Zruinoval ma sen o výhre. Šťastie sa ale neunavilo a ja som prišiel o všetko

Ligot hazardu je pekný len na prvú dobrú. Každý ďalší pohľad už prináša pocity sťahujúce žalúdok a nepokoj vyplavený do žíl. Len promile ľuďom priniesol skutočné šťastie. A asi aj to je príliš optimistická úvaha. Navyše, ani jeho ligot už nie je to, čo býval. Dávno má svoju silnejšiu online podobu, kde je všetko, čo ponúka, zdanlivo ešte jednoduchšie a dostupnejšie. Každá závislosť sa začína prvou skúsenosťou. A je jedno, či ide o závislosť od alkoholu, drog, prejedania sa, adrenalínu. „Vždy je na začiatku skúsenosť, ktorá poskytne nepoznane dobrý pocit, ktorý z mysle dočasne vymaže skutočné problémy, ktoré sú súčasťou ľudského života. A nie, naozaj nikdy vopred neviete, kedy sa z neškodného občasného jedného štamperlíka, utišujúcej cigarety alebo „nevinnej“ stávky stane neudržateľná nutkavá potreba, ktorá nad konaním človeka prevezme kontrolu. Pri následnej snahe o obmedzenie či skoncovanie s hraním môže daný jedinec zistiť, že sa ocitol v bludnom kruhu a nastáva ťažko opísateľný a ešte ťažšie priznateľný pocit bezmocnosti,“ myslí si psychologička Jana Minárová.

Pestré blikajúce svetielka pútali jeho pozornosť zakaždým, keď počas prázdnin u starých rodičov prichádzal so starým otcom do miestnej krčmy s džbánikom na pivo. „Toto bola jedna z mojich najkrajších spomienok na detstvo. Láska a pocit bezpečia u starých rodičov, prostredie dediny plné skrytých dobrodružstiev vrátane omamných svetiel automatov, mihotavých obrázkov na valcoch a tajomstva šťastia, ktoré ponúkali. Pamätám si, že som veľmi túžil vyhrať nejaké peniaze, aby som babičke mohol kúpiť novú práčku. Stará sa jej stále kazila a ja som sa za to, neviem prečo, cítil byť zodpovedný. A ako zarobiť peniaze? No predsa tak, že hodím päť korún do automatu a vylezie aspoň tisíc,“ spomína štyridsiatnik Michal, muž, ktorý podľahol démonom hazardu a (ne)dobrovoľne im odovzdal nemalý kus svojho života, nervov, peňazí a aj majetku najbližšej rodiny. Keď dnes rozpráva o svojej minulosti, polohlasné nádychy sa striedajú s uhýbavými pohľadmi. Stále sa hanbí. A hoci v sebe našiel silu vzchopiť sa, poraziť démona za pomoci odborníkov, vie, že je to už na celý život, a jeho spomienky na omamné blikajúce svetlá rámcujú každý jeho deň, a to aj bez toho, aby mu to niekto pripomínal.

„Je to stigma na celý život. Do konca života totiž budem čeliť sebe, následkom svojej hlúposti, zhubným snom a slabostiam. Do konca života sa o mne na dedine bude hovoriť ako o „tom“ gamblerovi, ktorý prehajdákal rodine peniaze. A nikdy nebudem vyliečený. Navždy už budem len pacient, ktorému hrozí recidíva a tá číha na každom kroku,“ kajá sa Michal. Jeho príbeh chorobného hráčstva sa rozvíjal veľmi pozvoľne. Rodina, v ktorej vyrastal, mala odjakživa takpovediac hlboko do vrecka. Odmalička bol svedkom hádok rodičov, ktoré sa točili vždy okolo toho istého – okolo nedostatku peňazí. „Nech robili, čo robili, nevychádzalo im to a napätie doma rástlo. Potreboval som nové topánky, bol to okamžite problém, pri ktorom sa kričalo, lebo sme na ne nemali. Ochorel som a potreboval som lieky, za ktoré sa priplácalo, opäť problém, lebo to boli neplánované výdavky. Netrvalo dlho a začal som sa cítiť ako najväčší problém našej rodiny. U starých rodičov to tak nebolo, bol som rád, keď som bol u nich a práve tam, v tej pokojnejšej atmosfére som spriadal plány, ako rodine neprekážať, ale pomôcť. Prvé peniaze som si zarobil vykladaním tovaru v miestnych potravinách. Viedla ich babkina suseda a poznala moju situáciu, bolo to vždy síce len za ‚dvacku‘, ale malému chlapcovi to stačilo. Najskôr som ich poslušne odovzdával babke, no keď mi povedala, že sú to moje peniaze a môžem si s nimi urobiť čo chcem, začalo sa to. Samozrejme, hodil som ich do automatu. Bohužiaľ, vyhral som,“ dodáva Michal.

Prečo bohužiaľ? „Výhra je totiž asi tá najhoršia vec, ktorá sa môže udiať pri zrode patologického hráča,“ hovorí psychologička Jana Minárová. A pokračuje. „Typickým bludným kruhom u hazardných hráčov je téma financií, ktorú by radi vyriešili, a keďže iné postupy sa im nezdajú dostatočne rýchle alebo efektívne, siahajú po hazarde. Mnoho pacientov sa zhodlo na tom, že svoj život za šťastný nepovažovali, preto jednoducho uverili v to, že šťastie si na nich predsa musí raz sadnúť aspoň v tej hre a eventuálna výhra pôsobí ešte posmeľujúcejšie. No v konečnom dôsledku stále sa zvyšujúci utrácaný obnos peňazí u mnohých spôsobí dlhy, ktoré potom nie je čím zaplatiť a šanca na veľkú výhru je stále mizivá, spôsobuje prehĺbenie problému a neustále zvyšovanie dlžnej sumy. A kruh sa uzatvára. Podobne sa dá hovoriť aj o emočnom bludnom kruhu a hráč sa rozhodne ísť si zahrať, aby zabudol na problémy, ktoré mu paradoxne hranie spôsobuje. Aj keď to znie akokoľvek neuveriteľne, takto človek naozaj začne fungovať a premýšľať, keď už hovoríme o závislosti. Samozrejme, nemusí ísť nutne len o hazardné hry, podobne to funguje pri alkohole či iných návykových látkach."