Milovníčka voňavých diaľok, podnetných debát, dobrých filmov a kníh, dobrej hudby i dobrého jedla. Rada píše o tom, čo ju zaujíma, ale aj o tom, o čom si myslí, že by sa mal svet dozvedieť.

Miroslava Dvorožňáková

Terka je mama dvoch malých detí, ktoré ju priviedli k&nbsp;láske po sebapoznaní a&nbsp;osobnostnom rozvoji. Prízvukuje, že nie je terapeutka, výklad rozprávok považuje viac za remeslo, ako za vedu. A&nbsp;hoci deti vnímajú symboliku rozprávok skôr intuitívne, kým nám dospelým je potrebné ju vysvetľovať, ak opäť otvoríme svoje mysle a&nbsp;skúsime príbehy spoznať hlbšie a&nbsp;dôkladne si nimi prejsť, môžeme sa pomocou nich vysporiadať s&nbsp;mnohými vecami v&nbsp;našich životoch. Lebo rozprávky a&nbsp;mýty sú vlastne záznamom toho, ako sa to robí a&nbsp;čo treba podstúpiť a&nbsp;prehovárajú k&nbsp;nám v&nbsp;symbolických obrazoch, ktorým keď raz porozumieme, dokážeme nájsť krásne spôsoby, ako si pomôcť. Rozhovor s ňou bol veľmi obohacujúci a razom ma presvedčila, že Červená čiapočka je oveľa viac než len notoricky známy príbeh o&nbsp;naivnom dievčatku.

Keď sa na to pozriem úplne od podlahy, Grimmovci, alebo aj Dobšinský, rozprávky zbierali, no nestáli za ich vznikom. Ako teda tie úplne pôvodné rozprávky vznikli? Podľa jungiánskej analytičky Marie – Louise von Franz, ktorá sa venovala rozboru rozprávok, je najpravdepodobnejšie, že vznikli dvomi spôsobmi. Ten prvý je, že človek mal nejaký silný archetypálny zážitok, čo znamená silný kontakt so svojím nevedomím. Ako keby si mala veľmi živý, intenzívny sen, zrazu sa zobudíš a&nbsp;chvíľu nevieš, čo je realita. A&nbsp;keď si človek u&nbsp;prírodných národov nebol istý, či je motýľ, ktorému sa snívalo, že je človek, alebo človek, ktorému sa snívalo, že je motýľ, potreboval sa z&nbsp;toho vyrozprávať napríklad šamanovi. Potom väčšinou tie príbehy priviedli aj medzi kolektív, prehrali ich, vizualizovali, až sa z&nbsp;toho stala rozprávka. Druhý možný spôsob vzniku rozprávok je, že my všetko, čo prežívame vo vnútri, máme tendenciu projektovať smerom von. Čiže keď chcem byť rýchla ako gazela, tak na tú gazelu projektujem aj ľudské vlastnosti. Gazela sa so mnou vie rozprávať, vie so mnou utekať a&nbsp;to je už len krôčik od toho, že gazela rozpráva nejaký príbeh, čiže vlastne hovoríme o&nbsp;bájkach. Takže rozprávka môže byť našou ľudskou projekciou na vonkajšie predmety, aby sme ich boli schopní popísať, porozumieť, prijať ich. Aby som vedela prijať rýchlosť gazely, musím sa na chvíľu tou gazelou stať. Podľa Marie – Louise von Franz malé deti oveľa ľahšie prijímajú rozprávky, kde sú len zvieratká. Ako Vlk a&nbsp;sedem kozliatok, alebo Tri prasiatka. Ľahšie sa im s&nbsp;tým stotožňuje, oveľa rýchlejšie to berú, ako keď sú tam ľudské postavy ako princezná, alebo čert. Rozprávka nie je niečo, čo sa raz vymyslelo, skončila tomu platnosť a&nbsp;v&nbsp;tom spočíva aj jej liečivá sila. Každé dieťa, ktoré sa narodí, žije najprv v&nbsp;nevedomí, až niekedy medzi jeden a&nbsp;pol rokom až tromi sa buduje základ vedomej časti osobnosti. Každý z&nbsp;nás vyrastal tak, že dosť dlho prijímal informácie cez nevedomie. To nie je nejaká vývojová fáza, ktorá sa diala desaťtisíc rokov dozadu a&nbsp;my ako vyspelá generácia už rozprávky nepotrebujeme, lebo sme niekde inde, ale všetci sa takto rodíme, postupne sa u&nbsp;nás rozvíja vedomie a&nbsp;naše poznatky narastajú, ale vždy v&nbsp;interakcii s&nbsp;nevedomím. A&nbsp;klasické ľudové rozprávky sú liečivé v&nbsp;tom, že pomáhajú udržiavať kontakt vedomia s&nbsp;nevedomím, pretože keď spolu tie vedomé a&nbsp;nevedomé časti nekomunikujú, môžu z&nbsp;toho napríklad vznikať rôzne neurózy. Ku všetkým deťom rozprávka na nejakej úrovni prenikne hlbšie a&nbsp;to je dôvod, prečo im venujem toľko pozornosti, hoci má možno mnoho ľudí pocit, že ľudové rozprávky sú už dnes prežitok.

Považuješ za relevantné iba klasické rozprávky? Tie nové typu Vaiana a&nbsp;Harry Potter už nie? Práveže tie najzaujímavejšie novodobé rozprávky udržiavajú silnú symboliku. Frozen, Harry Potter, Vaiana, Raya a&nbsp;posledný drak – jeden čas Disney chrlil príbehy, ktoré boli bez širšieho kontextu. Boli skrátka o&nbsp;rýchlom autíčku a&nbsp;autíčko chce vyhrať. Je to pekné, je k&nbsp;tomu veľký marketing, ale chýba tomu hĺbka. Jasné, že deti pri tom sedia, lebo je to pre ne vizuálne lákavé. Ale toto nie sú liečivé rozprávky, nesprostredkujú nám spojenie samých so sebou. No od istej doby začal aj Disney robiť rozprávky, ktoré majú naozaj hĺbku. Autorská rozprávka môže mať tiež hĺbku, taký Hans Christian Andersen aj s&nbsp;prihliadnutím na jeho životopis skutočne čerpal veľa z&nbsp;nevedomia. Je to podobné ako s&nbsp;autorskou hudbou od Mozarta, alebo Beethovena, tá hudba skrátka oslovuje davy, pretože nie je samoúčelná.

Nemohol Hans Christian Andersen len vidieť na trhu chudobné dievčatko, ktoré predávalo zápalky a&nbsp;zle dopadlo? Mohol, podľa mňa takto napísal Charles Dickens aj Olivera Twista. To je presne ako pri tých skladateľoch, niečo ide z&nbsp;vedomej časti, niečo z&nbsp;nevedomej. Niečo toho umelca inšpiruje vo vonkajšom svete, dá to do diela a&nbsp;osloví masy. Ale keby to zostalo iba v&nbsp;tej rovine, že popíše ako bol na trhu a&nbsp;videl tam chudobné dievčatko, ktoré zamrzlo, tak je to tragédia, ktorá sa možno dostane do novín, ale prežije to generácie, bude sa to čítať o&nbsp;dvesto, tristo rokov neskôr? Krásna je v&nbsp;tomto jeho Malá morská víla. V&nbsp;disneyovskom happyende sa premení na krásnu princeznú a&nbsp;princ si ju vezme za ženu a&nbsp;podľa mňa je to troška škoda. Lebo o&nbsp;čom vlastne tá rozprávka v&nbsp;origináli rozpráva? Malá morská víla je napoly ryba, čo v&nbsp;symbolickej reči znamená, že je do značnej miery ešte v&nbsp;nevedomí. Zachráni princa, na prvý pohľad sa do neho zamiluje, nechá sa prečarovať na ľudskú bytosť a&nbsp;vlastne mu ani nedá možnosť, aby ju spoznal, aká skutočne je. Aj s&nbsp;tým chvostom, so všetkým, čo k&nbsp;nej patrí. A&nbsp;preto jej to nefunguje. Keď sa postaví na pláži na ľudských nohách, cíti obrovskú bolesť, ktorá ju páli a&nbsp;zožiera, pretože je v&nbsp;koži niekoho iného. Ďalší nádherný rozprávkový symbol je, že nerozpráva. Nemôže sa vyjadriť, povedať, kto vlastne je a&nbsp;len dúfa, že protistrana si všimne. V&nbsp;originálnej verzii sa princ zamiluje do princeznej, do úžasnej dievčiny, ktorá má rada aj tú morskú vílu a&nbsp;nie je tam nič o&nbsp;tom, že by bola zlou osobou. Títo dvaja si dali čas, spoznali sa, zaľúbili sa a&nbsp;tak majú svadbu a&nbsp;idú životom ďalej. A&nbsp;Malá morská víla, ktorá zaprela samu seba a&nbsp;ani princovi nedovolila spoznať jej pravé ja a&nbsp;už chcela, aby si ju vzal, ukončí svoje zúfalstvo tým, že príde ku skale a&nbsp;skočí do mora, kde sa premení na morskú penu. Keby sme sa pozerali na rozprávku ako na obraz vnútra jednej ženy, tak Malá morská víla symbolizuje potenciál myšlienky, pocitu, nejakej vnútornej kvality, ktorá mohla túto ženu obohatiť, ak by sa jej podarilo ostať vo vedomí. V&nbsp;tomto príbehu sa to žiaľ nepodarilo, po sérii chybných úsudkov a&nbsp;zlých krokov sa rozplynula v&nbsp;hlbinách mora, znova spadla do nevedomia.

Čo hovoríš na novú módu zjemňovania koncov rozprávok? Vlk sa nakoniec skamaráti s&nbsp;babičkou, aj s&nbsp;Čiapočkou, žijú spolu šťastne, až kým nepomrú, aby sme nebodaj nevystrašili deti a&nbsp;podobne. To je podľa mňa veľké neporozumenie tomu, čo vlastne deti reálne prežívajú, ale zároveň si rodičia neuvedomujú, že oni často čelia svojím vlastným strachom. Že ja sama ako matka mám strach dieťa konfrontovať s&nbsp;realitou, povedať mu, že nie je všetko vždy len ružové, že ja sama nie som vždy dobrá, že aj ja robím veľké chyby, závidím, bývam uštipačná a&nbsp;neférová. A&nbsp;tak hráme formu a&nbsp;tvárime sa, že svet je super úžasné miesto, kde sa nikdy nemôže stať nič zlé. Druhá vec je, že deti reálne tie emócie prežívajú. To nie je o&nbsp;tom, že to kvôli nám sú im vystavené, že strach je niekde mimo ich prirodzeného systému. Deti ale vnútri prežívajú aj úzkosť a strach, mávajú pocity zlyhania a&nbsp;menejcennosti. Úplné tabu by mala byť aj racionalizácia rozprávok. Päťročnému dieťaťu síce nijako neublíži, keď mu budeme vysvetľovať, že tekvica sa nemohla zmeniť na kočiar, lebo je to fyzicky nemožné, ale uberáme ho tým o&nbsp;ten zážitok mať svoj vnútorný svet a&nbsp;o&nbsp;to spojenie samého so sebou. Práve takto si deti osvojujú hodnotový systém. Nieže my im povieme, toto je dobré, toto je zlé, to sa len naučia, ako keď sa naučia povedať ďakujem, ale v&nbsp;skutočnosti tomu nerozumejú, lebo ešte nechápu princíp vďačnosti. Ale vďaka rozprávkam sa stotožňujú s&nbsp;hodnotovým systémom úplne prirodzene. Obľúbia si nejakého hrdinu, ten hrdina robí niečo dobré a&nbsp;na konci sa mu to vyplatí a&nbsp;bude odmenený. Preto toľko rozprávok začína tak, že na začiatku ten hrdina nič nevie, je podceňovaný.

Popolvár, alebo Popoluška, ktorá je najposlednejšia v&nbsp;rodine. Lebo deti majú často pocit, že ony sú tie posledné, na koho sa myslí, pretože mladší súrodenec má viac pozornosti, lebo rodičia majú vždy pravdu… a&nbsp;tak sa vedia s&nbsp;takouto postavou v&nbsp;rozprávke stotožniť už od prvej vety a&nbsp;potom sa už nechajú previesť príbehom. Preto je také dôležité, čo tie hlavné postavy v&nbsp;rozprávkach robia. A&nbsp;hlavne, že sa to celé skončí dobre. A&nbsp;dobrý koniec je aj o&nbsp;tom, že sa potrestá zlo, že sa ježibaba hodí do suda s&nbsp;klincami, zlá osoba sa vyženie za dedinu, alebo sa spáli. Keď sa s&nbsp;ježibabou dohodneme, že nabudúce to neurobí a&nbsp;nič sa jej nestane, dieťa o&nbsp;veľa ukrátime. Skrátka nebola vykonaná spravodlivosť a&nbsp;ono nie je hlúpe, tiež vie, že nie je vždy dobré. A&nbsp;keď sa ho snažíme presvedčiť, že nič také neexistuje, popierame niečo, o&nbsp;čom dieťa intuitívne tuší, že je aj v&nbsp;ňom. Aj ono má niekedy chuť zobrať hračku, buchnúť s&nbsp;ňou a&nbsp;nesprávať sa vždy spôsobne. A&nbsp;my mu nedáme priestor, kde by to mohlo odventilovať. Nehovorím, že nemôžeme dieťaťu rozprávku prispôsobiť. Rozprávka je o&nbsp;rozprávaní. Keď vidím, že je rozrušené, vyberiem inú rozprávku. A&nbsp;to, že si pýta dookola rovnakú, je vlastne dobrý signál. To znamená, že tá rozprávka momentálne rieši nejakú jeho potrebu.

Takže treba pre vyššie dobro vydržať čítať dookola tú istú rozprávku, nebodaj pasáž? Určite áno, ideálne delegovať čítanie aj na ďalších členov rodiny. Moja staršia tak mala v&nbsp;obľube Janka a&nbsp;Marienku a&nbsp;ja som mesiac strávila každý večer v&nbsp;posteli s&nbsp;tým, že Jankovi a&nbsp;Marienke zomrela mamka a&nbsp;už som si hovorila, že by som mohla mať jeden večer bez toho, aby deťom zomrela mamička. Ale kdeže, dookola chcela pasáž, kde mama zomrie a&nbsp;príde zlá macocha. Ale opäť, v&nbsp;psychológii detí má význam, prečo tam tí dobrí rodičia hneď na začiatku zomierajú.

A&nbsp;keď rodičia nemôžu mať dieťa, čo býva v&nbsp;rozprávkach časté, to by sme si mali vykladať ako? Že dieťa neprichádza symbolizuje túžbu po zmene v&nbsp;živote. Je to ako keď my v&nbsp;21. storočí hľadáme zmysel života a&nbsp;blúdime v&nbsp;kruhu. Nebaví ma práca v&nbsp;korporáte, alebo od do a&nbsp;vykúpim dvesto kurzov osobnostného rozvoja, pretože chcem nájsť nejaké svoje poslanie. Ale ono to neprichádza. To je také to naše ľudské. Čo z&nbsp;vonku mám zobrať, aby sa mi podarilo nájsť novú kvalitu života. Archetyp dieťaťa znamená nový začiatok, premenu, chuť do života. V&nbsp;rozprávkach sa jeho príchod často udeje potom, čo žena zje trebárs hrášok a&nbsp;sú tam odkazy na to, že sa človek buď stretol so svojou intuíciou, alebo uvoľnil svoje vlastné energetické zásoby a&nbsp;zrazu bol schopný odhaliť tú svoju novú kvalitu.

Viem si cez nejakú rozprávku troška poriešiť aj krízu stredného veku? Skôr ide o&nbsp;to, že pokiaľ ženy prechádzajú vývojom prirodzene v&nbsp;akejsi cykličnosti, stredný vek by ich nemal zastihnúť nepripravené. Ale my sme sa ocitli v&nbsp;dobe, keď máme pocit, že život je nejaká lineárna priamka. Keď ja vyštudujem toto, tak dosiahnem taký úspech, toto sa mi podarí a&nbsp;všetko ide nalinajkovane. Vôbec nemusí ísť o&nbsp;krízu stredného veku, môže to prísť v&nbsp;dvadsiatke, aj v&nbsp;šesťdesiatke. Zrazu tej žene dôjde, že je vyprahnutá, vyčerpaná, žije život niekoho iného, vzťahy, ktoré má, nefungujú. Príkladom je zlá kráľovná zo Snehulienky. To je žena, ktorá bola presvedčená, že keď bude mať tohto muža, tohto kráľa a&nbsp;ona bude tá najkrajšia na svete, život bude malina.

Lenže príde niekto, kto je ešte krajší a&nbsp;zrazu sú ohrozené piliere, na ktorých si vybudovala život. A&nbsp;čo ona urobí? Niečo so sebou? Nie, urobí niečo s&nbsp;tou Snehulienkou. Namiesto toho, aby to vnímala ako zrkadlo, v&nbsp;ktorom reflektuje seba, pozerá v&nbsp;tom zrkadle na druhých. A&nbsp;toto vie priviesť ženy do pomyselnej záhuby. Keď ja zisťujem, že život, ktorý teraz žijem, mi nespôsobuje radosť, čo sa stalo? Zlá kráľovná bola predsa dovtedy šťastná, ale prišiel moment, keď ju Snehulienka vytáčala už iba svojou prítomnosťou. Toto bola tá chvíľa, keď mala možnosť pozrieť sa na seba, položiť si otázku, čo v&nbsp;jej živote už nesedí a&nbsp;nevynakladať kvantum energie na hľadanie démonov vo vonkajšom svete. Toto predchádza kríze stredného veku. Veľká pomoc pre ženy vo všeobecnosti je uvedomenie si, že feminita je o&nbsp;cykličnosti a&nbsp;je normálne mať menej energie, je normálne chcieť zmenu, je normálne, že niečo sa mi darí, darí, nedarí, nedarí, sú to špirály a&nbsp;môj život vôbec nemusí byť od začiatku až do konca len šťastný.

Normálne mám teraz pred očami zopár žien, ktoré som počas svojho života stretla a&nbsp;úplne zapadajú do obrazu zlej kráľovnej. Rozprávky a&nbsp;mýty ponúkajú veľmi praktické návody nielen na to, čo so sebou, ale aj čo vidieť u&nbsp;druhých ľudí. Zober si ženu, ktorú podviedol partner a&nbsp;ona sa zrazu chová ako žiarlivá hysterka, vyvádza, kričí, je agresívna, prejde tej milenke kľúčom po aute, hoci sa tak nikdy predtým nesprávala. Ja som nikdy nechápala, kde sa to v&nbsp;tých ženách berie, kým som sa nedostala k&nbsp;práci americkej psychiatričky Jean Shinoda Bolen. U&nbsp;nás vyšla v&nbsp;češtine jej kniha Bohyně v&nbsp;každé ženě a&nbsp;v&nbsp;nej prirovnáva archetypy, teda formy správania nevedomia, ku gréckym bohom a&nbsp;bohyniam. A&nbsp;keď sa žena, ktorá má v&nbsp;sebe dominantný archetyp bohyne Héry, ktorá je bohyňou manželstva, ocitne v&nbsp;situácii, že je podvedená, naozaj sa začne správať ako Héra v&nbsp;mytológii. Héra prenasledovala Diove milenky, trestala ich, bola schopná sa vyvŕšiť aj na deťoch a&nbsp;nedokázala to zastaviť.

A&nbsp;takisto to nevie zastaviť ani tá žena, kým si neuvedomí, že ju vlastne prevalcovala vlna nevedomia. S&nbsp;týmto pracujú jungiáni, posvietia si na nevedomie, integrujú jeho časti, takže už to nie je to cunami, čo nás prevalcuje, už je to aha, moment, nie je toto zas tá Héra? Keď človek začne viac skúmať archetypálnu dynamiku, vzorce správania, ktoré sú typické tisíce rokov, tak je schopný jednak ich u&nbsp;seba rozoznávať a&nbsp;následne pozmeniť. Mne tiež neskutočne pomohlo, že to prináša ohromný súcit s&nbsp;protistranou. Už viem, že tam nie je žiarlivá fúria, ktorej preskočilo a&nbsp;mali by ju zavrieť, ale zúfalá žena, ktorá bola zranená na najhlbšej úrovni. A&nbsp;ja jej zrazu rozumiem, pretože som pochopila, odkiaľ to pramení.

Tereza Sinčáková je vyštudovaná politologička s&nbsp;odborným záujmom o&nbsp;hlbinnú psychológiu. Na svojom blogu, v&nbsp;prednáškach, konzultáciách a&nbsp;na workshopoch sa venuje psychologickému rozboru a&nbsp;liečivej sile rozprávok, mýtov a&nbsp;bájí. Aktuálne pripravuje vlastný podcast Kde bolo, tam bolo s&nbsp;výkladom symboliky rozprávok pre dospelých a&nbsp;zážitkové workshopy pre dospelých v&nbsp;Galérii Starý Avion v&nbsp;Bratislave a&nbsp;podujatia pre deti v&nbsp;materských školách v&nbsp;spolupráci so spoločnosťou AbrFabr.

Terka Sinčáková sa venuje výkladu rozprávok, pretože v nich vidí to, čo my dospelí prehliadame

Autor článku

Miroslava Dvorožňáková

Výber pre vás

Terka Sinčáková sa venuje výkladu rozprávok, pretože v nich vidí to, čo my dospelí prehliadame

Súvisiace články

Leje sa z nich ako z krhly a nevedia sa dočkať jesene: Ktoré znamenia NENÁVIDIA LETO?

Vyzerajú, akoby práve vyskočili z reklamy: Toto sú najštýlovejšie celebritné páry!

Bitka medzi Bradom a Angelinou sa nekončí: Teraz sa naťahujú o rozprávkový zámok!

On bol pre ňu drzý Američan, ona pre neho nafúkaná Angličanka: Sú spolu už takmer 40 rokov!

Autor článku

Miroslava Dvorožňáková

Výber pre vás