Mali ste životnú etapu alebo obdobie, keď ste ťažšie prijímali samu seba?

Najťažšie obdobie bolo pred pár rokmi, keď mi zopár ľudí povedalo, že človek ako ja by nemal mať deti. Myslela som, že dospelí ľudia dokážu komunikovať s rešpektom, o to viac ma to zaskočilo. Nečakala som, že v tomto veku bude niekto rozoberať moju inakosť a ešte v záležitosti, ktorá sa ich netýka. Bola som šokovaná a ich slová ma zasiahli a trvalo mi dosť dlhý čas, kým som tie slová pustila z hlavy. V tomto období som stretla svojho manžela, ktorý je neskutočne starostlivý a milujúci. Bol pripravený na možnosť, že naše dieťa bude po mne. Nie je. Máme zdravého veselého chlapčeka. Je to obrovský zázrak a som za to neskutočne vďačná. 

Možno si to predstavujem ako blesk z jasného neba, ale pamätáte si moment, keď ste definitívne prijali samu seba za krásnu takú, aká ste?

Nie je to také jednoduché, neprišlo to v jeden okamih, a tým sa to skončilo. Je to, myslím, práca na celý život. Sú momenty, keď to nevnímam a zabúdam, že som iná, a sú situácie, kde sa to, naopak, pripomenie. Mám v živote aj nepríjemné momenty a viem že sa im nevyhnem, ale tiež viem, že to nezmením. Zmeniť môžem to, ako to budem vnímať, ako budem reagovať. Niekedy pomôže humor, niekedy komunikácia a niekedy nie je iná možnosť ako odísť. Dôležité je – ako hovoria bratia Česi – byť na seba „hodná“. Nenútiť sa byť za každú cenu dokonalá, lepšia, usmievavá, zvládať všetko. Niekedy si musíme dovoliť cítiť sa aj mizerne, smutne, nahnevane. A potom si vymyslieť tú svoju cestu. Myslím, že taká tá zdravá nahnevanosť mi pomáha hýbať sa vpred, nejako s tým „problémom“ zatočiť.

Cítite ešte dnes nejaké obmedzenia?

Nič, čo by mi v živote prekážalo. Odmalička som chcela hrať na husliach. Bohužiaľ si to nesplním. (Smiech.) Dnes by som na to už nemala čas.