A to po boku známeho maďarského herca Ervina Nagya. V ekluzívnom rozhovore pre EVU prezradila, ako sa dá zvládnuť život s obmedzeným spánkovým režimom, aké je to žiť so sexsymbolom, ale aj to, prečo je podľa nej potrebné mať kamarátku, ktorá nešetrí kritikou.

Alexandra, zohnať vás na rozhovor nie je momentálne úplne ľahká misia.

Je to tak. Začala som skúšať v divadle, do toho mi ochoreli obe deti, takže sú doma a máme tam absolútny chaos, ušla som na chvíľu za vami. (Smiech.) Našťastie, svokra bola ochotná prísť, takže sa môžeme chvíľu rozprávať.

Ako dlho ste boli na tej pravej materskej bez práce? Užili ste si ju vôbec?

Mám pocit, že som bez práce ani nebola. Pracovala som, hoci nie úplne v pravom hereckom zmysle slova, prakticky hneď, odkedy sme po mesiaci vyšli z nemocnice. Dievčatá sa narodili predčasne, v siedmom mesiaci, a keď som s nimi už bola doma, mala som rôzne spolupráce na Instagrame, takže som sa zaoberala najmä tým. Vyhovovalo mi to, lebo som mala aj ja trochu pracovné rozptýlenie a zároveň som mohla byť doma pri nich, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. No a neskôr som sa začala učiť volga nemčinu kvôli filmu, ktorý sa chystám nakrúcať. Hrám v ňom hlavnú úlohu – opernú speváčku. Vzniká v poľsko-nemeckej koprodukcii, režírovať ho bude Sergej Livnev, Rus, ktorý však už dlhšie žije v exile a nakrúcať ho budeme v Estónsku. Začať by sme mali na jeseň.

Dievčatá tam budú s vami?

Dúfam, že nejaký čas áno. Bola by som rada, keby som ich mohla mať aspoň pár dní pri sebe.

Spomínali ste, že sa narodili predčasne. No aj keď sa dieťa narodí na termín, v matke sa prebudí strach, o akom ani netušila. Čo sa dialo vo vašej duši, keď ste si domov priniesli svoje dva krehké batôžky?

Bola som na to istým spôsobom pripravená. Už počas tehotenstva ma strašili, že tým, že čakám dvojičky sa môže stať kedykoľvek čokoľvek. Narodiť sa môžu predčasne, alebo to jedna z nich nemusí prežiť... No viete čo? Nebála som sa. Verila som, že moje dievčatá sú natoľko silné, že to všetko zvládnu a nestane sa im nič zlé. Bol to veľmi silný inštinkt, ktorý som ako matka mala, a som zaň vďačná.

Prejavili sa u vás inštinkty okamžite a uľahčili vám to, alebo ste sa zo začiatku učili byť matkou?

To je ťažká otázka. Už dávno som túžila byť matkou. Nepokúšali sme sa o tehotenstvo, ale vedela som, že táto životná rola ma nesmie minúť. Keď som hrala vo filme Ema a smrtihlav s detským hercom Nicom Klimekom, pocítila som to ešte intenzívnejšie. Pri ňom akoby sa vo mne tieto city prebudili ešte viac. Chcela som ho opatrovať, dávala som na neho pozor, zaujímala som sa oňho, o jeho život, rada som sa s ním zhovárala a trávila s ním čas. Cítila som, že keď dokončím tento film, chcem sa stať matkou, lebo už nastal ten správny čas. Našťastie sa mi to splnilo, no zároveň neviem, aké je to byť matkou jednému dieťaťu. Je to asi o čosi ľahšie. Sestra nedávno porodila, a keď som ju navštívila, videla som, ako všetko krásne funguje, nikde žiaden chaos. Ten je u nás bežne. Keď som s dievčatami zostala sama, bála som sa, či to zvládnem, či budem dobrá matka… Toto sú však pochybnosti, ktoré máva asi každá mladá mamička. Byť matka je pre mňa bezpochyby najväčšia výzva. Ani minulú noc sme toho veľa nenaspali. Jedna zaspala o tretej ráno, druhá o štvrtej. Ráno sme sa s manželom zobudili, obaja „rozbití“, ale potom sa ony dve chytili za ruky a objali sa a všetko bolo zabudnuté. A už som zase plakala od šťastia. Vnímam to ako čosi mimoriadne, to, ako sa ľúbia, ako sa dokážu objať.