Seriálový Imrich z DUNAJA: Pre TOTO herec Ivan Šandor doma sekíruje manželku!

Šandorovci, v akom období života sme vás stretli?

Ronnie: V pokojnom a hektickom zároveň. Pendlujeme medzi školou, prácou, krúžkami, domom... To je kolobeh, ktorý poznajú asi všetci rodičia.

Ivan: Deti majú 16 a 13 rokov a náročnejšie je to tým, že bývame vo Vajnoroch, čo je do Bratislavy blízko a ďaleko zároveň. Pomerne veľa času s deťmi trávime v aute.

Rodičia taxikári, to je dnes veľmi bežná pozícia.

Ivan: Áno, v aute zároveň vychovávame. Taxikári však za to majú aspoň peniaze. (Smiech.)

A potom príde víkend, máte počas neho na seba viac času?

Ronnie: Cez víkend máva syn zápasy, hrá hokej. Alebo deťom pomáhame s učením, s projektmi. Samozrejme, že sa ten čas na seba snažíme nájsť. Keď je pekné počasie, Ivana nájdete prevažne v záhrade, má to tam veľmi rád.

Ivan: Závisí to aj od mojej práce. Sú dni, keď počas víkendu nakrúcam, a to aj celé hodiny. V hereckom diári nie vždy existujú víkendy, voľná alebo sviatky, naučili sme sa improvizovať aj v tomto.

Ak platí teória, že sa vo vzťahu jeden človek od druhého niečo učí, čo je to vo vašom prípade?

Ivan: Sme spolu 17 rokov a veľká vec je už len to, že sme spolu. (Smiech.) Myslím si, že nie sme v ničom výnimoční, je to manželská klasika. Občas sa pohádame, občas máme chuť zabiť jeden druhého, naučili sme sa ustúpiť a robiť kompromisy, aby sme spolu dokázali existovať. Veľa vecí sa orientuje na deti, nemáme čas na hlbšie analýzy vzťahu, musíme hlavne fungovať.

Ronnie: To by bolo na hodinovú analýzu, čo kto koho naučil. Iste, ja som jeho naučila viac o medicíne, on mňa o herectve, to sú naše svety, v ktorých sa pohybujeme. A od Ivana som sa naučila obliekať a stylovať.

Ivan: Ale prosím ťa!

Ronnie: Vážne, na začiatku vzťahu mi hovoril, ako sa pekne obliekam a po nejakom čase – a to si vážne ideš dať túto sukňu? Vyhoď ju, prosím ťa. Alebo – to ideš v týchto topánkach? Naučil ma s vkusom sa obliekať, Ivan je totiž náš rodinný dizajnér.

Ivan: Áno, učím ťa prísnejšie sa dívať na tvoju miletičkovú skriňu. (Smiech.)

Ronnie: Neviem, čo máš proti Miletičke…

Vy sa doma nešetríte, však?

Ronnie: Rozhodne nie. (Smiech.) Keď sme spolu začínali chodiť, bola som nachladnutá a on mi povedal – to nie je nádcha, to je mrzutosť. Teraz to už vie diagnostikovať lepšie.

Ivan: Vďaka Ronnie sa na medicínu dívam inými očami. Ronnie k nej vie pristúpiť veľmi pragmaticky, celkovo vniesla do môjho života viac nadhľadu.

Ronnie: Vidíš... A vieš, čo si ma ešte naučil? Neočakávať vždy len to najhoršie. To som mala naučené z domu. Ivan je optimista, je presvedčený o tom, že všetko dobre dopadne, a ja som si z domu priniesla presný opak.

Áno? Traubnerovci sú takéto negativistické nátury?

Ronnie: Mali sme doma takú výchovnú atmosféru. Do veľkej miery to vyplýva aj z toho, čo všetko môj otec zažil, videl… Aj keď sme boli choré, mali sme obyčajnú virózu, vždy očakával, že to bude nejaké závažné ochorenie. Vždy sa u nás očakávalo to najhoršie.

Ivan: Na to vám poviem jednu pikantériu. Keď Ronka volá mame alebo mama jej, vždy prvá veta, ktorú si tie dve povedia, je – neboj sa, nič sa nedeje, ja len… Vždy v úvode musí byť vyvrátená nejaká fatalistická obava.

Deti máte v puberte, ako zvládate obdobie, keď sú najchytrejšie na svete?

Ivan: Hovorí sa, že v puberte by rodičia mali chodiť k psychológovi, aby sa to dalo zniesť. My našťastie ešte nemusíme. Majú svoje názory, za ktorými si stoja, my ich musíme len nejako akceptovať, nezakríknuť a popritom ako-tak formovať. Myslím si, že máme pekný vzťah a zatiaľ to zvládame.

Ronnie: Vidíme medzi nimi rozdiel, máme dcéru a syna a u každého z nich prebieha puberta inak. Snažíme sa byť na nich napojení a komunikovať s nimi. Jasné, že to nebude vždy úplne ružové, ale myslím si, že to zvládame.

Pubertiaci zvyknú rodičom nastaviť zrkadlo, v ktorom rodičia uvidia samých seba, čo ste vy robili v tomto období?

Ivan: Našťastie alebo nanešťastie to tak nie je. Chceli by sme mať tie možnosti v našej puberte, ktoré majú oni.

Ronnie: Ja som asi celú pubertu preplakala. (Smiech.) Bola iná doba, inak sa pristupovalo k výchove, mala som veľmi prísnu výchovu a až tak veľmi do hĺbky sa detské pocity a bolesti neriešili. No my sme zase v mnohom helikoptéroví rodičia. Teda aspoň ja určite. Pre svoje deti by som zastavila zemeguľu, keby sa to dalo.

Ivan: Za našich čias bolo všetko akési tvrdšie. Dnešné deti majú z našej strany viac pochopenia, než sme mali my. Aj som viac vyvádzal, môj boj a vzbura proti rodičom boli oveľa silnejšie. Naše deti proti nám nebojujú, nie je to veľká kolízia generácií, sú to vlastne drobnosti, pri ktorých sa vieme rozčúliť, keď je toho veľa, ale inak sa len pousmejeme.

Ronnie: Nemajú ani tak problém s nami, ale skôr so svetom. Zmierujú sa s okolím, so svetom.

Možno sa nebúria preto, že niet proti čomu.

Ivan: Toto bude asi pravda, lebo aj sama dcéra povedala, že nemôže rebelovať, vraj na to nemá dôvod.

Ronnie: Minule sa v piatok večer chystala na párty, prvýkrát v živote, a pýta sa – a kedy sa mám vrátiť? A Ivan na to – v pondelok! Teším sa z toho, aký máme vzťah.

Ivan, vaše herecké gény a to, že sa pohybujete v umeleckých kruhoch, sa na nich nejako odrazili?

Ronnie: Dcéra je veľmi výtvarne talentovaná, naozaj veľmi pekne kreslí, a syn je podľa mňa veľmi talentovaný herec, aj v škole je veľmi populárny tým, že vie výborne imitovať.

Ivan: Nemajú v sebe prílišný exhibicionizmus, ktorý by mal k herectvu podľa učebníc patriť, no ani ja ho nemám. Herectvo robiť, myslím, nechcú. Volal som ich do dabingu, na nakrúcanie… Nechceli.

Ronnie: Áno, zatiaľ čo iní prosia Ivana, aby sa mohli prísť pozrieť na nakrúcanie Dunaja, ich to nezaujíma.

Ivan: Asi keby som ich do práce brával odmalička, ako to robia a robili mnohí kolegovia so svojimi deťmi, keďže nemali inú možnosť, tak by situácia možno bola iná. Ale nerobil som to.

A keď povedia, že by chceli robiť medicínu?

Ronnie: Nech robia, čo chcú, len nech je to legálne a nech sú šťastní, spokojní a vyrovnaní. (Smiech.) Nič im nelinkujeme, len nech si vyberú sami.

Vy ste, Ronnie, kedy pochopili, že budete lekárka a nič iné?

Mne to bolo v detstve povedané, dokonca že budem neurologička, ale ja som s tým nesúhlasila. Chcela som byť herečka, speváčka alebo maliarka. V čase, keď už sa bolo treba rozhodnúť, som však už sama nevidela inú cestu, šla som na medicínu, a keď som ju dokončila, neurológia mi dávala asi najväčší zmysel. Vyplynulo to samo. A asi to tak malo byť, lebo Ivan tvrdí, že na to, aby som bola herečka, nemám talent a šušlem.

Ivan: Vidíte, a môj otec chcel mať zo mňa lekára a dopadlo to opačne.

Ronnie: A preto ťa dal do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny a z druhého syna nechcel mať tanečníka, preto ho dal na balet…

Ivan, jedna povinná otázka, čo cítite, keď sa dnes povie Joey a Priatelia?

Ronnie: A už je to tu! (Smiech.)

Ivan: Áno, to je povinná jazda v mojom prípade. Čo cítim? Bola to obrovská zábava a robota, ktorá sa vydarila. Ľudia tých Priateľov stále pozerajú, stále sa na tom smejú… Bola to príjemná práca a mám na ňu pekné spomienky.

Ronnie, ste hrdá na svojho muža?

Ronnie: Som a nielen kvôli Joeymu. (Smiech.) V tom, čo robí, je veľmi šikovný a je to veľký profesionál. Nemá tendenciu zaspať na vavrínoch. A krásne sa stará o záhradu, aj pekný dom pre nás postavil.

Ivan: Minule som nad tým rozmýšľal, že herectvo je vo svojej prapodstate zábava, hra. Sadneme si s dospelými ľuďmi, sme oblečení v kostýmoch so Zdenou Studenkovou, s Emilom Horváthom, nalepíme si fúziky a hráme sa… Veď to je fantastické!

Ronnie: Trochu mu to závidím, aj ja by som to rada robila.

Dunaj vás voviedol ešte viac do povedomia Slovákov. Mnohí herci mi počas rozhovorov povedali, že nakrúcať dobový seriál je vlastne za odmenu. Má to špeciálnu atmosféru a na pľac sa tešia ešte o čosi viac. Aj vy to tak máte?

Ivan: Áno, nerobí sa to pravidelne, dobové snímky sa nakrúcajú málo a táto prišla naozaj po veľmi dlhom čase. Pre hercov je to lukratívne v tom, že je to ešte štylizovanejšie nakrúcanie, už len v tom kostýme sa človek cíti inak, v historickom prostredí na neho naozaj dýchne minulé obdobie a cíti sa inak. Aj Ronka tam chce ísť robiť komparz len preto, aby mala na sebe pekné šaty a dobový účes.

Ronnie, ste diváčka Dunaja?

Ronnie: Áno. Jednotlivé diely rozdeľujem na dobré, to sú všetky, a výborné, teda tie, kde je veľa Ivana. Celá rodina rada pozerá Dunaj, dokonca aj moji pacienti. Keď odchádzajú z ordinácie, ešte sa otočia vo dverách – a ten váš manžel, výborný je v tom seriáli! (Smiech.) Viackrát som sa bola pozrieť na pľac, páči sa mi výprava, verte mi, chceli by ste tam bývať. Teda až na ten obraz Adofa Hitlera…

Práve tam mierim – ako sa na stvárnenie tohto obdobia dívate aj vzhľadom na židovský pôvod?

Ronnie: Nie vždy sa to dobre pozerá. Istým spôsobom je to smutné, keď si človek uvedomí, že veci, ktoré sú zobrazené, sa diali, zvlášť keď potom počuje niektoré prejavy v spoločnosti, býva mi z toho úzko. V tomto prípade to vyvažuje zaujímavý príbeh a môj manžel. Priznám sa vám, že vždy s dušičkou sledujem komentáre pod seriálom, či niekto dané obdobie nebude popierať alebo ho nepovažuje len za fikciu, ale som milo prekvapená, že sa nič také nedeje, ľudia skôr vyjadrujú súcit s obeťami holokaustu a daného obdobia.

Je piatok večer, ste spolu doma, idete si pozrieť spolu film, na akom druhu sa zhodnete?

Ivan: Mám pocit, že spolu pozeráme všetko, čo vysielacie platformy ponúkajú, nemáme totiž klasickú televíziu. Videli sme toho veľa, ale v poslednom čase sa nám akosi rozišiel vkus a nemáme ani najlepší časový manažment. Ronka má rada romantické filmy, to ja veľmi nemusím.

Ronnie: Áno, tie si pozriem sama, spolu si vychutnáme severské detektívky a Ivan má veľmi rád sci-fi, zombíkov a najnovšie aj upírov.

Ivan: Aj keď je to déčkové sci-fi, určite si ho pozriem, neskutočne ma to baví. Ronka má ešte rada krimi. Je to taký náš domáci Poirot, ktorý vždy vopred vie, kto je vrah, a mňa to nezaujíma. Viac ma baví priebeh vyšetrovania.