(ROZHOVOR) Manželia Maťa a Honzo Kavalírovci: Priniesli sme život do umierania
16. 1. 2025, 22:45
19. apríl 2024. V ten deň sa mala Martina Kavalír stať vdovou. Jej manžel, ktorý už osem rokov zápasí so smrteľnou a progradujúcou diagnózou ALS a posledné tri roky nevykonal sám najmenší pohyb, plánoval v ten deň podstúpiť vo Švajčiarsku dohodnutú asistovanú samovraždu.
Zdroj: instagram
Zdroj: Instagram/ijembuca
Zdroj: Instagram/ijembuca
Galéria k článku
Do Švajčiarska napokon neodcestovali. Honzo oslávil ďalšie, 33.narodeniny, užil si pred telkou vytúženú olympiádu, videl, ako jeho manželke rastie tehotenské bruško, no hlavne, mohol spoznať vôňu svojej dcéry Elišky, ktorá sa v septembri narodila. Je kruté povedať, že tu sa happyend končí, ale ono to tak istým spôsobom je. Lebo akokoľvek dokážu mať rodičia obrovskú radosť zo svojho zdravého, dokonalého a vytúženého dieťaťa, smrť čaká a je v poradí.
S diagnózou ALS (amyotrofická laterálna skleróza) to tak už je. Nedá sa vyliečiť, spomaliť, oklamať. Dá sa len a bezmocne prizerať, pomáhať, čo to dá, a tešiť sa z maličkostí, ktoré napriek akejkoľvek snahe rámcuje pachuť smrti. Na žurnalistike nás učili, že pri respondentoch by mal autor rozhovoru zostať v úzadí a seba zmieňovať čo možno najmenej, ideálne vôbec. Prvýkrát toto pravidlo vedome poruším, lebo sa nemôžem tváriť, že Maťa a Honzo sú pre mňa len respondenti. Nie sú a nikdy nebudú. Počas už spomínaného 19. apríla, keď mal Honzo „objednanú“ smrť vo Švajčiarsku, zomrel totiž nečakane v jednej bratislavskej nemocnici na dôsledky ochorenia ALS môj manžel a otec mojich detí. Táto nepochopiteľná náhoda nám obom vyráža dych aj dnes a asi aj navždy bude. Obe veľmi dobre vieme, aký je život s prímesou ALS, s pocitom, že za oknom na parapete sedí smrť, hompáľa nohami a díva sa, ako sa snažíme z čírej každodennosti nezblázniť. Podporujeme sa v našich súkromných peklách navzájom, sme tu jedna pre druhú aspoň na vyrozprávanie a poplakanie, lebo chlácholiť sa prázdnymi klamstvami jedna druhú odmietame už niekoľko rokov.
Presne vieme, ako to myslíme, keď hovoríme o únave, autopilotovi, o neplánovaní a o tom, čo hasiť prvé – plačúce dieťa alebo paralyzovaného muža, ktorý už nedokáže ani vysloviť prosbu o pomoc. Nasledujúci rozhovor je teda rozhovor dvoch žien – budúcej vdovy a vdovy, dvoch matiek a manželiek, ktoré ešte viac spojil jeden „obyčajný“ aprílový deň a diagnóza na tri písmená. A to je v našom prípade zvláštne večné puto. Pokračovanie na ďalšej strane..