu... aj tvoju mladosť.“

Čo prosím? Veď to bola písomka z psychológie. Profesor psychológie bol 47 ročný ženatý otec dvoch detí. Moja dcéra má 22 rokov! V sekunde som sa otočila na päte a vyrazila dvere do jej izby. Chcela som, aby mi to vysvetlila.

Najprv mi zapierala. Plakala. Prosila. A potom… ma poprosila, aby som si sadla. Že mi to rozpovie. Všetko. Bolo to horšie než som si myslela.

Čakala s ním dieťa.

Už dlho som ho obdivovala. Vždy pôsobil pokojne a vyrovnane. Vysvetľoval zložité veci jednoduchým jazykom, mal humor a v očiach niečo, čo ma desilo aj vzrušovalo zároveň.

Raz som zostala po prednáške. Chcela som sa niečo spýtať. Ale nakoniec sa pýtal on. „Prečo sa na mňa pozeráš, keď si myslíš, že ťa nevidím?“

Zamrzla som. Nevedela som, čo povedať. Prišiel ku mne, oprel sa o lavicu.

„Ak povieš nie, nikdy sa ťa nedotknem. Ale ak povieš áno… už nebude cesty späť.“ „Áno,“ šepla som.