Predstava žiť v krajine, ktorá má more, je lákavá. Ten pokoj, ktorý vo mne vyvoláva šum vĺn, vôňa prímorských špecialít a bezstarostnosť južanov… Vždy som to túžila zažiť aj tak naozajstne, nielen dovolenkovo. A teraz je tá príležitosť tu! Vyskúšam si život v Alicante.

Poznáte ten pocit, keď sa na niečo neskutočne tešíte a vždy, keď si na to spomeniete, neviete sa prestať usmievať? Presne to som zažívala od momentu, ako mi manžel oznámil, že má možnosť vycestovať pracovne do španielskeho Alicante. Po dvoch materských bola pre mňa táto predstava korením, ktoré som podvedome potrebovala. Načerpať novú energiu, zameniť poznané za nepoznané a hlavne, ta hrejivá predstava utiecť pred sychravou jeseň niekam do teplučka. Dokonalé! Pamätám, ako som si ešte v ten večer všetko o Alicante googlila. Pozerala som si, na aké pláže a ihriská budem s deťmi chodiť, kde si ráno budem kupovať kávičku a ako asi bude vyzerať náš deň, kým bude manžel v práci. Ešte som v ňom ani nebola, no už som sa na Alicante celkom “namotala” a nevedela sa dočkať, kedy konečne príde deň D a my vycestujeme.

Do jedného kufra
Motýliky v bruchu však občas vystriedali aj obavy, či dokážem zbaliť svoj život do jedného kufra a dve malé deti vo veku štyri a jeden rok, ktoré sa zašpinia snáď ešte skôr, ako ich stihnem obliecť. Predpoveď počasia však na október hlásila tridsiatky, čiže okrem jednej mikiny pre každého člena tvorili obsah kufra len letné veci. „Veď čo, keby aj niečo chýbalo, dokúpime,” opakovali sme si s manželom. Mali sme väčší problém, než nejaké oblečenie. Čo s hračkami? Čo vlastne potrebujú a bez čoho by nevydržali? Celkom dlho som nad tým uvažovala, až som prišla na to, že drobcom nebude chýbať asi nič! Môj plán bol jasný. Ráno vyjdeme von a späť na byt sa vrátime až za súmraku. Piesočnatá pláž a more sú nekonečná forma zábavy a pomyselný návrat ku skutočným hodnotám. Koniec koncov, moje deti boli odjakživa najšťastnejšie vonku.

Aby sa nepovedalo, napokon som im však pribalila po jednej hračke. Nataly si so sebou brala plyšovú mačičku na spanie a mladšiemu Simonkovi autíčko, aby mali niečo, čo im pripomína domov a čo dôverne poznajú. Trošku sentimentálnosti predsa nemôže uškodiť.
Deň pred odletom som bola ako na ihlách. Nech som sa snažila ako som chcela, pocit, že doma viac ako mesiac nebudem, ma akosi privádzal do úzkych. Moje obavy sa miešali so vzrušením, radosťou a vlastne toľkými emóciami, že som samozrejme celú noc pred odletom ani oko nezažmúrila. Bolo však úžasné sledovať, ako jediné, kto cestu a vlastne všetko okolo nej vôbec neprežívajú, sú deti. V tomto veku sú ešte úžasne naviazané na rodičov a vedia, že kde je mamka a ocko, tam je domov a bezpečie.

Prvý dojem
Odlet sme mali z Budapešti skoro ráno a celú cestu v aute som ako správna mama strávila premýšľaním nad tým, čo sme zabudli. V momente, ako sme sadli do lietadla, všetko opadlo, obavy som nechala na letisku a začala sa naplno tešiť na naše španielske dobrodružstvo. Aké bude mesto? Naozaj ako na fotkách? Bude sa ešte dať kúpať? A čo moja španielčina? Učila som sa ju síce rok na strednej, no je taká… nazvime to, diskotéková. Pár jednoduchých viet, ktorými sa síce dohovorím, no veľa vody nenamútim. Teraz mám ale konečne príležitosť ich nielen oprášiť, ale aj rozvetviť. Prvý dojem z osobného stretnutia s mestom bol ako po vydarenom rande. Všade palmy, nádherné biele historické budovy a nekonečná piesočnatá pláž, nad ktorou sa majestátne pýši hrad Santa Barbara. Dokonalý pohľad ešte dotvára dlhokánska promenáda s vlnkovanou dlažbou s desiatkami malých obchodíkov so suvenírmi.  Ani sekundu som už nepochybovala o tom, že tu zažijeme tie najkrajšie chvíle.

Nový domov
Vzali sme si kufre a šli sa pozrieť na byt, ktorý budeme na istý čas volať naším domovom. Dlho sme vyberali taký, aby spĺňal všetky naše kritéria. Aby bol v centre, a aby som to mala s deti a s kočiarom blízko pláže. Chceli sme, aby mali deti na Alicante tie najkrajšie spomienky a keď sme natrafili na sympatický byt, ktorý sa navyše nachádzal na slávnej mushroom street, teda hubovej ulici, ktorú zdobia sochy gigantických kreslených muchotrávok, bolo rozhodnuté. Nášmu trojizbáčiku nič nechýbalo. Po zložení veci sme síce boli unavení z cesty, no vzrušení sme ešte vyrazili do ulíc, pozrieť si okolie a dať si prvú španielsku paellu. Bolo asi sedem hodín, no čo bolo pre nás trošku nečakané bolo, že je stále vidno. Sme v rovnakom časovom pásme, ako na Slovensku, no oveľa viac na západ.

Keď si teda predstavím, že doma je o tomto čase tma ako v rohu, celkom príjemná zmena. Ráno to však bolo presne naopak. Deti sa budia pred siedmou, no bola som riadne prekvapená, keď som sa s nimi zobudila do úplnej tmy. Svitať začalo až pred ôsmou a začalo mi dávať zmysel, prečo je o Španieloch známe, že začínajú deň neskôr a neskôr ho aj končia. Keď odišiel muž do práce, nás čakala s deťmi pravidelná rutina. Obliekli sme sa a vyrazili na potulky. Každý deň sme si našu, asi päťminútovú trasu k moru ozvláštnili novou uličkou Alicante. Cestou som sa vždy zastavila na take away kávičku a mojou obľúbenou sa rýchlo stala malá kaviarnička Soho v strede parku Rambly de Méndez Núñez, obklopená storočnými fikusmi. Tieto obrie prevísajúce stromy sú ako vystrihnuté z rozprávky a v meste ich je hneď niekoľko.

Kids friendly
Už od prvého dňa som si všímala pohľady okoloidúcich. Najprv som nechápala, prečo sa na nás stále niekto usmieva a neustále som kontrolovala kočiar, či za sebou niečo neťaháme, alebo deti niečo nevymýšľajú. Nebolo ničím netradičným, že sa pri nás niekto pristavil a začal sa zhovárať s deťmi, pohladkal ich, či im niečo milé povedal. Gól bol, keď si autobusár vzal malého na konečnej zastávke na kolená a nechal ho krútiť volantom. Sú to maličkosti, ktoré však o mentalite krajiny veľa vypovedajú. Španieli deti milujú. Sú extrémne rodinne založení a aj preto je celé mesto doslova posiate ihriskami. Na priechodoch mi autá zastavovali už z diaľky a dokonca sťahovali okienko, aby nám zakývali. Ako Slovenka, ktorá je skôr zvyknutá skôr na krivé pohľady, ako na pomoc, keď sa niekam trepem s kočiarom hore schodmi, som bola z tejto zmeny v príjemnom šoku. Ale zas, aby som Španielov len nechválila, boli aj veci, ktoré mi prekážali.

Veľmi ťažko som si zvykala na to, že keď som sa s deťmi chcela ísť v meste na poludnie naobedovať, nebolo kde. Proste, siesta. Všetky reštaurácie sú zatvorené s výnimkou zopár fastfoodov a okolo obeda vyzerá mesto skutočne ako pred apokalypsou. Neostávalo teda nič iné, len variť obedy doma. Podobný šok mal aj manžel v práci, keď všetci jeho kolegovia išli na obed až o druhej. „Skoro som od hladu zomrel,” prišiel so svojou skúsenosťou prvý deň domov a dobre sme sa na tom zabávali. Večer to je však už úplne iný príbeh. Mesto ožíva okolo šiestej a aby ste si stihli uchmatnúť miesto v dobrej reštaurácii, máte čo robiť. Neskôr je obsadené už takmer všetko. Pripravte sa však, že za paellu pre dvoch a pohár vína tu v pohode necháte aj sto eur. Aj tie neturistické reštaurácie sú v porovnaní s takou Valenciou o dosť drahšie. Hluk v meste by som prirovnala k sledovaniu zápasov počas hokejových majstrovstiev. Okrem španielčiny tu však počuť aj angličtinu, pretože Alicante je aj obľúbeným spotom pre Britov, ktorí sem chodia na predĺžené víkendy a rozlúčky so slobodou.

Už ako domáci
Po dvoch týždňoch sme sa už v meste cítili ako miestni. Vedeli sme, kam chodiť na nákup, ktorá reštaurácia je pre miestnych a ktorá je len tourist trap (pasca na turistov) a na raňajky sme si pripravovali tradičnú špecialitku, opečenú bagetku s paradajkovou salsou a sušenou šunkou. Milovala som našu každodennú rutinu spojenú s plážou a fakt, že náš pobyt bol presne taký, ako som si ho vysnívala. Pohodový, plný slnka a hlavne, ozvučený šťastným smiechom našich detí. Vidieť ich vyrastať na pláži je niečo, na čo by som si naozaj vedela rýchlo zvyknúť. Na druhej strane však viem, že ak by sme ostali dlhšie, časom by som sa týchto, dnes vzácnych momentov prejedla a brala ich ako samozrejmosť. Ako sa hovorí, v najlepšom treba skončiť, v našom prípade teda odísť. Zbohom to však určite nie je. Alicante, ešte sa vidíme! Ale dovtedy, adios a gracias. FOTO MILLY Z ALICANTE TU!