redakcia EVA

Na stole v kuchyni ležal otvorený zošit. Normálne by som sa ho ani nedotkla, ale niečo mi nedalo pokoja. Možno ten výraz v jej očiach posledné dni. Možno ten jemný úsmev, ktorý sa objavil vždy, keď jej niekto napísal.

Nie denník, ale písomka, ktorú nikdy neodovzdala. Bola celá pokreslená poznámkami. Medzi nimi bola aj veta napísaná iným rukopisom. A tam stálo toto.

„Chcem ťa znova cítiť na tej lavici. Tvoje telo. Tvoj dych. Tvoju odvahu... aj tvoju mladosť.“

Čo prosím? Veď to bola písomka z psychológie. Profesor psychológie bol 47 ročný ženatý otec dvoch detí. Moja dcéra má 22 rokov! V sekunde som sa otočila na päte a vyrazila dvere do jej izby. Chcela som, aby mi to vysvetlila.

Najprv mi zapierala. Plakala. Prosila. A potom… ma poprosila, aby som si sadla. Že mi to rozpovie. Všetko. Bolo to horšie než som si myslela.

Už dlho som ho obdivovala. Vždy pôsobil pokojne a vyrovnane. Vysvetľoval zložité veci jednoduchým jazykom, mal humor a v očiach niečo, čo ma desilo aj vzrušovalo zároveň.

Raz som zostala po prednáške. Chcela som sa niečo spýtať. Ale nakoniec sa pýtal on. „Prečo sa na mňa pozeráš, keď si myslíš, že ťa nevidím?“

Zamrzla som. Nevedela som, čo povedať. Prišiel ku mne, oprel sa o lavicu.

„Ak povieš nie, nikdy sa ťa nedotknem. Ale ak povieš áno… už nebude cesty späť.“ „Áno,“ šepla som.

Aula bola prázdna. Ticho ako v knižnici, ale atmosféra bola hustá. Stiahol mi sveter, pohladil krk, pritlačil ma o katedru. Jeho ruky boli pevné. Vedel, kde sa ma dotknúť, ako mi roztiahnuť kolená, kedy pritlačiť.

„Si moja študentka. Toto by sme nemali robiť ale ja si nemôžem pomôcť…“ šeptal.

„Ale chcem to,“ lapala som po dychu.

Zdvihol ma na lavicu, stiahol mi nohavičky a vošiel do mňa. Hlavu som zaklonila, cítila som drevo pod rukami, jeho ústa na mojich prsiach, jeho vôňu. Každý jeho pohyb bol pomalý, kontrolovaný, ale túžba v ňom bublala

Stalo sa to ešte raz. Potom ešte niekoľkokrát. A potom… nič. Prázdno. Neodpovedal. Nechodil na prednášky. Nevedela som, čo sa deje. A potom som zistila, že som tehotná. Keď som mu to povedala, pozrel sa na mňa a povedal len: „Tak to dieťa miluj. Aj za mňa.“

Ale ja… ho chcem. A chcem aj to dieťa. Možno som mladá. Možno naivná. Ale viem, čo cítim. A viem, že to nebola chyba.

Musela som odísť na balkón. To čo mi dcéra povedala, bolo hrozné.

Otvorila som balkón, zobrala krabičku cigariet, ktorú som neotvorila už desať rokov. Trasenie rúk mi bránilo zapáliť si. A keď som si konečne potiahla… bolo mi zle. Nie je to správne. Je to zvrátené. Choré.

Ale… je to moja dcéra. Neviem, čo mám robiť. Vyhodiť ju z domu nemôžem. Ale ak tu ostane… budem ju každý deň vidieť s bruchom. A možno s dieťaťom, ktoré sa narodilo z niečoho, čomu nerozumiem.

Keď mi moja DCÉRA povedala, že je v tom, skoro som sa zrútila: Otcom jej DIEŤAŤA má byť...

Výber pre vás

Keď mi moja DCÉRA povedala, že je v tom, skoro som sa zrútila: Otcom jej DIEŤAŤA má byť...

Súvisiace články

5 tipov, ako vyskúšať s partnerom TANTRU: Číslo 4 je najdôležitejší!

Zakázaná VÁŠEŇ v oblakoch: Sára si to rozdala s cestujúcim priamo na PALUBE LIETADLA!

Pristihli ste ho v posteli s inou? 5 vecí, ktoré musíte urobiť hneď teraz!

Výber pre vás