Saxofonistka Michaela trpí cystickou fibrózou: Hudbou sa lieči aj živí

Michaela Šipeková je jednou z nich, no všetko, čo jej choroba do života priniesla, dokázala obrátiť vo svoj prospech, a pritom pomôcť aj iným.

Miška, poďme na to trošku chronologicky. Cystická fibróza je pre mnohých strašiak – stále neliečiteľná diagnóza, napriek pokroku vedy. Kedy u vás nastalo čosi ako precitnutie, kedy ste si naplno uvedomili, že váš život bude pre túto chorobu iný?

Od útleho detstva mi bolo primerane veku vysvetľované, že trpím naozaj ťažkým smrteľným ochorením. Z obdobia prvej či druhej triedy si pamätám mamine slová, že keď nebudem inhalovať, môžem zomrieť. Aj preto som si vážnosť choroby uvedomovala naozaj už ako dieťa. No a tvrdé precitnutie nastalo vo chvíľach, keď začali odchádzať moji rovesníci – deti, ktoré trpeli cystickou fibrózou. Bolo to v čase, keď som mala deväť či desať rokov, keď mi začali umierať kamaráti. Vtedy nastalo naozaj silné uvedomenie.

Čo to spraví s dieťaťom, keď mu zrazu začnú zomierať kamaráti? Lebo toto bežné deti nepoznajú.

No, je to veľký výstražný prst a ešte viac to zdôrazňuje disciplínu. Naozaj musíme často dodržiavať veľmi prísny režim v mnohých ohľadoch a motivuje nás to žiť každý jeden deň naozaj naplno. Teda aspoň ja to tak mám aj do dnešného dňa. Snažím sa využiť každú životnú príležitosť a žiť tak, akoby sme tu zajtra už nemuseli byť.

Pekne sa to povie – žiť akoby bol tento deň posledný… Čítame to v motivačných knihách, no ani zďaleka to nevie každý z nás použiť v praxi. Máte nejaké hranice, limity, ktoré cielene prekračujete?

Práveže nie. Jasné, že v mladšom veku som si myslela, že žiť naplno znamená vyskúšať všetko, čo som len mohla, samozrejme, malo to svoje mantinely a neboli to napríklad adrenalínové športy či životunebezpečné situácie. Život a zdravie som si vždy vážila. Nechápala som ľudí, ktorí zbytočne hazardujú. Aj pri vedomom žití naplno treba stále žiť reálne. Aj keď je človeku zle, je dôležité vždy nájsť niečo pekné a pozitívne, za čo by mohol byť vďačný, ide o bežné momenty. Som veľmi vďačná za maličkosti života, aj za také, ktoré si mnohí ani neuvedomujú. Ďakujem za to, že ešte vládzem vyjsť po schodoch, že môžem hrať pre ľudí… 

Vy ste z tých, čo vidia pohár poloplný…

Áno, vždy som sa všetko snažila brať pozitívne. Aj keď ma za­vreli do nemocnice kvôli infúziám a ledva som fungovala. Chytila som totiž baktériu, ktorá môže pacienta s cystickou fibrózou zabiť. Dva týždne som tam ležala a popritom som jednou rukou, lebo do druhej mi šla infúzia, napísala diplomovú prácu. Snažím sa nefňukať a nevešať hlavu, keď sa niečo nedarí, skôr z danej situácie ešte viac vyťažiť.