Terka Sinčáková sa venuje výkladu rozprávok, pretože v nich vidí to, čo my dospelí prehliadame

Terka je mama dvoch malých detí, ktoré ju priviedli k láske po sebapoznaní a osobnostnom rozvoji. Prízvukuje, že nie je terapeutka, výklad rozprávok považuje viac za remeslo, ako za vedu. A hoci deti vnímajú symboliku rozprávok skôr intuitívne, kým nám dospelým je potrebné ju vysvetľovať, ak opäť otvoríme svoje mysle a skúsime príbehy spoznať hlbšie a dôkladne si nimi prejsť, môžeme sa pomocou nich vysporiadať s mnohými vecami v našich životoch. Lebo rozprávky a mýty sú vlastne záznamom toho, ako sa to robí a čo treba podstúpiť a prehovárajú k nám v symbolických obrazoch, ktorým keď raz porozumieme, dokážeme nájsť krásne spôsoby, ako si pomôcť. Rozhovor s ňou bol veľmi obohacujúci a razom ma presvedčila, že Červená čiapočka je oveľa viac než len notoricky známy príbeh o naivnom dievčatku.

Keď sa na to pozriem úplne od podlahy, Grimmovci, alebo aj Dobšinský, rozprávky zbierali, no nestáli za ich vznikom. Ako teda tie úplne pôvodné rozprávky vznikli?
Podľa jungiánskej analytičky Marie – Louise von Franz, ktorá sa venovala rozboru rozprávok, je najpravdepodobnejšie, že vznikli dvomi spôsobmi. Ten prvý je, že človek mal nejaký silný archetypálny zážitok, čo znamená silný kontakt so svojím nevedomím. Ako keby si mala veľmi živý, intenzívny sen, zrazu sa zobudíš a chvíľu nevieš, čo je realita. A keď si človek u prírodných národov nebol istý, či je motýľ, ktorému sa snívalo, že je človek, alebo človek, ktorému sa snívalo, že je motýľ, potreboval sa z toho vyrozprávať napríklad šamanovi. Potom väčšinou tie príbehy priviedli aj medzi kolektív, prehrali ich, vizualizovali, až sa z toho stala rozprávka. Druhý možný spôsob vzniku rozprávok je, že my všetko, čo prežívame vo vnútri, máme tendenciu projektovať smerom von. Čiže keď chcem byť rýchla ako gazela, tak na tú gazelu projektujem aj ľudské vlastnosti. Gazela sa so mnou vie rozprávať, vie so mnou utekať a to je už len krôčik od toho, že gazela rozpráva nejaký príbeh, čiže vlastne hovoríme o bájkach. Takže rozprávka môže byť našou ľudskou projekciou na vonkajšie predmety, aby sme ich boli schopní popísať, porozumieť, prijať ich. Aby som vedela prijať rýchlosť gazely, musím sa na chvíľu tou gazelou stať. Podľa Marie – Louise von Franz malé deti oveľa ľahšie prijímajú rozprávky, kde sú len zvieratká. Ako Vlk a sedem kozliatok, alebo Tri prasiatka. Ľahšie sa im s tým stotožňuje, oveľa rýchlejšie to berú, ako keď sú tam ľudské postavy ako princezná, alebo čert. Rozprávka nie je niečo, čo sa raz vymyslelo, skončila tomu platnosť a v tom spočíva aj jej liečivá sila. Každé dieťa, ktoré sa narodí, žije najprv v nevedomí, až niekedy medzi jeden a pol rokom až tromi sa buduje základ vedomej časti osobnosti. Každý z nás vyrastal tak, že dosť dlho prijímal informácie cez nevedomie. To nie je nejaká vývojová fáza, ktorá sa diala desaťtisíc rokov dozadu a my ako vyspelá generácia už rozprávky nepotrebujeme, lebo sme niekde inde, ale všetci sa takto rodíme, postupne sa u nás rozvíja vedomie a naše poznatky narastajú, ale vždy v interakcii s nevedomím. A klasické ľudové rozprávky sú liečivé v tom, že pomáhajú udržiavať kontakt vedomia s nevedomím, pretože keď spolu tie vedomé a nevedomé časti nekomunikujú, môžu z toho napríklad vznikať rôzne neurózy. Ku všetkým deťom rozprávka na nejakej úrovni prenikne hlbšie a to je dôvod, prečo im venujem toľko pozornosti, hoci má možno mnoho ľudí pocit, že ľudové rozprávky sú už dnes prežitok.