Fero Joke hovorí o rozchode s priateľom: Zanedbal som sa, VÁHA išla hore!

Internetový komik František Košarišťan (30) alias Fero Joke, sa túžil stať lekárom, no dnes sníva o inej práci. Na čom bol závislý, čo prestal zvládať a aké má pripravené zadné vrátka?

Vo vašich zábavných videách stále meníte imidž. Koľko parochní máte?

Asi dvadsať. Ale kúpil som si len tú prvú. Ostatné som dostal, z veľkej časti od vyliečených onkologických pacientiek. Keď skončia liečbu a vlasy im narastú, nepotrebnú parochňu mi zvyknú poslať. Z vďaky, že som ich bavil počas liečby. Chodia mi poštou, asi si nejako medzi sebou posúvajú moju adresu. Ale je to veľmi milé, veľmi sa z toho teším – z víťazstva ženy nad chorobou aj z parochne.

Aj váš skvelý šatník získavate z druhej ruky?

Občas si niečo musím kúpiť, ale väčšinou mi kamošky dávajú šaty, ktoré už nenosia. Snažím sa recyklovať staré veci, ktoré by sa inak vyhodili. Veď také sú aj tak najlepšie na moje postavy.

Robíte si srandu od úplne obyčajných žien až po celebrity. Už vám niektorá aj vynadala, cítila sa dotknutá?

Vynadať to nie. Snažím sa nikoho neuraziť. Nepríjemný incident som zažil len raz, s pani, ktorá paródiu nepochopila. Dosť zle som to znášal, tak som video stiahol, hoci som nemusel, a ospravedlnil sa jej. Nešlo o celebritu.

Vy asi kade chodíte, tade nasávate ľudské prejavy.

Od malička všetko okolo vstrebávam. Pred natáčaním si spravím brainstorming, niekedy aj s pomocou kamarátov, a často ma napadnú veci i priamo počas natáčania.

Ako dlho trvá výroba takého krátkeho videa, aké máte na instagrame?

Aj týždeň, kým sa to celé vymyslí. Natáčanie a strihanie dve-tri hodiny. A je z toho jednominútové video. Instagram „pushuje“ dopredu kratšie videá, ktoré sú do jednej minúty, tak sa snažím do toho limitu vopchať. Žiaľ, veľa vecí musím aj vyhodiť. Ale doba je uponáhľaná a myslím, že ľudia si radšej trikrát pozrú dobré krátke video ako raz dlhé, ktoré ani nedopozerajú do konca.

Nechceli ste študovať herectvo na VŠMU?

Aj áno, ale odradilo ma stretnutie s istým hercom a režisérom, ktorý sedáva aj na talentových pohovoroch. Povedal mi, že nemám hereckú inteligenciu. Lebo jedna vec je niečo imitovať, no tam to nekončí, herec musí mať aj všeobecnú hereckú inteligenciu, a tú som, žiaľ, nemal. No zistil som, že ma veľmi baví práca s chorými ľuďmi v nemocnici, hlavne s mentálne postihnutými a s deťmi. Tak som sa rozhodol vydať touto cestou a vyštudoval som špeciálnu pedagogiku.

Hlásili ste sa aj na medicínu?

Niekoľkokrát som to skúšal a raz som bol dosť tesne pod čiarou, ale to bolo poslednýkrát, nechal som to tak. V tom období som už pracoval v nemocnici a videl som, že je to veľmi náročná práca, navyše s nočnými aj víkendovými službami. A že ma až tak úplne nenapĺňa. Mal som pár nepríjemných skúseností s pacientami, ktorí mi dali najavo, že som platený z ich daní... Pochopil som, že robiť s deťmi, ktoré neriešia podobné veci, a v normálnom pracovnom čase, je príjemnejšie. Ale pred prácou lekárov sa naozaj skláňam až po zem.

Mne raz počas nočnej služby zomreli dvaja pacienti a dva dni som nevedel jesť ani nič poriadne robiť. Neviem si predstaviť, čo museli a musia lekári počas pandémie zažívať. Navyše v tak finančne poddimenzovanom zdravotníctve, ako je naše, a bez šance vziať si voľno.

Úplne bokom nestojíte, robili ste výtery počas celoplošného antigénového testovania. Ako to?

Mám strednú zdravotnícku školu a pomáhal som u nás v dedine, na Záhorí, kde teraz bývam. Bolo to veľmi namáhavé.

Akými zdravotnými a sociálnymi profesiami ste si vlastne prešli? V nemocnici ste robili sestričku, osobného asistenta ľuďom s Downovým syndrómom...

To som robil najprv ako dobrovoľník a potom mi to ponúkli aj ako prácu. Osobného asistenta som robil popri práci v nemocnici a popri štúdiu na vysokej škole. Keď som skončil špeciálnu pedagogiku, učil som deti so špeciálnymi potrebami, najprv v škole a potom v škôlke.

Dnes fungujete v šoubiznise. Myslíte, že sa ešte niekedy k vašej pôvodnej práci vrátite?

Žijem v tom presvedčení! Potrebujem robiť prácu, kde vidím výsledok v tom, že ľudí niečo naučím, pomôžem im. Síce mi aj teraz ľudia pod videá píšu, že mi ďakujú. Ale to nie je priamy kontakt, nemôžu mi to povedať do očí, a nie je to za prácu, ktorú som vykonal osobne pre nich. Okrem toho, moja terajšia práca je veľmi hektická. Zabávať ľudí, byť originálny, vtipný, to je náročné.

Nech som kdekoľvek, stále sa to odo mňa žiada, je to vyčerpávajúce. Navyše si sám kladiem latku vysoko a vytváram na seba tlak, že musím každý týždeň dať video. A už to občas nezvládam. Chcem dať ešte svetu čo je vo mne, nejakú srandu, zábavu, pomôcť ľuďom smiechom. A potom možno pôjdem domov na Oravu učiť na základnú školu. Len by som sa dovtedy rád finančne zabezpečil, lebo ako učiteľ nikdy nezarobím toľko, čo teraz. Po štúdiu som zarábal do sedemsto eur, z toho sa nedá vyžiť asi ani na Orave.

Neobávate sa, že sa z toho instagramového kolotoča už nevymotáte?

Keď som mal pred časom dlhšiu pauzu, zrazu som mal pocit, že už mi to tak nejde, že sa mi nedarí byť vtipný, sledovatelia z instagramu mi odchádzajú, čísla klesajú, nemám lajky... A uvedomil som si, že mám úplne zmenené vnímanie, že to nie je v poriadku a som na tom celom už závislý. Síce sa o tom málo hovorí, ale som presvedčený, že o pár rokov bude táto závislosť normálna diagnóza.

Ja som na tom z mesiaca na mesiac lepšie a beriem to už s nadhľadom, nepripúšťam si to tak k telu. Aj keď máte úspech, slávu a peniaze, treba si vždy nechať otvorené zadné vrátka, cez ktoré sa vrátite do normálneho, reálneho života – ja napríklad počítam s tým, že budem do druhej poobede učiť, potom vybehnem niekam na hory a potom sa budem pripravovať na druhý deň do práce. Už sa na to aj teším. Je ťažké vystúpiť z kolobehu slávy, úspechu, ale dá sa to. Radšej skončím v najlepšom, ako robiť veci nasilu. A posuniem sa zase niekam inde.

Pred pandémiou ste dosť cestovali. Kde vo svete sa vám páčilo?

Keby mi niekto aj zaplatil, aby som išiel do USA, tak znova nejdem. Veľmi sa mi však páčilo v Indii, dokonca mi to pomohlo v živote, akoby som tam duchovne vyzrel, vrátil sa k sebe samému. Nechodil som po turisticky vychytených miestach, kam sa jazdí na jogu. Bol som v Kalkate kde pôsobila matka Tereza, v horách, v Darjeelingu, videl som obyčajných chudobných ľudí, ktorí ale boli šťastní, že si ráno v mláke umyli zuby. To mi mega pomohlo a uvedomil som si, že čo ja riešim nejaké lajky na instagrame, čo už mám úplne prázdnu hlavu?

Veď život treba žiť! My v západnom svete sme nastavení, že treba robiť kariéru a zarábať – na hypotéku, chatu, investičný byt... A potom sa obzriete a pýtate sa: „A kedy som žil?“ V Indii som to pochopil. Tešil som sa zo samotného života. Tam sú ľudia šťastní, aj keď nemajú nič. Myslím, že som sa tam aj ja trochu zmenil.

Na niektorých fotkách ste svalnatý a štíhly ale inokedy máte aj bruško. Držíte diéty?

Mal som už aj 120 kíl, asi tri roky dozadu. Zanedbal som sa po ťažkom rozchode s priateľom, ktorý som zajedal a zapíjal alkoholom. Občas som držal diéty, schudol som dvadsať kíl, potom zase pribral. Môj problém bol práve alkohol, ktorý sám obsahuje veľa kalórií, ale s ním som strácal zábrany a nezáležalo mi čo a koľko zjem. Keď som si to uvedomil, prestal som úplne piť.

Dnes považujem alkohol za jed neprirodzený ľudskému telu. A odrazilo sa to aj na váhe, hoci diéty nedržím. Už pol roka obmedzujem mäso a navyše mám celiakiu, takže jem hlavne zeleninu na rôzne spôsoby. Sto kíl som už dlho neprekročil a už nedopustím, aby som pribral ako vtedy.

Celiakia vás neobmedzuje?

Diagnostikovali mi ju pred siedmimi rokmi a bolo ťažké zvyknúť si na jedálniček. Napríklad po túre, keď si všetci dajú dobrú pizzu, hamburger, a ja si musím dať šalátik a kura naprírodno, maximálne hranolky, ale aj tie často robia v oleji, kde bola nejaká múka. Zvyknem si nosiť svoje jedlo.

Kto vymyslel vaše umelecké meno Fero Joke?

Ja. A Evelyn sa mi strašne smiala, bola pri tom. Bol to jediný voľný nick na instagrame, ktorý sa mi páčil. Všetky iné už boli obsadené.