(ROZHOVOR) Manželia Maťa a Honzo Kavalírovci: Priniesli sme život do umierania

Vždy, keď si píšeme, pýtam sa v pluráli – ako sa máte? Už sa ním však nepýtam len na Honza a na teba, ale aj na malú Elišku. Tak, ako sa máte?

Máme sa smutno-krásne. Máme nový radostný príbeh v tom najsmutnejšom príbehu. Žijeme dva paradoxy. Neviem, či sa to dá vôbec hlbšie opísať. Narodila sa nám dcérka Eliška – prišiel život do umierania. Honzo je však odhodlaný vidieť Eli rásť. A ja som odhodlaná mu/nám to splniť. Neviem dokedy a na ako dlho. Ona je krásna, zdravá a veľmi vnímavá. Čím ďalej tým viac sa do nej zamilovávam.

Keď sme sa pre Madam Evu rozprávali naposledy, môj manžel, tiež ALS pacient, ako aj tvoj Honzo, ešte žil a vy ste sa chystali do Švajčiarska, kde mal Honzo podstúpiť asistovanú samovraždu, no nešli ste. Absolútne paradoxné na tom je, že v deň, ktorý mal vybratý ako termín smrti Honzo, zomrel môj manžel nečakane a prirodzenou smrťou. Ako toto „naše“ prepojenie vnímaš?

Keď na to myslím a precítim to, mám zimomriavky. Myslím, že nie je väčšie prepojenie medzi ľuďmi ako to, že žiju to isté. Ja a ty sme dali všetko svojim mužom, ostali sme, starali sme sa. Nie preto, že sme museli a musíme, ale preto, že ľúbime a chceme. To, čo sa udialo nám aj vám, nechávam na vesmír a… Povedzme aj – osud? Pripomenulo mi to, ako sa snažíme mať kontrolu ako-tak nad chorobou či, nebodaj, aj nad smrťou. Keď to nadnesene poviem, „plánovali“ sme eutanáziu. Plánovali sme ukončiť život. Ale smrť si vyberá sama. Môže prísť kedykoľvek, ako aj v prípade tvojho Maja. A ja si aj cez vás uvedomujem, lebo niekedy sa v tom stratím, že v tomto naozaj nič nemám pod kontrolou. Stále len niekde v budúcnosti mám ten mlhavý mrak, že Honzo mi odíde.Ale Honzo môže odísť kedykoľvek. Dnes, zajtra. V spánku. V nemocnici. Nevieme. Ale to aj ja.