V dôsledku svojho raritného ochorenia má sympatická výtvarníčka Soňa na každej končatine len jeden prst. „Som človek, ktorý si musí všetko vyskúšať, kým príde na to, čo mu najviac sadne. Preto som vyskúšala v živote rôzne práce, zamestnania, zákazky. Od navrhovania loga cez prácu v korporáte, UI design, animovanie v seriáli, prácu pre divadlá, televíziu, festival, maľovanie výkladov, streetart až po sochy. Študovala som animáciu na strednej škole v Bratislave, pokračovala v nej v Zlíne na UTB a nakoniec, aby som si rozšírila dramaturgické schopnosti, dokončila som magistra na JAMU – audiovizuálnej tvorbe a divadle. Nedávno som sa rozhodla ísť viac umeleckou cestou a využiť dôveru ľudí, ktorí za mnou prichádzali s boliestkami na duši, a vyštudovala som ešte arteterapiu u pani docentky Stehlíkovej Babyrádovej. Celá táto rôznorodosť v tvorbe mi priniesla cenné kontakty a dobré priateľské vzťahy. Vo svojej tvorbe rada využívam detail. Momentálne som na materskej a užívam si tvorbu so synom. Od narodenia so mnou trávi veľa času v ateliéri. Najskôr naviazaný v šatke, keď si užíval len moju blízkosť a ja tri hodiny nerušenej maľby, a dnes už maľuje na vlastné plátna.“

Soni, akou presne diagnózou trpíte?

Narodila som sa s chýbajúcimi prstami na rukách aj nohách, všade mi ostal len jeden. Doktori na to nemajú jednoznačné pomenovanie. 

S touto nevýhodou žijete odmalinka, akým spôsobom ste cítili, že by vás limitovala?

Musím sa priznať, že som mala šťastie. Vyrastala som s bratrancami, takže som zažila všetko to lezenie po stromoch, bicyklovanie, korčuľovanie. Rodičia u mňa nerobili žiadne rozdiely. Mamka s babičkami ma učili štrikovať, vyšívať, háčkovať. Robiť všetky tie veci, ktoré by ste možno u mňa nečakali. Na strednej som začala hrávať na bicích. Mali sme dokonca dievčenskú punkovú kapelu. (Smiech.) Mala som okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhali, aby bolo všetko možné. Jediný taký bolestivý moment bol v škôlke, keď som sa dištancovala od kolektívu, do ktorého som nezapadla. Veľa času som trávila bokom a kreslila si osamote. Učiteľky si to všimli a tak mojim rodičom odporučili  základnú umeleckú školu. Nakoniec som za to vďačná. Nebola by som tam, kde som dnes.

Je to teda tak, že to, čo mali iní jednoduchšie, ste si museli vy viac vydrieť? Čo vám to dalo do dospeláckeho života?

Je pravda, že som musela v niektorých situáciách dokazovať, že na to mám. Napríklad, keď som sa chcela na vysokej zapísať na telocvik na squash. Tréner ma najskôr popreháňal 15 minút sám a potom so mnou pokračovali v trénovaní chalani ďalších 20 minút. Keď videl, že to zvládnem, dovolil mi zapísať si jeho hodiny. Niekoho by to odradilo, ale ja som videla len to, že som vyšťavila troch mužov. (Smiech.) Niekedy je to únavné a hovorím si, že aj zbytočné, niekedy ma to v živote zas posunie ďalej. Tak to má asi každý.